Jana z Liptova sprevádza ľudí pri umieraní: Čo v posledných minútach najviac ľutujú?

Liptáčka Jana Gorst pôsobí ako dula pre umierajúcich a zdravotná sestra a postoj spoločnosti k smrti by chcela raz a navždy zmeniť. Z tohto sveta odprevadila mnoho duší, vypočula a rešpektovala ich posledné priania, držala za ruku, stála pri ich rodinách v najťažších chvíľach a školí ďalšie duly – svoje nasledovníčky. Dá sa vlastne nájsť na smrti niečo pekné a čo ľudia ľutujú v posledných minútach života?

Je to tak, že sme ako spoločnosť od smrti odpojení a máme problém prijať svoju smrteľnosť a smrteľnosť našich blízkych?

V prvom rade mám pocit, že sme odpojení sami od seba, od vlastného cítenia toho, čo je pre nás dôležité. Rýchlosťou života sme zameraní na výkon a na všetky povinnosti, ktoré nás odvádzajú a rozptyľujú od toho, čo by naša duša skutočne chcela a potrebovala. Nezostáva nám priestor na otázky, ktoré sa zvyčajne kladú v posledných fázach života. Také, ktoré zrazu spomalia a odpovede na ne prinášajú poznanie o tom, čo je dôležité. Je škoda, že si to nestíhame uvedomovať skôr.

Na druhej strane, carpe diem – užívaj každý jeden deň naplno a hlavne pri tom vnímaj všetko pekné. Sme touto teóriou masírovaní z mnohých strán. Istým spôsobom je to dobre, no je v tomto všetkom priestor na myšlienku na smrť?

Určite áno. Všetko, čo sa končí, prináša so sebou esenciu smrti. Poňaté filozoficky, aj v každom západe slnka by sme mohli vidieť koniec a smrť. Ak sa mi rozpadol vzťah, tak­isto ide o stratu. Ak mi nefungujú pracovné alebo akékoľvek vzťahy, ide o moje straty. Stále sme na vlne toho, že nám musí byť len dobre a že všetko musíme zvládať s pozitívnym myslením – je to síce fajn, ale straty v našom živote sa dejú napriek tomu a stretnú nás. Pokiaľ ich len vytesňujeme, nie je to vôbec dobre, lebo ony si nás znova nájdu. Nuž a keď sa nahromadia, zvyčajne vybuchnú do niečoho iného, s čím si už nebudeme vedieť dať rady.

Ako tomu predísť?

Začať v prvom rade od seba. Keď robím kurz pre budúce duly, hovorím – skúsme precítiť to, čo sa deje v tejto chvíli s mojím telom. Reakcia na to je ísť do hlavy a zistiť, čo ma omína, čo mi ide na nervy. Je fajn tam začať, spomaliť dych a nezačať premýšľať, ale skôr ísť do pocitu. Telo nám cez pocity niečo hovorí, komunikuje s nami o tom, čo potrebuje. Precítiť, kde sú moje hranice, čo je pre mňa dobré, nielen to, čo hovorí spoločnosť alebo výchova, ale to, kto som a čo potrebujem v tejto chvíli. Vtedy vychádza na povrch to, čo ani netušíme, že v nás je. Len si na to musíme nájsť čas.

Keď človek prijme aj svoju smrteľnosť a prestane si pred ňou zakrývať oči, urobí ho táto zraniteľnosť silnejším?

Áno. Veľa ľudí, s ktorými som pracovala a pracujem, dokazuje, že v zraniteľnosti je sila. No takisto to nie je len zraniteľnosť. Určite nás posilní aj to, keď sebou necháme prejsť veci, ktoré sa udiali alebo sú v nás uložené vo forme zážitkov. No keď ich nevieme spracovať a iba ich potláčame, to nás oslabuje. Je dobre nájsť vhodnú metódu, ktorá nám je blízka – a nemusí to byť rovno terapia –, ktorou zistíme kto vlastne sme. Na čo ešte stačíme a kedy už potrebujeme požiadať o pomoc. Veľa vecí v živote zvládneme tým, že sa začneme lepšie spoznávať.

