Mária Friedmann o vyhorení: Byť perfektná je cesta do pekla!

Poviete si, kariéra ako z rozprávky, no mladá žena pomerne rýchlo zistila, čo znamená pracovať v spoločnosti, kde sa hodnota človeka meria podľa výkonu. Vyhorela. Jej vyčerpané telo mesiace ležalo v posteli a myseľ sa nedokázala na nič sústrediť. Môžete o tom pocite tisíckrát čítať, ale peklo, ktoré vyhorenie so sebou prináša, si naplno dokážete predstaviť až vtedy, keď vás postihne. Aj preto sa Mária rozhodla svoj príbeh vyrozprávať a pomáhať iným, aby nemuseli prejsť tým, čím prešla ona.

Mária, odrazme sa od vášho detstva. Pamätáte si, čím ste chceli byť ako dieťa? O čom ste snívali?

Pamätám si to veľmi dobre. Chcela som byť buď baletkou, módnou návrhárkou, herečkou, alebo psychologičkou. Viem, psychologička je dosť netypický výber pre dieťa, ale mňa to chytilo už veľmi skoro a stále ma to drží. Nuž, v paralelnom vesmíre by som bola herečka. (Smiech.)

To znie pestro, ale viem o vás, že ste odjakživa mali veľký záujem o vzdelávanie, nové informácie. Tvorilo vtedy váš vesmír aj niečo iné, koníčky, iné aktivity, ako tie, ktoré súviseli so vzdelávaním?

Môj vesmír boli v prvom rade knihy. Veľmi veľa som čítala, prakticky všetko a stále. Okrem toho som veľmi veľa kreslila a maľovala, často som si robila ilustrácie toho, čo som čítala. Spievala som v zbore, chodila na tanečný a dramatický krúžok, môj svet bolo umenie. Nechodila som na šport ani som nemala žiadne priamo vzdelávacie aktivity. Som veľmi vďačná, že som mohla väčšinu času tráviť umeleckými aktivitami a vo svojom súkromnom svete. Ako dieťa som totiž nemala veľa kamarátov.

Po bilingválnom gymnáziu, ktoré ste absolvovali v Košiciach, ste sa rozhodli pre štúdium na Oxforde. Naplnila táto škola vaše očakávania?

Naplnila ich nad rámec. Bol to pre mňa úžasný nový svet, prvýkrát som zažila na vlastnej koži, čo znamená vzdelávanie a čo znamená, keď vás niekto učí rozmýšľať. Rešpekt zo strany profesorov, ktorých úprimne zaujímal spôsob, akým dochádzame k záverom a budujeme poznanie... A v neposlednom rade slušnosť, veľmi málo arogancie, napriek tomu, že nás učili a formovali svetoví lídri vo svojich disciplínach. Naozaj by som dopriala takýto zážitok každému študentovi.

S odstupom času viete, v čom vás dobre a v čom zle nastavil Oxford na nasledujúce roky života?

Dobre ma nastavil v schopnosti rozmýšľať, teda rozmeniť si problém na drobné, hľadať súvislosti, kriticky sa zamyslieť, ktoré veci vedú k akým záverom, a nakoľko to môže byť pravda. Zároveň som pochopila, že je v poriadku niečo nevedieť a že je dôležité klásť otázky, o to viac tie hlúpe, pretože často sú práve ony tie najpodstatnejšie. Nuž, zle ma nastavil v šialenom upnutí sa na výkon, v identite založenej len na práci a vo vnímaní sveta iba cez rozum bez ohľadu na moje pocity a moje telo.

Po škole ste pracovali v prostredí, kde sa, ako ste sama povedali, hodnota človeka meria podľa výkonu. Ide o renomované firmy, v jednej ste pôsobili aj vy, ktoré sa však naoko tvária, ako svojim zamestnancom vychádzajú v ústrety, do vlastného personálneho oddelenia investujú nemalé peniaze, aby kultivovali svojich zamestnancov, vytvárali im dokonalé podmienky pre prácu a zároveň predchádzali ich syndrómu vyhorenia. Napriek tomu sa vám to stalo, vyhoreli ste. Preto sa musím spýtať, načo to celé je?

Situácia je trochu komplikovanejšia. Myslím si, že personálne programy, ktoré spomínate, nie sú nanič, bez nich by tá situácia bola ešte horšia. Problém je posadnutosť výkonom a maximalizovanie profitu za čo najkratší čas a zároveň za akúkoľvek cenu. To však nie je problém len renomovaných firiem, je to problém dnešnej kultúry a dnešného kapitalizmu. Viac, viac, viac, rýchlejšie, rýchlejšie, dokonalo a ešte o čosi dokonalejšie. Renomované firmy často toto nastavenie zosobňujú výraznejšie, ale máme ho všade. Sústredíme sa len na rast, len na prácu, len na výkon, len na čísla. Ale živé bytosti takto nefungujú. My ľudia takto nefungujeme. Boli napríklad časy kapitalizmu, ktorý vyzeral trochu inak, lebo spoločnosť bola iná, pomalšia. U nás to bolo obdobie Tomáša Baťu, v Amerike takmer 30 rokov od konca druhej svetovej vojny do Reaganovej vlády.

