Foto: Eva
#Ľudia

Lietanie je stále vysoko návyková vec

Foto: Eva
#Ľudia

Lietanie je stále vysoko návyková vec

5.2. 2009 14:00 Zlaté roky leteckého priemyslu, keď piloti nesmeli mať v zuboch plomby a šampanské vám na palube servírovali manekýnky, sú nenávratne preč.

Pokus o americký sen

Začiatkom roku 2008 ma po hlave udrela vlastná tridsiatka a padla na mňa panika, že po šiestich rokoch v Spojených Štátoch musím začať naozaj pracovať a budovať si kariéru. Tých šesť rokov som strávila staraním sa o cudzie deti, randením s osobami exotických národností, rodením syna, budovaním manželského zväzku a rôznymi nekvalifi kovanými zamestnaniami krútiacimi sa hlavne okolo barového pultu. Obkukala som manželov životopis, pozmenila fakty a rozposlala som ho do personálnych agentúr. Jediné spoločnosti, ktoré o mňa prejavili záujem, boli aerolínie. A tak som oprášila svoj dievčenský sen, že budem letuškou. Keď ma môj Američan viezol na prvé interview do Chicaga a ja som celou cestou na letisko zívala a nadávala na absurditu vstávania o piatej ráno, opýtal sa ma:
„Si si istá, že chceš na to interview ísť? Možno to nie je práca pre teba.”
„Čo by nebola...” Začala som brániť svoje odhodlanie a rozplývať sa nad tým, ako som v štrnástich rokoch snívala o uniforme, lietaní po svete a fantastickom životnom štýle... Američan vyvrátil oči. „Uhm, akurát, že už nemáš štrnásť, ale tridsať!“ O niekoľko týždňov neskôr som uspela na interview pre menšiu leteckú spoločnosť.

Zbalila som si kufor a odcestovala na tréning do rozžeravenej Arizony. Okrem toho, že mi horúčava vo Phoenixe na každom kroku vyrážala dych, tréning som zvládala ľavou zadnou a testmi som prechádzala na sto percent. Chýbal mi môj trojročný syn aj Američan, ale Mesa airlines, môj nastávajúci zamestnávateľ, mal veľkú základňu v Orlande, čo je od Tampy, kde sme žili, necelých 140 kilometrov – v rámci amerického chápania vzdialenosti za rohom. Nielen Američan, ale aj mama doma na Slovensku a väčšina známych nechápavo krútili hlavami. Ja som sa tešila na svoj grandiózny nový americký začiatok.

Cholesterol, maminy a „socík“

Na amerických linkách dnes lietajú aj šesťdesiatročné babičky, korpulentné maminy a mužskí, poväčšine homosexuálni kolegovia. Vo svojich nudných a lacných modro-bielych uniformách (ktoré si sami kupujú) pripomínajú skôr socialistických vlakových sprievodcov na trati Liptovský Hrádok – Podbrezová. Okrem uniforiem sú zúfalé aj platové podmienky. Začínajúci piloti zarábajú menej, ako som nie tak dávno zarábala v steakhouse. O začínajúcich letuškách ani nehovoriac. Viac ako cestovanie po svete dnes do leteckého priemyslu ľudí láka zdravotné poistenie, ktoré je v Amerike vzácne a zúfalo drahé. A tak som sa aj ja tešila na zdravotné poistenie pre mňa i pre syna a na celý jeden-jediný týždeň platenej dovolenky (lebo aj to je v Amerike vzácnosť). Bola som jedna z mála tých, ktorí sa tešia na uniformu, otváranie plechoviek Coca-Coly s profesionálnym úsmevom a hlavne na všetky ooch a aach, ktoré budem počúvať, keď niekomu poviem, čím sa živím. 

