Mladý Pavol zachraňuje životy v Tatrách: TOTO naše hory neodpúšťajú!
27. 4. 2024, 7:27 (aktualizované: 31. 5. 2024, 3:54)

Pavel študoval v Bratislave geografiu a hydrológiu. Paradoxne až vtedy si uvedomil, že svoju profesionálnu kariéru túži orientovať na hory a prírodu. Naplno ho zlákalo horské záchranárstvo, hoci vie, že ide o povolanie či poslanie, ktoré sa dá vykonávať len na určitý čas..
Ako vyštudovaný hydrológ, ktorého kanceláriou je aj terén a tatranská príroda, si možno ešte viac než my ostatní, laici, uvedomuje aktuálny stav klímy a životného prostredia. „V tejto oblasti, žiaľ, nie som optimista, skôr realista. Trápi ma, že sa mení klíma, že ľudia si nevážia prírodné zdroje, ktoré máme a zároveň sa mi, bohužiaľ, nezdá, že by sa to menilo výrazne k lepšiemu.“ Láske k horám ho viedli už rodičia. Rodení Liptáci v nich trávili pomerne veľa času.
„Nebol to žiaden konkrétny moment, blesk z jasného neba, keď som sa do hôr definitívne zamiloval. Napríklad ešte v puberte som potreboval akoby vzdorovať a do hôr som vôbec nechodil, začalo mi to chýbať až na vysokej škole v Bratislave, a to do takej miery, že som už len hľadal možnosti, kde a ako by som sa mohol uplatniť tak, aby práca súvisela s horami. Byť v prírode a v horách mi robí radosť. A je tu stále čo objavovať. Napriek tomu, že naše hory nie sú až také veľké, stále sú miesta, kde som ešte nebol a ktoré ma vedia prekvapiť,“ spomína Pavel, ktorý sa v rámci záchranárstva podrobnejšie zaoberá lavínami.
„Na tejto práci mám rád najmä to, že sa absolútne vymyká stereotypu. Stále sa je kam posúvať, stále sa môžem učiť nové veci. V rámci mojej špecializácie na lavíny vidím v tejto oblasti úžasný technologický pokrok, a teda stále mám čo študovať a následne poznatky aplikovať do praxe a v teréne. Je ťažké vybrať jeden zážitok, ktorý ma ovplyvnil najviac, často však spomínam na lavínovú záchrannú akciu v Nízkych Tatrách pod Chopkom. Bol som na skialpinistickej túre a dozvedel som sa o lavíne. Dostal som sa na miesto ako prvý, musel som sa rýchlo rozhodovať, pretože jeden človek bol zranený, nemohol sa pohybovať, a druhý bol úplne zasypaný. Do príchodu kolegov bolo všetko len na mne a bola to pre mňa veľká škola. Vtedy som si uvedomil, že sám človek bez kolegov toho veľa nezmôže a že na sebe musím ešte veľa pracovať aj kondične, aj odborne. Príroda totiž preverí vašu kondíciu, to, ako pristupujete k svojmu telu, ako sa oň staráte a športujete,“ vysvetľuje Pavel.
Práca záchranára ho napĺňa, no zároveň vie, že sa nedá robiť večne. „Človek si to uvedomí, hlavne keď sa mu stane zranenie nedovoľujúce fyzické aktivity, na ktoré bol dovtedy zvyknutý. Vtedy má zároveň čas premýšľať o tom, že sú na svete aj iné profesie a povolania.“ A čo robí, keď má trochu voľna?
Zdroj: Pavel Krajči
Pavel Krajči sa špecializuje na lavíny
„Je pravda, že hory sú aj miesto môjho relaxu a oddychové útočisko, ale niekedy človek potrebuje byť aj doma a nerobiť nič. Alebo robím úplne iné veci – zájdem si do kina, do divadla, prečítam si dobrú knihu, a to najmä v rámci psychohygieny. Pri mojom povolaní sa totiž záchranná akcia, napriek všemožnej snahe, nie vždy končí happyendom.“ Hory Pavla naučili, že je veľmi ľahké urobiť chybu a že niekedy stačí naozaj len drobné zaváhanie alebo omyl a dôsledky môžu byť katastrofálne. „Vtedy je potrebné to s kolegami detailnejšie rozobrať, či sa ešte dá urobiť niečo inak, alebo o čosi lepšie,“ dodáva.