Láska prekonala tisícky kilometrov: Ako si americký surfer David zvykol na život na Slovensku?

Keď Lenka pricestovala ešte ako študentka žurnalistiky Univerzity Komenského cez program Work & Travel do Kalifornie, ani náhodou nemala v pláne loviť surfistov. V prvom rade sa chcela zdokonaliť v angličtine, cestovať, spoznávať ľudí a poriadne si užiť leto. Osud jej to však zariadil inak, keď v jeden večer stretla v reštaurácii v San Diegu Davida. „Pre neho to vraj bola láska na prvý pohľad a dodnes vie, čo presne som mala v ten večer oblečené. Ale mne trvalo niekoľko stretnutí, kým som si uvedomila, že sa mu páčim. David bol bezprostredný, vtipný, a tak nečudo, že tá povestná iskra preskočila aj na mňa,“ opisuje začiatky kalifornského randenia Lenka, ktorá je dnes hovorkyňou svojej almy mater.

Lenže po dvoch mesiacoch nastal čas vrátiť sa do školy a ani jeden zo zaľúbenej dvojice nevedel, ako bude ich vzťah na diaľku pokračovať. „Veľa sme si však telefonovali, mailovali a dokonca aj písali listy. David ma chcel prísť navštíviť, no o našej krajine toho veľa nevedel. Keď som mu prvý raz povedala, odkiaľ pochádzam, povedal, že samozrejme, že pozná Československo. Takže toľko k tomu. Myslím si však, že naše načasovanie nebolo náhodné, pretože práve vtedy sa David nachádzal na rázcestí a chcel začať odznovu. Prišiel za mnou a zo Slovenska ostal úchvátený.“ A nebol to len taký hocijaký príchod, ale echt kalifornský. „Pamätám si, ako som ho čakala vo Viedni na letisku a David sa objavil v plážových vansoch a rifľovej bunde. Bol január a vonku teplomer ukazoval mínus 10,“ smeje sa. O štyri roky bola svadba a neskôr sa manželom narodila dcérka Ema.

David si zamiloval slovenské tradície, históriu aj to, že sa všade dostane rýchlo bez hodinových presunov, ako bol zvyknutý doma v Kalifornii. „Zachutila mu naša domáca kuchyňa a pivo a obľúbil si Slovákov, ktorí sú a boli k nemu väčšinou priateľskí. Slovensko sa za tých 15 rokov dosť zmenilo. Ako surfista je dosť potetovaný, ale dnes sa už na neho v autobuse nikto škaredo nepozerá.“ David bol v Kalifornii expertný predajca vín, pozná vína z celého sveta, a tak sa Millerovci nazdávali, že by svoje znalosti mohol využiť aj u nás. „Nakoniec sa však dostal k učeniu angličtiny, vďaka čomu spoznal množstvo ľudí. Často si z neho uťahujem, že pozná v Bratislave viac ľudí ako ja. Neskôr sa špecializoval na biznisovú angličtinu, až sa dostal do rozvíjajúcej sa slovenskej firmy, kde začal robiť copywriting a marketing. Dnes má vlastnú marketingovú firmu, v ktorej sa špecializujú na technologické firmy a startupy.“

Čo Davidovi na Slovensku chýba? Čítajte ďalej!

V rodine sa rozprávajú dvojjazyčne a malá školáčka rada opraví v angličtine i slovenčine oboch rodičov, ak niečo povedia nesprávne. A tak, ako fungujú s dvomi jazykmi, majú Millerovci radi diverzitu v kuchyni i v tradíciách. „V rámci kulinárie obaja radi experimentujeme. Rovnako je u nás prirodzené sláviť slovenské Vianoce, americké so Santa Clausom deň nato, Veľkú noc po slovensky aj po americky, keď hľadáme vajíčka skryté v záhrade, Deň nezávislosti USA, Deň vďakyvzdania, Hallo­ween aj Dušičky. Naše dieťa pozná obe kultúry a ich tradície, a tak to bude aj pri druhom, ktoré práve čakáme.“

Hoci zatiaľ netúžili zmeniť prostredie, dnes občas popozerajú ponuky realitných kancelárií v zámorí. Veľké domy s pozemkom v USA majú totiž porovnateľnú cenu ako dvojizbový byt v Bratislave. Až bude Emka veľká, môže sa rozhodnúť, kde bude chcieť žiť.  A ako sa na život na Slovensku pozerá David? „Vyrástol som vo veľkom miliónovom meste, preto viem oceniť menšiu Bratislavu. Tu je to všade blízko – aj v rámci mesta a rovnako do okolitých krajín, do Prahy, Viedne alebo Budapešti. Cestovanie v Európe je dostupnejšie a zelenšie. Je tu menšia komunita a ľudia sa navzájom poznajú. Strava je tu zdravšia, všeobecne čerstvejšia a porcie menšie. No najdôležitejšie, prečo sme sa rozhodli zostať na Slovensku, je bezpečnosť pre naše deti. Ľudia tu bežne nenosia zbrane a v porovnaní s USA je tu kriminalita pomerne nízka. I keď aj to sa začína pomaly meniť. Chýba mi veľa vecí, ale najviac rodina a dlhoroční priatelia. Vyrástol som na surfe, preto je škoda, že Slovensko sa nenachádza na brehu oceánu. Chýba mi aj pouličné mexické jedlo, stále pekné počasie, priateľskosť aj cudzích ľudí a príjemný zákaznícky servis. Slovensko však robí pokroky a za tie roky sa neuveriteľne posunulo vo výstavbe, v digitalizácii aj v službách.“