Spadla z oblakov

Uprostred tréningu prišla prvá facka, keď som sa dozvedela, že na lietanie z Orlanda môžem zabudnúť, keďže spoločnosť základňu zatvára. Po absolvovaní skúšok ma posielajú do New Yorku, na slávne JFK. Všetkým, čo boli ochotní počúvať som vysvetľovala, že mám na Floride malé dieťa a New York sa mi veľmi nehodí. Chápavo kývali hlavami, ale sorry, najdôležitejšia vlastnosť letušiek je fl exibilita. Po troch týždňoch som úspešne ukončila tréning a na poprsie mi pripli krídelká s americkou zástavou. Po návrate domov do Tampy som fl exibilne oznámila svojmu Američanovi, že sa sťahujeme do New York City. Hurá. „Ti šibe?“ Odbil ma nefl exibilne. Vraj by sme tam zbankrotovali a zo syna by vyrástol pasák. „Posera,“ pomyslela som si, fl exibilne si zbalila kufor a odletela do New Yorku sama.

Uprostred horúceho popoludnia začiatkom júla som po prvý raz v živote vystúpila na letisku JFK. Trvalo mi takmer hodinu, kým som sa vymotala zo spleti terminálov. Na prvý pohľad bolo jasné, že štvrte Qeens a Jamaica, kde sa letisko nachádza, nie sú Manhattanom a patria k tým častiam Big Apple, ktoré vám Carrie Bradshaw v seriáli Sex v meste zabudla predstaviť.

Na internete som si našla prechodné bydlisko za prijateľnú cenu 250 dolárov za mesiac v relatívnej blízkosti letiska, o ktoré sa budem deliť s ďalšími členmi leteckých posádok aerolínií so základňou JFK. Ak môj Američan zaplatí všetky účty doma, budem si to môcť dovoliť.

Nasadla som do neregistrovaného taxíka, ktorý nemal bezpečnostné pásy a šoféroval ho imigrant z Ghany, čo nehovoril po anglicky. Vysadil ma pred sympatickým rodinným domom s perfektne udržiavaným trávnikom, na ktorom ma čakali pani a pán Mannovci, moji domáci. Dom aj trávnik boli sympatické len dovtedy, kým mi pani Mannová neukázala, kde budem bývať. Byt bola totiž prerobená pivnica bez okien a mňa chytil záchvat klaustrofóbie. 

JFK

V prvé dni som toho ako letuška veľa nenalietala, väčšinu času som strávila v naškrobenej uniforme sediac v crew lounge v katakombách letiska, kde som čakala, či mi pridelia let. Prišla prvá výplata a ja som s hrôzou zistila, že zarábam menej ako moja mama na Slovensku, poberajúca dôchodok a skromný plat za svoju prácu na polovičný úväzok. Spolu s prvou výplatou prišli aj prvé lety. Najviac som si obľúbila malé päťdesiatmiestne ERJ, v ktorých sme prepravovali pasažierov najmä z menších destinácií severozápadu Spojených štátov. Každý let, servírovanie orieškov a šarmantné demonštrovanie, ako použiť kyslíkovú masku v prípade leteckej katastrofy (ktorú by v malom ERJ aj tak nikto z nás neprežil), sa však začína na runaway Kennedyho letiska. Dostať sa do vzduchu nebýva jednoduché. JFK denne vypraví až 2 000 letov a napriek tomu disponuje iba dvoma štartovacími a pristávacími dráhami. Bežne sa stáva, že na odlet čaká v rovnakom čase aj sto lietadiel, najmä v podvečerných hodinách, keď odchádza väčšina medzinárodných letov alebo počas nepriaznivých poveternostných podmienok. Po večeroch som Američanovi a malému Samkovi podávala správy o tom, kde sa práve nachádzam, raz v Buff ale, raz vo Washingtone, raz v Dallase, raz v Atlante. Môj život v pohybe sa mi zdal úžasný. Nepravidelný režim, upratovanie po pasažieroch a fakt, že medzi jednotlivými letmi, ktorým sa hovorí legs (nohy), nemám čas ani zjesť obed, už menej.

