Jodi vo svojich knihách vdýchla život novému typu hrdinu – alfa samcovi modernej fikcie. Jej hrdina Je­sse Ward vyvolal neuveriteľné reakcie žien po celom svete a Jodi katapultoval na piedestál romantickej a erotickej literatúry. Podľa Timesov sa jej debut zaradil medzi najpredávanejšie ženské romány vôbec. Písanie silných milostných príbehov a vytváranie návykových postáv sa stalo jej vášňou. Vášňou, o ktorú sa teraz delí so svojimi oddanými čitateľmi vrátane tých slovenských.

Jodi sa narodila a vyrastala v anglickom mestečku Northampton, kde dodnes žije so svojím manželom, synmi a s ich psom. Smeje sa, že jej autobiografia by sa úplne výstižne mohla volať Zasnívaná, miluje dobré mojito a po piatom je lepšia tanečníčka než spisovateľka. Má rada tenisky Converse a istým spôsobom sú alfa samci jej obrovskou slabosťou. Jej diela sa v súčasnosti publikujú vo viac ako dvadsiatich piatich jazykoch na celom svete. Na náš vianočný trh aktuálne mieri so šteklivou novinkou Rafinované klamstvá.

Jodi, aký je to pocit pricestovať na malé Slovensko a vedieť, že ste ako autorka obľúbená aj tu?

Nie je to pre mňa v žiadnom prípade nové poznanie, svojich čitateľov tu mám už dlho. Som s nimi v kontakte online, prostredníctvom sociálnych sietí, ale aj cez môjho vydavateľa a som rada, že som niektorých mohla počas návštevy Slovenska stretnúť aj osobne.

Ako si predstavujete svoje čitateľky? Kto sú tieto ženy?

Viem, že moji fanúšikovia nie sú výsostne len ženy. Moje knihy radi čítajú aj muži, zvedaví manželia. Keďže romány pre ženy píšem už pomerne dlho, niektoré čitateľky so mnou vyrástli, prešli určitým vývojom, starli a zreli. A to je na tom to krásne. Mnohé ženy ma začali čítať, keď mali dvadsať, dnes majú po tridsiatke, majú svoje rodiny, sú manželky, partnerky... Vo svojom živote sa posunuli a moje knihy zostali jeho súčasťou. Naše cesty boli v niečom spoločné, pretli sa a z toho mám radosť.

Raz mi jedna žena povedala – dievča, keď chceš stretnúť chlapa svojich snov, mala by si ísť spať. Kde ho teda?

(Smiech.) Áno, to je do veľkej miery pravda a ja som veľký rojko, ktorý sníva aj cez deň a mimo postele. Tak by sa mohla volať aj moja biografia – Zasnívaná. Často sa ma ženy pýtajú, kde ho stretnúť. Netuším! Úprimne, obávam sa, že neexistuje. Pýtajú sa, kde som stretla Beckera Hunta, Jesseho… No, nikde. Zrodili sa v mojej fantázii a vy ich môžete stretnúť v mojich knihách. Nemyslím si, že po svete chodí veľa takých mužov, ak áno, tak len hŕstka.

Veríte teda v to, o čom píšete?

To určite áno. Verím v pravú lásku, tú ako z románov. Bez ohľadu na to, či píšem alebo nepíšem ľúbostné príbehy. Verím, že každá bytosť má vo svete svojho pravého partnera. Verím, že v jednom človeku sa dá nájsť druhá polovica vás, s ktorou do seba dokonale zapadnete ako puzzle, človeka, ktorý vás dokáže tešiť, milovať, pomáhať vám, ale vás aj liečiť.

Kde stretávate svojich hrdinov vy? Pozorujete ľudí a vidíte v nich postavy svojich kníh?

Iste, mám nejaké svoje vizuálne múzy, rada pozorujem ľudí, inšpirujú ma a snažím sa čo-to z nich uchmatnúť do kníh, no každý čitateľ si vykreslí podobu románových hrdinov sám vo svojej predstavivosti. Ja mu dám základné informácie o farbe očí či vlasov, postave, tóne pokožky, no čitateľ si ich v mysli vystavia sám. V tomto dávam čitateľom rada slobodu bez môjho veľkého ovplyvnenia, na konci ktorej uvidí svoj ideál, dokonalého muža či dokonalú ženu.

Ktorá kniha zo svetovej literatúry vám zmenila život?

Odmalička som čítala rôzne žánre – fantasy, triler, romantické knihy, zaujímala ma história a historické príbehy. Veľmi ma zaujal a fascinuje Dan Brown. Jeho Da Vinciho kód som čítala trikrát a stále v ňom nachádzam nové pasáže, ktoré ma dokážu absolútne uchvátiť. Fascinuje ma, akým spôsobom robí svoj výskum, ako s ním dokáže pracovať, koľko faktov uvádza vo svojich knihách a ako pomocou nich dokáže vytvoriť strhujúci príbeh. No ak mám byť úprimná, kniha, ktorá naozaj ovplyvnila môj život, bola moja prvotina This Man. Spolu s ňou sa môj život absolútne od základov zmenil. Určila moja ďalšie smerovanie.