V spolupráci s organizáciou Kolobeh života organizujete semináre či kurzy Dula pre umierajúcich. Kto sú ich účastníci?

Nedá sa to veľmi paušalizovať, na začiatku to boli vyslovene ľudia, ktorí mali záujem uchopiť tému smrti sami pre seba. Väčšinou bol za nimi veľmi silný príbeh, ktorý potrebovali sami spracovať. No a potom sú to ľudia, ktorých sa smrť týka nejakým spôsobom v rámci práce – lekárky, opatrovatelia, zdravotníci, psychológovia, terapeuti či pracovníci pohrebných služieb.

Jani, aká bola vaša cesta za témou smrti? Prečo ste sa rozhodli vydať za jej poznaním?

Pre mňa to nebol osobný príbeh ako u mnohých iných, skôr práca. Pracovala som ako zdravotná sestra v jednej anglickej nemocnici, a čím ďalej, tým viac som sa cítila nespokojná s tým, ako to celé funguje. Napriek všetkým technickým vymoženostiam a kvalitnému zdravotníckemu systému v Anglicku som mala pocit, že nemám na dôležité časti svojej práce čas. Pre mňa bolo dôležité zostať aspoň dve minúty s pacientom a spýtať sa ho, ako sa má, vypočuť ho. No na takúto ľudskosť nebol čas. Všetko bolo zamerané na výkon a ubíjalo ma to. Môj muž mi poradil, aby som skúsila reagovať na ponuku práce v hospici, kam som aj ako zdravotná sestra napokon nastúpila. Tam už čas bol na všetko. Sama som začala bádať, čo by som chcela v tomto živote ešte urobiť. Viac a viac som začala počúvať svoju dušu a zisťovala som, že nechcem byť súčasťou nejakého nastaveného systému len preto, že sa to má a musí, ktorý však pritom nezahŕňa podstatu človeka. Lákalo ma viac urobiť niečo, čo má pre mňa hlbší zmysel. V tom období som prechádzala veľmi intenzívnym výcvikom jogy, ktorý je zameraný na emócie a psychologickú rovinu. Takisto som sa začala venovať ľuďom s chronickými a onkologickými ochoreniami a celé to začalo do seba zapadať. Naučila som sa, že byť v tichu a v sile prítomného okamihu je naozaj to najviac.

Čím je to špecifické?

V tom tichu sa nám do hlavy dostane všetko. Všetky otázky, ktoré nám napadnú a ktoré sa pomocou rôznych techník postupne naučíme nepotláčať, neignorovať, ale pracovať s nimi. Čo s frustráciou alebo hnevom, keď sa derú na povrch, ako s nimi pracovať, ale aj to, ako nepotlačiť smútok. Všetko toto je predsa súčasťou človeka. Keď s týmito, hoci negatívnymi, pocitmi zostaneme sedieť a namiesto analýzy sa ich rozhodneme precítiť a prijať ako svoju najvítanejšiu návštevu, uľaví sa nám. Keď sme uzrozumení s tým, čo sa nám deje, automaticky sa to uvoľňuje a rozpúšťa. Moje ja už nemusí kričať a upozorňovať ma na nič. Keď s tým začnem pracovať na dennej báze, všetko, čo mi život prinesie, viem aj prirodzenejšie zvládať. Nehovorím, že neprídu intenzívne emócie a ťažké chvíle. Prídu, ale viem ich nejako lepšie spracovať. Dostala som sa k Alexandre Derwen, svojej lektorke, ktorá je mojou obrovskou inšpiráciou a zároveň je autorka výcviku duly pre umierajúcich. Naučila som sa rôzne techniky, ktoré som začala veľmi prirodzene aplikovať v práci zdravotnej sestry v hospici, a čoraz viac mi to celé dávalo zmysel. Áno, bola som sestra, ktorá urobila všetky potrebné úkony, no zároveň som pri pacientoch zostávala sedieť. Navigovala som ich cez ich útrapy a postupne sami prichádzali na svoju silu.

Dá sa to?