Kufor namiesto trvalej adresy

Našla som si nové ubytovanie. Nachádzalo sa na treťom poschodí a úplne novú obývačku aj kuchyňu osvetľovali slnečné lúče. Vyzerala rovnako dobre ako na internetových fotografiách. Čo však internet zabudol ukázať bol fakt, že o jednu izbu sa delia štyria dospelí ľudia prespávajúci na poschodových posteliach, rovno pod oknami premáva 24 hodín denne manhattanský vlakový expres a na prízemí je naším susedom portorická diskotéka. Keď som prvé ráno po viac-menej prebdetej noci otvorila oči, pri mojej posteli stál cudzí chlapík v slipoch, steward konkurenčnej leteckej spoločnosti, ktorý sa na mňa veselo usmial, akoby išlo o najprirodzenejšie zoznámenie na svete. Ranná kuchyňa bola plná, keďže JFK pre dážď zrušilo väčšinu vnútroštátnych letov, a hemžilo sa tam aspoň desať lietajúcich zo všetkých kútov Spojených štátov. Väčšina mala jedinú trvalú adresu – veľký kufor, v ktorom nosili všetko, čo potrebovali na svojich cestách rôznymi časovými a klimatickými pásmami doma aj vo svete. Nezdalo sa však, že by im domov chýbal, boli veselí a voľný čas trávili družne pri fľaškách prepašovaných z leteckých zásob. Vypité ich s pýchou vystavovali na kuchynskej polici. Narátala som ich tam asi tristo.

Lietanie je návyková vec

Plynuli dni a týždne a moje predstavy o grandióznom živote v New York City sa rúcali. Na Manhattan som sa ešte nedostala. Po desaťhodinovej šichte na letisku sa mi uprostred noci nikam nechcelo ísť a po niekoľkých dňoch lietania po krajine som si obyčajne sadla na prvé lietadlo domov na Floridu. Apropo, cestovanie domov. Lietanie sme mali síce zadarmo, platiaci cestujúci však mali vždy prednosť. V prípade pravidelnej prepravy sa pre dvoch-troch členov posádky voľné miesto v lietadle obyčajne našlo. Problém nastal, ak sa z toho či onoho dôvodu začali rušiť lety. A to sa na JFK stávalo pomerne často. V takom prípade sa pasažieri s platnými letenkami posúvajú na neskoršie a neskoršie lety a kým sa ich všetkých podarí z JFK dostať, prejdú aj dva celé dni. Na zamestnancov sa, samozrejme, nedostane a pár voľných dní sa zrazu scvrkne na úbohých niekoľko hodín. Sediac zamračená v crew lounge som sa posťažovala kolegyniam a kolegom. Všetci horlivo pritakávali, vraj aj oni toho majú občas plné zuby a snívajú o džobe od ôsmej do štvrtej a vlastnej posteli. Aj skupinka nadšencov z môjho tréningového kurzu sa postupne scvrkávala a prvé lastovičky začali hovoriť o výpovedi. Starších vydesila výplatná páska a mladších nedostatok času na vysnívané cestovanie po svete. Mňa trápilo moje trojročne dieťa, ktoré celkom prischlo môjmu Američanovi, a tiež sa mi cnelo za horúcimi a slnečnými dňami na Floride, bazénom a oceánom, a dokonca aj za mojou neslávnou barovou kariérou, kde som za tri večery zarobila viac na prepitnom ako v aerolíniách za celý mesiac.

Začínala som prehodnocovať. Pravda, len do chvíle, kým ma piloti neposadili do kokpitu na jednom z takzvaných ferry letov, keď sa prázdne lietadlo vracia do hangáru. Najkrajší pohľad na svet je totiž z pilotnej kabíny a jediný západ slnka nad Apalačami, ktorý som pozorovala z výšky 32-tisíc stôp nad morom, mi vynahradil všetky príkoria. Lietanie je napokon úžasná a vysoko návyková vec.

Samozrejme, že som dlho nevydržala. Na moje pracovné konto pribudli dve absencie, syn ochorel, na Floridu sa valil hurikán a ja som chcela byť so svojou rodinou. Zaslúžený jediný týždeň voľna bol šialene ďaleko a ja som mala pocit, že ak nebudem zajtra sedieť so synom pri bazéne a večer s pohárom červeného v Američanovom náručí, zbláznim sa. Dala som výpoveď. Svoju doložku cestovných výhod som využila a spolu so synom sme prišli na rodné Slovensko navštíviť mamu a babku. A vzápätí som poslala prihlášku do niekoľkých európskych leteckých spoločností. Dve z nich ma pozvali na interview. Idem to vyskúšať. Američan sľúbil, že si tentoraz zbalí kufor a príde za mnou.

Diskusia  ()

Video

Diskusia
#evahriesnedobra