Milan Ondrík prehovoril o najväčšej RANE jeho života: Drsné ODHALENIE o milovanej PRIATEĽKE!

Samotný herec však žije v spokojnom vzťahu, jeho partnerka Zuzana Moravcová je tiež herečka. Rodičia troch detí evidentne zapadajú do seba ako puzzle aj celkovým nastavením, hodnotami a povahami. Týždenník Šarm herca vyspovedal o ich vzťahu, ale aj o najväčšej zrade, ktorú v láske zažil.

Často sa hovorí, že na vzťahu treba pracovať. Čo pod tým rozumiete vy?

Pracovať na vzťahu znamená učiť sa odpúšťať a učiť sa robiť ústupok, aj keď ste si istí, že máte na 150 percent pravdu. Vtedy budujete vzťah a idete schodíkmi hore, keď zídete o dva schodíky naspäť. Poviete prepáč napriek tomu, že čakáte toto slovo od partnera. Aspoň u mňa to tak funguje. Veľakrát som si povedal: Nie, nech príde ona a ospravedlní sa. Lenže vždy som z toho nervózny, lebo cítim, že sme v napätí, a poviem prepáč. Neviem sedieť dva dni, byť ticho a neriešiť situáciu.

To je vzácne, pretože sú vzťahy, kde každý chce mať navrch a ticho je aj pár dní.

Ja to neviem vydržať, mňa ide vtedy roztrhnúť, v mojom vnútri chce všetko vybuchnúť. (Smiech.) Nepomáha mi ani box, ani beh, ani krik, chcem mať čo najrýchlejšie zažehnané napätie. Ale náš vzťah zocelilo aj emotívne obdobie, keď sme mali zdravotné problémy. Veľmi som sa vtedy bál a ten pocit, že môžem o všetko prísť, si pamätám dodnes. Nechcem viac konkretizovať, ale to obdobie zdravotných problémov bolo veľmi silné a výrazné. Vtedy som si naplno uvedomil pravdivosť Shakespearovej myšlienky o tom, že si treba vážiť to, čo máme, kým to máme. Často používam túto jeho myšlienku, ktorá pokračuje: „Lebo keď o to prídeme, sme celí zúfalí a hľadáme svoj stratený poklad, ktorý sme mali za nič, kým sme ho mali.“ Je to z inscenácie v Národnom divadle Veľa kriku pre nič. Tie slová mi napadnú pri rôznych situáciách… A ak ich mám aplikovať na vzťahy, spolužitie, zrady a nevery, musím povedať, že keď som si to tak analyzoval, tak v bezproblémovom vzťahu je to práve muž, ktorý po čase začne vystrkovať rožky. Žene vyhovuje stabilita. Iba ak vzťah nefunguje, žena uniká, aby našla opäť niečo pokojné. Myslím si, že v 90 percentách je to tak, že nie ženy sú iniciátorky rozpadu vzťahu, hoci, samozrejme, deje sa aj to.

A sme opäť pri dôležitosti práce na vzťahu… Máte tendenciu nejako vynahrádzať vašej partnerke to, že nie ste vždy večer doma?

Áno, ale paradoxne, keď niečo chcem zachraňovať a rýchlo vynahradiť, vlastne tým naruším pokoj a zabehnutý chod v rodine. Omnoho lepšie je nechať to plynúť, lebo nie všetko sa dá umelo dobehnúť... A Zuzka je veľkorysá. Som totiž typ, ktorý neobsedí, takže keď prídem domov, často utekám na tréning alebo do svojej dielne v pivnici vyrezávať z dreva, a keď sa jej opýtam, či niečo potrebuje, povie: Nie, Milanko, choď si, ja som v pohode. To všetko si uvedomujem. Veľakrát sa aj stalo, že som prišiel unavený z roboty, všetkým to oznámil a ešte si aj pohundral, či musia pozerať v televízii to, čo práve pozerajú. Skrátka, treba vážiť slová, nemyslieť len na seba, lebo nielen vy pracujete, ale aj partnerka.

Muži často ocenia prácu ženy až vtedy, keď sa musia sami postarať aj o domácnosť a deti. Bolo to tak aj u vás?

Som vďačný Zuzke, že môžem chodiť do práce a sústrediť sa na ňu. A áno, v poslednom čase začala pracovať a nastúpila viac aj moja zodpovednosť. Zisťujem, že som stratený pri učení sa s deťmi, lebo napríklad nechápem túto novodobú matematiku, a potom som nervózny. Volám Alžbetku, aby sa prišla učiť s mladšou Anežkou. Potom začneme čítať a zistím, že to trvá hodinu, potom odrazu chcú kakavko, takže treba odpratať veci a vzniká mi neporiadok. Všetko sa na mňa hrnie. Uvedomím si vtedy, že keď ja prídem domov v noci z predstavenia, všetko je upratané. Ale snažím sa, aby po mne neostával doma veľký výbuch, aby si Zuzka oddýchla, keď príde domov unavená z práce. Urobím poriadok, vydýchnem si a na druhý deň som šťastný, že sa môžem vyhovoriť, že mám robotu. Robota okolo domácnosti, to je peklo. (Smiech.)

Čo pre vás znamená slovo nevera? Je to fyzické zblíženie alebo aj to, že jeden z partnerov sa „len“ zamiluje do iného človeka a stretávajú sa na káve?

Aj ja som nad tým rozmýšľal, keď som hral rôzne postavy... Myslím, že som nezažil fyzickú neveru, neviem to teda ohodnotiť. Pre mňa ako pre Milana Ondríka by bola omnoho väčšia rana, keby som zistil, že niekto mi je neverný tým, že sa do niekoho zaľúbil. Fyzická zrada by mi asi tak neprekážala ako to, že by niekto odovzdal srdce inému človeku. To je určite horšie.

Zlomila vám nejaká žena srdce zvlášť kruto?

Bolo to už dávno, prežil som vtedy obrovské sklamanie. Keď som prišiel z rodnej Oravy do Bratislavy, hrozne som sa zaľúbil do jedného dievčaťa. Bol som presvedčený, že to je tá najväčšia láska. Až raz som v internátnej izbe našiel pohodený časopis s erotickými fotkami a bolo na nich aj moje dievča. Vtedy som zažil asi najväčšiu ranu v živote. Bol som totiž ako nepopísaný list, chlapec z veľmi silne veriacej rodiny, z čistého prostredia z Oravy, kde som si také obrázky ani nemohol pozrieť. Doteraz neviem, kto to tam podhodil… Keby sa to stalo teraz, pousmejem sa a poviem: „Hm, dobré fotky.“ Ale vtedy som to nevedel preklenúť, prehltnúť, stráviť, prežiť. Začal som byť potom horší na ženy, robil som všelijaké naschvály, ale bolo to len krátke obdobie. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že chcem byť zasa ten obyčajný Milanko Ondrík z Lieseku.

Ako ste vtedy ako „nepopísaný list“ riešili situáciu s dievčaťom, ktoré vás sklamalo?

Tak, že som sa neozýval. Chodili mi od nej dokonca listy do školy, ale ja som sa s ňou nechcel vidieť. Samozrejme, po nejakom čase som to už nevedel udržať, takže sme sa stretli a vec si vysvetlili. Dokázal som jej odpustiť, ale istá horkosť vo mne zostala a vzťah už nemohol fungovať.