Cítili ste niečo ako závislosť od práce alebo od úspechu, uznania?

Určite. Bola som vorkoholik s veľkou závislosťou od uznania druhých.

Teda, čím lepší výkon ste podali, tým väčšiu spokojnosť ste pociťovali?

Nie, keby to tak bolo, bolo by to ešte celkom pozitívne. Nepociťovala som takmer žiadnu spokojnosť sama so sebou, skôr iba nespokojnosť, ba až som sa nenávidela. Keď som podala výkon, tieto pocity sa na chvíľu zmenšili. Pociťovala som aj hrozne veľkú úzkosť, že nie som dosť dobrá, dosť múdra. S výkonom tieto pocity na chvíľu utíchli. Ale určite je veľa ľudí, ktorí majú z toho pozitívne pocity a závislosť si vybudujú práve od nich.

Úprimne, dokáže človek objektívne spozorovať, že sa blíži stav vyhorenia? V čom vidíte varovné signály?

Dokáže, ak vie, kam sa má pozerať. Väčšina ľudí nevie. Vyhorenie prichádza nenápadne. Postupne. Predchádza mu dlhé, veľmi dlhé obdobie snaženia, veľkého nasadenia, obety. Vyhorenie prichádza, keď sa symptómy krátkodobého stresu stanú dlhodobými. Už dlho sme veľmi vyčerpaní, stratila sa radosť a schopnosť prácu si užiť. A nielen prácu, ale napríklad aj rodičovstvo. Vyhorieť sa dá v akejkoľvek oblasti. Oddych prináša len malú regeneráciu, sme apatickí, smutní, podráždení, máme problémy so spánkom, s imunitou, do práce sa musíme veľmi premáhať, veci sa nám len kopia a kopia… Máme pocit, že sa topíme. Ak toto trvá bez zmeny niekoľko mesiacov, máme solídny nábeh na vyhorenie.

Iné je o tom čítať, iné prežívať ho fyzicky a psychicky. Ako sa správalo vaše telo?

Cítila som extrémne vyčerpanie, pretože u mňa sa ten stav tvoril a zhoršoval roky. Zostali mi aj trvalé následky. Fyzicky som bola veľmi vyčerpaná, musela som veľa ležať. Znova a znova som ochorela, bojovala som s migrénami, bolesťami celého tela, vyvinul sa mi silný chronický únavový syndróm, boli dlhotrvajúce obdobia, počas ktorých som každý deň ráno vracala, k tomu nespavosť, ktorá nereagovala na lieky, obrovské úzkostné ataky, vertigo, depresia, ktorá takisto nereagovala na žiadne lieky, chronicky zvýšený počet bielych krviniek.

Ten zoznam akoby nemal konca, no čo sa muselo stať, aby ste si priznali, že je koniec, a urobili hrubú čiaru?

Nič zvláštne sa nestalo, iba mi došli všetky sily. Môj lekár mi viackrát povedal: „Táto práca vás zabije. Keď nezmeníte životný štýl, nikdy sa z toho nedostanete.“ Neraz som bola mesiac práceneschopná, aby som o tri mesiace bola tam, kde predtým. V jednom bode jednoducho prišiel pocit, že ďalej sa už nedá.

Tento stav vás na tri mesiace dohnal do postele. Ako vtedy prebiehali vaše dni? Čo sa vám odohrávalo v hlave?

To obdobie mám pravdupovediac veľmi zahmlené. Hlavne som len odpočívala. Ak sa dalo, šla sa prejsť k rieke alebo jazeru a pozerala na vodu. To ma veľmi upokojovalo. Nedokázala som robiť nič, len ísť na nákup alebo vyprať. Hlavu som mala takú „odpálenú“, že som tri mesiace nedokázala dopozerať do konca jeden diel Priateľov. Aj to mi prišlo príliš namáhavé na pozornosť.

Čo sa v tom období odohrávalo vo vašom súkromí? Ako vyhorenie poznačilo medziľudské vzťahy či partnerský vzťah?

Partnerský vzťah tým veľmi utrpel. Môj vtedajší partner bol na všetko sám, nevedeli sme si urobiť skoro žiadne plány, všetko sme museli rušiť. Navyše som dosť dlho nedodržiavala žiadne hranice a pravidlá, ktoré sme si stanovili, aby sa veci zlepšili. Mal to vtedy so mnou veľmi ťažké.

Keď sa dnes pozriete na svoj životopis, čo by ste z neho najradšej vyškrtli?

