Veronika Rajek je slovenská modelka a content creatorka, ktorá so svojimi 1,3 milióna followermi patrí na Instagrame medzi naše najúspešnejšie influencerky, hoci toto označenie nemá rada. Do povedomia sa zapísala ako finalistka súťaže Miss Slovensko 2016. V zahraničí pracuje ako modelka, často cestuje, kamoší sa s celebritami (spomeňme len Dana Bilzeriana, otca Hadidových Mohameda, Thibauta Courtoisa z Realu Madrid, dídžejov Jonas Bluea, Rehab, Lost Frequencies či pretekára F1 Lewisa Hamiltona) a užíva si slnečné pláže.
Aká bola vaša cesta k modelingu?
Mala som 14 rokov a bola som na prvej diskotéke v živote, viete si predstaviť. No a tam ma objavila košická skautka z istej agentúry. Dnes s odstupom času viem, že som bola ešte nevyzreté dieťa – ako každé jedno, ktoré zverbujú do agentúry a snažia sa z neho vyťažiť čo najviac, nehľadiac na jeho duševné zdravie. Popravde, modeling je veľmi zvláštna „industry“. O tom, či ste krásna alebo nie, rozhodujú ľudia, ktorí sa z vás snažia spraviť iba svoj biznis. Radia vám, že máte z ledva 45 kíl schudnúť na 42, pritom sami videli činku možno tak z autobusu a beh je pre nich úplný archaizmus.
To znie, akoby ste na modeling, hoci sa mu venujete, trochu zanevreli.
Teraz po jedenástich rokoch to vnímam ako veľmi dobrú skúsenosť, pretože ma pripravil na ešte väčšiu životnú lekciu menom sociálne siete, kde je podobných odborníkov ako v agentúre plný mech. Poviem vám, že mladučkým dievčaťom podobné skúsenosti vedia poriadne zamávať. Najmä tie rady, ako by sme mohli napraviť toto a tamto, hoci nič naprávať netreba. V dnešnej dobe by za narúšanie mentálneho zdravia už niekto kompetentný iste stál pred súdom, no vtedy sme sa ako také kuriatka otriasli, utreli si uslzené oči, zaťali zuby a tie dve kilá schudli. Možno aj preto má moja generácie modeliek posunuté hranice sebareflexie a ustavične sa podceňuje. Lebo, dá sa to aj lepšie.
Na sociálnych sieťach ste otvorili aj otázku sebalásky. Kedy ste si uvedomili, že je to niečo, čo musíte aj vy osobne riešiť?
Veľa ľudí o sebaláske len rozpráva a absolútne ju nevie praktizovať. Často sa stretávam s názorom „ale veď ty to máš v živote ľahké, keď si krásna“, no nie je to pravda. Len pre predstavu – meriam 181 cm a tak si na mne spolužiaci poriadne zgustli a vysmievali sa mi. Nazývali ma anorektičkou, a to len preto, lebo som bola fit. Dnes by sa to zrejme nazývalo šikana, vtedy sa to však na škole veľmi neriešilo. Každý by sa mal milovať taký, aký je, najmä, ak sa cíti vo svojom tele dobre. Ak sa necíti dobre ani v tele, ani v mysli, mal by to zmeniť sám a nevyžadovať zmenu od iných. A netreba si zamieňať obezitu s krivkami a skrývať sa za bodypositivity, či nebodaj presadzovať obezitu ako niečo zdravé. Stále trvám na tom, že každá žena je krásna, a vôbec nemusí byť štíhla, len sa musí o seba starať tak, aby bola zdravá na duchu aj na tele.