Komička Evelyn: Hejt ani neprajní ľudia ma už nerozhodia!

Evelyn, žijete s nálepkou komička, akosi automaticky sa očakáva, že budete veselá a trúsiť vtipy na počkanie… Úprimne, nie je to otrava?

Nie je to otrava, už to tak mám nastavené. Som prirodzene vtipný človek, ale nepotrebujem tým každého ohurovať. A už to odomňa ľudia ani nečakajú. Niekedy dostanú vážnu Evu a niekedy tú vtipnú. A niekedy to závisí aj od toho, aký mame vzťah.

A čo ak vám nie je do smiechu?

Tak sa nesmejem. Vtedy plačem alebo som vážna. Alebo robím čokoľvek, čo cítim a považujem na správne a prirodzené. Nezvyknem sa už ani hrať na spokojnú. Nosím svoje emócie tak, že ich všetci vidia. Som taký typ človeka, ťažko zahrám, že mi je dobre, keď mi dobre nie je. Je to sloboda, byť autentická.

To čo vravíte možno len potvrdzuje fakt, že komici sú v súkromí vraj tí najvážnejší ľudia.

Nemyslím si, že sú najvážnejší. myslím si len to, že keď v práci ľudí bavíte, v súkromí si dávate voľno a vyzerá to menej veselo. A pritom to je len „normálne“.

Kde má váš humor hranice? Čo už za vtipné nepovažujete?

V dnešnej dobe je to ťažké povedať ale asi by som povedala, že humor nemá hranice. Skôr si treba byť vedomí, kde a aký typ alebo formu humoru používame. Treba si byť vedomí spoločnosti, nastavenia a času. Jednoducho treba to len dobre vyhodnotiť.

Ako jedna z mála žien si verejne a v médiách dokážete urobiť srandu sama zo seba, asi toho aj veľa znesiete od iných, no kde máte svoje limity? Čo už považujete za cez?

Pravidlo je asi také, že keď sa smejem, je dobre. Keď sa nesmejem, mení sa to len a len na urážku a to už je zle. Veľa ľudí za humor skrýva niečo, čím chce zraniť. To nemám rada, ani to nikomu nerobím. A rovnako si neželám, aby sa to dialo mne.

Vašim pôsobiskom je do veľkej miery internet, a to je mimoriadne živá pôda pre hejt. Akokoľvek môže byť človek odolný, príde poznámka, ktorá človeka zraní. Ako sa s tým dá bojovať? Je to vôbec možné?

Myslím si, že keď si pre seba vystaviate dobré mentálne základy, môže vám niekto nimi zatriasť, ale nezbúra ich.

Dobre, spýtam sa inak. Každý z nás má niečo ako ochranný štít, čo je ten váš?

Terapeutka. (smiech) Rozhovory s kamošmi, moja vlastná práca na sebe.

V poslednom čase tu máme zvláštny fenomén – slovom akoby najviac ubližovali ženy ženám. Vnímate to aj vy? Čo s tým?

Áno, všimla som si to. Je to smutné. Tu je na mieste povedať, že zranení ľudia zraňujú. Keby sme každá makala na sebe a menej riešila ostatných, krajšie by nám bolo. Verte mi!

Evelyn, kedy vás najviac baví byť ženou?

Vždy! Za každých okolností. Nemenila by som.

Máte chvíle, kedy sa cítite ako superžena?

Áno a nie je ich málo. Vždy, keď sa mi podarí niečo, čo som netušila, že zvládnem, ale aj v bežný deň, keď sa cítim dobre, keď sú ľudia otvorení a mame hlboké rozhovory. Myslím si, že toto superženy vedia skvele podnietiť, a to sa darí aj mne.

K tomu sa hneď spýtam na superschopnosti. Aké už máte a aké by ste chceli mať?

Superschopnosť by bola vypnúť moje spochybňovanie samej seba (smiech). Ale na tom už veľmi pracujem, tak snáď sa mi túto superschopnosť podarí nadobudnúť.

Váš podcast o vzťahoch je jedným z najpočúvanejších vôbec. Čo vám jeho tvorba priniesla do života a čo vás naučil?
Podcast je normálne že vec, ktorá je môjmu srdcu najbližšia. Je to naše dieťa, z ktorého sa tešíme, nie len my, ale je skvelé, že aj ostatní. Priniesol mi poznanie, že ľudia sa naozaj chcú rozprávať o vzťahoch, chcú zdieľať, chcú sa zlepšovať, chcú riešiť svoje problémy a popri tom všetkom sa radi zasmejú. A druhá vec čo to prinieslo je fakt, že keď som sa trápila, zistila som, že nie som sama, a to je krásny pocit. Takze nie si jediná, ktorá hysterčí, žiarli, nemá chlapa, má daromného chlapa… Všetky niečo riešime a aj riešiť budeme. A to je dobre.

Evelyn, rozumiete mužom? Alebo teda mali by sa podľa vás ženy snažiť o to, porozumieť im?

Nie som si istá, či si oni sami rozumejú. Samozrejme, že chcem, ale ja som človek, ktorý chce porozumieť všetkému. Myslím, že tým, že sa ženy veľa rozprávajú, majú oveľa jasnejšie vo svojich emóciách a zámeroch. Možno by som aj mužom odporučila viac sa rozprávať o ich emóciách. A potom by sme si asi lepšie rozumeli navzájom.