Kristína Kövešová otvorene o klinickej SMRTI: Táto nevinná vec ju skoro ZABILA!

Kristína, v akej životnej fáze sme ťa zastihli?

Najmä v pracovnej. Po Novom roku som sa opäť rozbehla a mám pocit, že je strašne veľa toho, na čom chcem pracovať a kde treba pomôcť. Je veľmi veľa vážnych káuz, ktoré riešim. Ozýva sa mi stále veľa ľudí s prosbou o pomoc, riešim oveľa viac prípadov sexuálneho zneužívania detí, znásilnení, týraných žien, týrania zvierat, prípadov vrážd. Naozaj nie je deň, alebo dokonca noc, keď by sa mi niekto neozval a neprosil o pomoc. Niekedy sa pýtam vesmíru, čo sa to deje, lebo mám pocit, že sa to stupňuje.

Máš pocit, že sme na negatívnej vlne, a nevyvíja sa to s nami dobre?

Na toto ti neviem odpovedať, lebo odpoveď by mohla byť aj v tom, či sa o kriminalite a zločine ako takom nehovorí všeobecne viac, a tak aj o negatívnych veciach, ktoré sú s ním spojené. Alebo či sú to obete, ktoré samy naberajú viac odvahy hovoriť o tom, čo sa im v živote stalo. Alebo sú to dlhodobo neriešené problémy, ktoré v našej krajine máme. Aj to je jedna z možností. Bolesť týchto ľudí už nemlčí a som rada, že hovoria, lebo len tak túto situáciu môžeme zmeniť. No hoci sa deje veľa zlých a nespravodlivých vecí, jedným dychom by som rada dodala, že stále sa deje aj veľmi veľa dobrých a krásnych vecí. Často stretávam veľké množstvo dobrých ľudí ako protipól k tomu zlu, ktoré v práci odkrývam. A stále verím v silu dobra a spravodlivosti.

Povedala si, že sa rozbiehaš, to znamená, že si dovolenkovala a oddychovala?

Oddychovala som skoro dva týždne, plánovane, lebo si stále myslím, že na to, aby som dokázala pomôcť iným, musím byť v prvom rade v poriadku ja. Keby to tak nebolo a nebola by som vo vnútornej pohode, nedokázala by som s čistou hlavou a srdcom pomôcť ďalším. Nemusela by som byť sústredená, mohla by som zle zareagovať, napríklad v situácii, keď niekto na mňa vytiahne zbraň. Na to všetko treba mať hlavu v pohode, aby som eliminovala riziko a dokázala aj cielene riešiť a pomáhať obetiam. Vybehla som teda do hôr na lyže, len na Silvestra som šla vypomáhať do útulku.

A ľudskú spoločnosť vystriedala tá psia…

Áno, bolo to výborné rozhodnutie. Mohla som ostať na lyžiach alebo sa vrátiť do Bratislavy, dať si strieborné šaty a ísť na večierok, no rozprávala som sa s dievčatami z Centra prevýchovy zvierat, kde sú tí najväčší štvornohí výtržníci, o ktorých všetci hovorili, akí sú zlí, agresívni a ako ich treba uspať. Tieto baby amazonky ich zachránili a ukázali, že v správnych rukách sú to úplne iné psy. Neznesú hocikoho a vítanie nového roka je pre psíkov všeobecne náročné. Mnohé psy toho majú kopu za sebou, boli týrané, bité a hluk znášajú veľmi ťažko. Bola to najlepšia „žúrka“, akú som si mohla priať. Poviem ti, obklopená v malej chatke päťdesiatimi psami, cítila som sa tam oveľa lepšie než na snobskom večierku v ligotavých šatách.

Keď sa potrebuješ cítiť lepšie a načerpať novú silu, kam sa zavrieš?

Ako kedy, ale často je to práve k zvieratám. Keď ma niečo trápi, mám tendenciu zameriavať sa na iných ľudí. Pomôže mi, keď niekomu pomôžem. Keď prežívam  ťažké obdobie, poviem si, že idem do toho útulku, nejako pomôžem, urobíme nejakú zbierku. Veľakrát sa mi osvedčilo, že keď sa prestanem sústrediť na seba, na svoju bolesť a trápenie, a zameriam sa na iných ľudí, emočne ma to zocelí. Vtedy som vďačná za to, že daný čas som nestrávila sebaľútosťou, ale že som energiu využila v prospech správnej veci a malo to význam.