Dá. Predstavte si, že sa deje nejaká životná situácia – hurikán, a my sme v jeho strede, v ktorom je pokoj, ticho a vyrovnanosť. Napriek tomu sa okolo nás deje strašne veľa vecí. Pokiaľ sa vieme do tohto miesta preniesť a tam si dokážeme stíšiť to všetko navôkol, obrovsky to pomáha, nech sa deje čokoľvek.

Čo konkrétne robí dula pre umierajúcich?

Dula je tá, ktorá ostane a podporuje človeka hlavne emočne. Zostáva s rodinou chorého, ktorá prechádza náročným intenzívnym procesom odchádzania spolu s ním. Môže poskytnúť informácie týkajúce sa procesu zomierania a dostupných sociálnych a opatrovateľských služieb. Aj tu platí, že nevyžiadané rady nie sú nič iné než sebecké páchanie dobra. A to nie je úloha duly – zahltiť skúsenosťami a vedomosťami toho, kto o ne nestojí alebo na ne nie je pripravený. Dula s človekom, ktorého sprevádza, spoločne prichádza na to, čo sú konkrétne jeho stavebné kamene, kde je oporný systém pre neho aj jeho rodinu, pomáha porozumieť situácii, ktorá sa im deje. Vysvetľuje, čo môžu očakávať v tej poslednej fáze života, ako to vyzerá, lebo najväčší strach vzniká práve vtedy, keď nevieme, čo sa ide diať. Samozrejme, až po jeho súhlase a keď si je istý, že človek to vôbec chce vedieť. Nerobí veci za neho ani bez neho, ale s ním. Snaží sa prispievať v obmedzenom prostredí, ktoré choroba vytvorí, k čo možno najväčšej kvalite života. Dula nemusí mať zdravotnícke vzdelanie, pretože nezastáva úlohu medicíny, na tú sú tu zdravotníci a lekári z paliatívneho tímu. A v neposlednom rade je dula často aj mediátorom medzi umierajúcim a jeho rodinou či príbuznými.

Drží dula za ruku v tej poslednej minúte?

Môže aj nemusí. Opäť ide o to, ako a či si to človek, ktorý odchádza, želá. Veľakrát som držala za ruku. No nie vždy to človek chce a je dôležité to rešpektovať. Voľba odchádzania nemusí byť taká, akú si predstavujeme my. Aj ja som si svoje predstavy potrebovala premazať a pochopiť – kto som ja, aby som do toho niekomu vstupovala? Naučila som sa s rešpektom dovoliť urobiť ľuďom aj zlé rozhodnutia, lebo sú to ich rozhodnutia.

Do pôrodnice sa už bežne chodí s vypracovaným pôrodným plánom, v ktorom rodička uvádza, čo si želá a čo nie pri tom, ako privádza dieťa na svet. Podľa toho, čo hovoríte, existuje aj niečo ako plán umierania?

Presne tak, existuje. V susednom Česku to už funguje a je to aj podporené legislatívou. Je to pod inštitútom takzvaných vopred vyslovených prianí a lekári tento dokument musia rešpektovať, pokiaľ ho človek vypíše a notárom overí. V českých nemocniciach používajú podobný formulár pre pacientov, podľa ktorého sa postupuje v prípade, že by došlo k zastaveniu srdca alebo by sa zdravotný stav zhoršil, aby personál vedel, čo si človek praje a nepraje. My sme ešte v tomto pozadu. Posledné priania obsahujú aj želanie, ako má byť zaobchádzané s telom alebo ako má vyzerať posledná rozlúčka. Je veľmi dôležité, aby sme sa o tomto dokázali rozprávať. Keď k tomu naozaj dôjde, možno sa budeme vedieť s tou situáciou inak vyrovnať, a to aj z pozície pozostalých.

Áno, ale stále je to mimoriadne zimomriavková záležitosť...

To je. Je pravda, že ak sa to začne týkať nás, napriek akejkoľvek príprave nás to všetko môže zaskočiť. Môže to nami otriasť a je to úplne v poriadku. Práve preto je dôležité mať vtedy k dispozícii niekoho, komu môžem zavolať, na koho sa môžem obrátiť. Tí, ktorí prešli našimi výcvikmi, vedia, že rodina v tom čase nestojí o nevyžiadané rady, potrebuje vypočuť a potrebuje, aby sme tam boli s nimi.