Pôsobí na vás písanie terapeuticky? Pomáha vám zabudnúť na vlastnú realitu alebo je to do veľkej miery práca, ktorá platí účty a život?

Presne ste to pomenovali, je to pre mňa dokonalý spôsob terapie. Som typ autorky, ktorá sa spolieha na emócie a veľa s nimi pracuje a do veľkej miery zachytávam a pretavujem do kníh aj tie svoje. Píše sa mi dobre len vtedy, ak som v pohode. Len čo som smutná, nedokážem napísať nič povznášajúce a, naopak, ak sa cítim naozaj šťastná, spokojná a naplnená, je pre mňa ťažké písať o smutných veciach. Najideálnejšie je, keď sa to všetko stretne vtedy, keď má. Písanie je terapeutické, keď sa necítim dobre alebo keď sa mi v živote deje niečo zlé. Písaním to prenášam na postavy a trochu sa od toho očistím. Vtedy sa mi naozaj uľaví. Myslím, že som si to dobre nastavila už na začiatku. Povedala som si, budem písať len o tom, o čom chcem. Píšem v prvom rade pre seba a nie preto, aby moje knihy čítal niekto iný. Nezačala som písať s týmto cieľom, písala som najskôr naozaj len pre seba a osvedčilo sa mi to. V tom pokračujem a tak som sa zbavila zbytočného tlaku a stresu z neprijatia mojich kníh a ich príbehov.

Vždy pracujete len na jednej knihe alebo paralelne na viacerých?

Mám zásadu, že naozaj len a len na jednej. Nech sa mi to v mysli nepletie a nech sa môžem naplno sústrediť. Zároveň platí, že keď píšem, snažím sa nečítať iné knihy.

A keď knihu dopíšete, máte nejaký rituál zabudnutia, po ktorom z mysle vyženiete postavy a ich príbeh, aby ste s čistým štítom začali rozvíjať niečo nové?

Rozmýšľam, či niečo také robím… Vždy, keď dokončím novú knihu, je to perfektný pocit naplnenia a radosti. Som šťastná, že som to opäť dokázala, dosiahla to, čo som chcela, ale som aj vyčerpaná. To nepopieram. Zároveň si vždy sľúbim, že si dám mesiac-dva pokoj, oddýchnem si a nebudem písať a dobijem si baterky. Toto som však ešte nikdy nedodržala. (Smiech.)

Ako to máte teda s oddychom a so psychohygienou? Keď zabudneme na chvíľu na písanie, čo vám zostáva?

Môj problém je, že písanie je aj moje hobby a nie práca. Viem, znie to ako klišé, ale tak to je. Keď si dávam pauzu od práce a zaumienim si nerobiť nič, venujem sa záhrade, kreatívnej tvorbe, aranžovaniu či ručným prácam. No pri tom robia ruky a hlava naplno pracuje a už zase rozmýšľam nad písaním, nad novým príbehom, postavami a v mysli už v podstate píšem. A už si začínam robiť poznámky. Najlepšie nápady vznikajú v tejto forme relaxu a ja som za to vďačná, lebo to vôbec nie je samozrejmé. Môže sa stať, že príde deň, keď tieto nápady už mať nebudem.

Jodi, v čom je váš život ako z románu?

Môj život je jedna tragikomédia. (Smiech.) Myslím, že mnoho ľudí má o mne, mojom živote i súkromí skreslené predstavy. Myslia si, že keď píšem o vášni, napätí, musím ich poznať a mať odžité. Sú presvedčení, že všetko, čo je v knihách, som aj prežila, ale to nie je pravda. Áno, môj manžel je veľmi vášnivý muž a k vášni prežitej na vlastnej koži som sa dostala len vďaka nemu.

Aká je definícia lásky podľa Jodi Malpasovej?

Prijatie toho druhého, pocit bezpečia v jeho náručí, schopnosť robiť kompromisy, podporovanie jeden druhého. K tomu všetkému je nápomocná aj chémia a nehasnúca fyzická príťažlivosť. No bez akceptácie z toho naozaj nie je nič možné.

Spomínali ste, že vás čítajú aj zvedaví muži, ak by sme im mali dať jednu-dve rady, ako ženy urobiť šťastné, čo by to bolo?

Stačí jedna jediná rada – počúvajte nás. (Smiech.) Je to také jednoduché a prosté a napriek tomu pre mnohých ťažké až nerealizovateľné. Na starom známom tvrdení je veľa pravdy, že muži milujú očami a ženy ušami. Občas by sme si to mohli prehodiť a s láskou by to bolo oveľa jednoduchšie.