Pomoc ťa do veľkej miery definuje, však?

Myslím, že áno. Veľa ľudí mi hovorí, že trpím spasiteľským syndrómom, keď mi niekto zavolá, idem. No stále si hovorím, rob to, čo cítiš a ja to robím.

Podedila si to po niekom? Videla si to doma?

Samozrejme, videla som, ako moji rodičia zachraňujú zvieratá, ale oni nedopomohli k odsúdeniu okolo osemdesiatich ľudí ako ja. (Smiech.) Jedna vec je urobiť zbierku pre útulok či týrané ženy a druhá vec je ísť niekomu, kto pácha trestnú činnosť, po krku. Snažíme sa získať pre obete spravodlivosť a mnohých páchateľov sa naozaj podarilo dostať do väzenia. Dílerov, sexuálnych predátorov, podvodníkov…

Kristína, jedna vec je si to uvedomovať a druhá vec je znova prísť do práce a zloduchov naháňať… Osemdesiat ľudí vo väzení, viac či menej nahnevaných, čo bude, keď si tresty odsedia?

Niektorých už pustili, niekoľkých ešte len pustia… Čo už narobím. Minule som na pumpe stretla chlapa, strašne škaredo sa na mňa pozeral, snažila som sa rozpamätať, či som ho naháňala, alebo je z nejakého prípadu či gangu, ktorý som riešila. No vyzeralo to tak, že od neho každú chvíľu schytám, a hovorila som si, ak mám schytať, tak pred kamerou. (Smiech.) Takýchto situácií je veľa, ale čo mám robiť? Ak dostanem strach, skončila som. Strach je veľmi obmedzujúci a s ním by som prestala žiť svoj život. Čo sa mi vlastne môže stať? Že ma niekto zabije? Áno, stať sa to môže, ale je to riziko, ktoré som podstúpila s tým, že budem robiť túto prácu a pôjdem po krku kriminálnikom. Je to moja voľba.

Naozaj sa ničoho nebojíš?

Ak mám z niečoho strach, snažím sa to prekonať. Strach nám berie slobodu a tá je pre mňa veľmi dôležitá. Mala som napríklad strach z výšok, tak som vyliezla na ľadopád. Nebojím sa smrti. Myslím, že v tomto som realista, ale keď sa to aj stane, viem, že na druhej strane je dobre. Upratalo sa to u mňa po tom, čo som prežila klinickú smrť. Nechtiac na exotickej dovolenke som zjedla smrteľne jedovaté ovocie – jablko smrti –, ktoré na ľudské vnútornosti pôsobí ako žieravina. Mala som šialené kŕče, veľké bolesti, pri ktorých som upadala do mdlôb a podávali mi už len morfium. Nič iné nemohli robiť. Bola som na druhej strane a vrátili ma. Naozaj to bolo to najkrajšie miesto plné absolútnej bezpodmienečnej lásky, svetla. Bol to domov. Pýtala som sa – mám sa vrátiť alebo môžem ostať? Odpoveď som dostala.

Čo takýto zážitok urobí s človekom?

Stala som sa pokojnejšou, netlačím na veci tak, ako som tlačila pred tým, a život prijímam tak, ako ide. Uvedomujem si, že každý jeden z nás je tu len na malú chvíľu, a preto je veľmi dôležité, aby sme robili to, čo cítime v našom srdci, lebo len vtedy si plníme naše poslanie, a to, čo sa tu má naša duša naučiť. Je dôležité žiť naozaj každý jeden deň naplno, vidieť krásu života a žiť v súlade s láskou. Smejte sa nahlas, ak chcete, tancujte aj na ulici, milujte sa, buďte šťastní, tak veľmi, ako len viete. Šťastie je v okamihoch, len žite naplno, neubližujte a dávajte čo najviac lásky navôkol. Tomu verím.

Dobre, ty teda strach nemáš, ale čo na to tvoja rodina?

Ak niekoho miluješ, dovolíš mu robiť to, čo chce. Tak to je aj so mnou. Viem, že sa boja, ale rešpektujú to.