Nič. Všetko je dobré tak, ako sa to stalo. Ak by sa veci stali inak, nenaučila by som sa dôležité životné lekcie. Ale ak by som to mala robiť odznova, robila by som zo všetkého menej. Oveľa viac by som prioritizovala čas na smiech, zábavu a bytie so sebou samou.

Najmä pri ženách sa často hovorí o rovnováhe medzi prácou a životom. Dá sa byť podľa vás spokojnou a pritom perfektnou na každom poli života ženy?

Nedá sa byť spokojnou a perfektnou stále a na každom poli. Nedokážu to ani ženy, ani muži a je úplne šialené, aby sme sa o to vôbec snažili. Určite sú zdravšie a menej zdravé spôsoby fungovania v práci, vo vzťahoch, aj k sebe samej a treba sa o nich učiť. Potom je veľmi dôležité zistiť, kde máme hranice. Mať jasno, aké máme v momentálnom životnom období priority a za čo sme ochotné čím platiť. Nemôžete byť každý deň desať hodín v práci a budovať kariéru, tráviť hodiny so svojimi deťmi a byť tam pre ne plne prítomná, chodiť päťkrát týždenne do posilňovne, mať romantiku s partnerom, venovať sa sebe, robiť dobrovoľníčku, upratovať, variť, spať odporúčaných osem hodín, starať sa naplno o rodičov, udržiavať si intenzívne kamarátstva, cestovať, vzdelávať sa… To sa predsa absolútne nedá, to je cesta do pekla. Ak sa vám zdá, že to tak niekto má, verte mi, je to iba zdanie. V každom bode života si musíme vyberať, kde teraz chceme zabrať a čo všetko ostane neurobené a na druhej koľaji. O tom je život. To je jedna z najdôležitejších schopností v živote. Vedieť, čo je teraz mojou prioritou a čo nie je. Toto je jedna z mojich najdrahších a najdôležitejších životných lekcií.

Máte partnera, deti?

Nemám momentálne partnera ani deti. Ak mi to život prinesie, budem vďačná. Ak nie, aj to bude poriadku.

Pri akej práci dnes máte pocit, že to, čo robíte, má skutočný zmysel? Kde pracujete teraz?

Dnes pracujem na voľnej nohe. Robím UX výskum a akýkoľvek iný aplikovaný psychologický výskum pre menšie firmy a startupy. Práca už nie je v centre môjho života. Je to niečo, čo chcem mať rada, chcem to robiť dobre a chcem, aby to bolo užitočné pre mojich klientov. Ak z nej budem čerpať pocit veľkého zmyslu, super. Ak nie, je to v poriadku. V budúcnosti sa chcem viac venovať práci s duševným zdravím. V posledných rokoch sa veľa učím hlavne o práci s telom v psychoterapii a duševnom zdraví. Telo je oveľa dôležitejším faktorom na uzdravenie duše a mysle, ako sme si kedy mysleli. Ukladajú sa v ňom všetky naše emócie, pocity, spomienky. Snažiť sa ich meniť len cez „talk therapy“ mi pripadá neúplné aj oveľa pomalšie. Toto ma veľmi baví a je toho aj veľký nedostatok.

Dnes je pomerne moderné aj časté vidieť u mladých ľudí, že si berú sabatikal. Vidíte v tom nejaký praktický zmysel?

Je to vynikajúce a v žiadnom prípade by to nemala byť iba výsada mladých, ale každého. Každý z nás predsa potrebuje obdobie, keď si môže oddýchnuť, upratať si v sebe, venovať sa niekomu alebo niečomu, na čo už dlho nemal čas. V skutočnosti je choré, že v našej kultúre od seba očakávame stálu produktivitu, prácu a rast. Aby mohli tieto veci fungovať, musíme mať aj odpočinok, útlm, pokles. Máme to tvrdo vpísané do našej biológie. To, ako dnes fungujeme, je z pohľadu fungovania mozgu a nervového systému jeden veľmi zlý vtip.

Keď sa pozrieme na vyhorenie, stačí mu predchádzať sabatikalom alebo je nutné podniknúť ešte iné kroky?

Nie, sabatikal rozhodne nestačí ako preventívny krok, aby ste nevyhoreli. V určitých šialených podmienkach vyhorí skoro každý. Niekedy jednoducho treba odísť. Ak sa chceme naučiť predísť vyhoreniu, potrebujeme sa naučiť byť v dobrom kontakte sami so sebou. Aby sme vedeli, kde sú hranice, kedy už treba povedať definitívne dosť a čím už nie sme ochotní platiť.

Mária, kde ste aktuálne doma?

V sebe samej. Okrem toho v Košiciach a na Bali. Tam trávim posledné roky veľa času, a ak sa dá, pracujem odtiaľ a mám to tam veľmi rada.