Dá sa nájsť na smrti niečo pekné alebo povznášajúce?

Áno, určite. Je veľa príbehov ľudí, ktorí časom a skúsenosťou prišli na to, že strata znamenala po určitom čase aj nejaký nález. Niet straty bez nálezu a naopak.

Ako vyzerá psychohygiena duly pre umierajúcich a očista od toho, čo videla, počula, cítila, aby si to neťahala domov k deťom a vlastnej rodine?

Je to neskutočne dôležité a je to jedna z hlavných tém, ktoré preberáme na kurzoch. Každý z nás má nejakú formu regenerácie, ktorá by mala vychádzať zo sebapoznania. Opäť, ja nie som tá, čo vie, aká metóda je pre vás správna. Treba prísť na to, aké sú možnosti, a vyberať si tú, ktorá je v danom momente najprijateľnejšia. Niekedy sa nedá ísť do lesa, niekedy nemôžem kričať, ani len do vankúša. Moja terapeutka mi poradila vziať do rúk obliečku a akoby ju žmýkať. Pomáha to. Tichý vreskot so zaťatou sánkou, aj to sa dá… Okrem toho jednoznačne čerstvý vzduch, spánok, hudba, pobyt v prírode, byť so svojimi miláčikmi a zaboriť nos do kožuchu mačky… Obyčajné veci, pri ktorých si dovolím zostať s vedomím, že môj pohár je viac ako plný a potrebujem chvíľu pre seba. No a v neposlednom rade dovoliť si povedať nie, s čím som mala dlho problém, a viem, že s tým majú problém mnohí.

Ľudia často nevedia, ako vyjadriť pozostalým podporu a ako im reálne pomôcť. Pri tom môžu, paradoxne, ešte viac ublížiť. Čo teda robiť a čo nie?

Zostať s nimi a nepredkladať im scenár toho, ako by mali smútiť. Nedávať rady, lebo nikdy nemôžeme vedieť, čo cítia. Vypočuť si ich, keď si konečne dovolia rozprávať, a byť s nimi a ich emóciami, keď nás pri sebe chcú. Nuž a keď nechcú hovoriť, nájsť spolu s nimi spôsob, ako im pomôcť emócie ventilovať – pohybom, maľovaním, hudbou…

Kam podľa vás ide duša z tela? Máte na to nejakú svoju teóriu?

V rámci kurzu si navnímavame aj to, čomu veríme a čo je náš podporný systém – čo je to, čo ma presahuje a o čo sa môžem oprieť. Pre niekoho to môže byť viera, pre niekoho príroda… Nerada rozprávam o tom, čo je pre mňa dôležité, a určite nepresviedčam nikoho o tom, čo má byť dôležité pre neho. Vnímam, že existuje čosi ako karma a že to všetko, čo v živote robíme, sa nám nejakým spôsobom vráti. Vnímam to tak, že duša niekam ide, že nastáva akási zmena stavu vedomia a že je veľmi dôležité, aby sme jej dovolili odísť a nedržali ju pri sebe. Jej aj tým, čo zostávajú, potom bude ľahšie.

Jani, bojíte sa smrti?

Smrti ani nie, ale nie som okej so zomieraním, s tým, ako prebieha v našich nemocniciach a sociálnych zariadeniach, a ktoré stále vnímam. Najväčšiu obavu mám z toho, že v tej chvíli nebude rešpektovaná moja vôľa, ktorú prevalcuje systém.

A na záver niečo, v čom nás odchádzajúci zrejme môžu poučiť. Čo ľudia ľutujú v posledných chvíľach života?

Vzťahy, vzťahy, vzťahy. Bolesť nad tým, že ich vzťahy neboli také, aké by si priali, alebo nezrovnalosti, ktoré nedokázali vykomunikovať. Túžby, ktoré sa nenaplnili, ľútosť nad tým, čo nestihli alebo si nedovolili urobiť. Toto sú podľa mňa tie najzásadnejšie veci.