Jana Kirschner v otvorenej spovedi: Hejty ma skoro zrazili na kolená

Ako sama hovorí, žije medzi dvomi svetmi a oba ju absolútne napĺňajú. Reč však prišla aj na obyčajné ženské strachy, pochybnosti, prijatie starnutia či toxicitu doby. To všetko sa jej dotýka a zrkadlí sa aj v jej láskavej a poetickej hudbe.

Jani, čím aktuálne žijete?

Som rozbehnutá, všetko vnímam ako z rýchlika a snažím sa, aby všetko fungovalo. Vydala som album, na ktorom sme pracovali dva roky, a veľmi sa z neho teším. Napriek tomu, že si uvedomujem, že nie je „na prvú“ popový alebo hitový, piesne majú silné melódie, krásne texty a myslím, že sa s ním mnohí ľudia stotožnia. Je pre mňa dôležité, aby sa k nim dostal aj príbeh jeho nahrávania a príbeh piesní, ktoré sú na ňom. Je to naozaj veľmi pekný album, ale keď niekto pozná Janu Kirschner ako Žienku domácu a dostane Obyčajnosti, tak to pre neho môže byť veľký šok.

Ale veď odvtedy už od vás prišlo niekoľko výborných a nebojím sa povedať, že aj transformačných albumov…

Áno, človek rastie, vyvíja sa, nabaľujú sa na neho všetky skúsenosti, zážitky, teda je prirodzené, že aj hudba sa mení. Ale mnoho ľudí sa na túto transformáciu díva s otázkou: Prečo to robíš? Prečo sa meníš? To, čo si robila na začiatku, ti prinášalo najväčšiu popularitu, tak prečo sa hýbeš inam? Nedokážem to vysvetliť, je to vlastne podstatou dozrievania. Je pochopiteľné, že netúžim robiť 20 rokov to isté a zostať stáť na jednom bode. No špeciálne v popmusic sa to deje často a poslucháči na tento druh nostalgie stále počujú a majú radi.

Na svojom koncerte vidíte zhruba zloženie divákov. Akí sú? Sú to tí, čo si chodievali vypočuť aj Žienku domácu aj Líšku?

Je to veľký mix, ale vo veľkej miere tam vidím mladých ľudí, a to mi dáva nádej robiť hudbu ďalej. Hrali sme na Pohode, kde pod pódiom stálo asi 15-tisíc ľudí, a bolo veľmi zaujímavé sledovať to zloženie. Boli tam starší ľudia, ľudia v mojom veku, úplne mladí ľudia, čo dávali koncertu zvláštnu dynamiku, dodávajú mi obrovskú energiu a chuť pracovať.

Pieseň Delia nás je do veľkej miery o slovenskej spoločnosti. Je rozdelená. Jani, ale vy vidíte aj „za more“ a viete, že to nie je len slovenská realita.

Tento text som v podstate ani nepísala, on sa zo mňa počas jedného večera vyplavil sám. Trhlinu v spoločnosti a vo vnímaní protipólnych názorov, našich životných volieb, som vnímala už dlhodobo. Pociťovala som túto rozdelenosť aj za rodinným stolom na väčších rodinných stretnutiach, pri ktorých som zistila, že názorovo sa naozaj veľmi líšime, ale to neznamená, že si nedokážeme sadnúť za jeden stôl. V podstate stále mám pocit, že tých dôvodov na to, prečo sa spájať, je stále viac než tých prečo sa rozdeľovať. Dnes máme pocit, že chceme kričať za svoje pravdy a spoločenská aj politická situácia na to nabáda, ale na druhej strane by sme nemali zabudnúť na tú najdôležitejšiu vec – že sme ľudia. Bez ohľadu na naše voľby a názory, vždy sme v prvom rade ľudia.

Myslíte, že hudba toto dokáže vyliečiť alebo aspoň zmierniť?

Určite áno. Hudba predsa vytvára spojenie. Na koncertoch sa stretnú ľudia rôznych názorov, odlišní ľudia a dokážu si koncert spolu užiť. Poslaním umenia a kultúry je ľudí spojiť. Keď to evidentne nevedia naši politici, ruku by malo podať práve umenie, a to nielen vo veľkých mestách, ale cestou okolo Slovenska si človek uvedomí, aké dôležité sú inštitúcie, ktoré kultúru a umenie šíria v regiónoch a menších mestách.

Mali ste niekedy obdobie, keď ste už nechceli robiť hudbu?

Nikdy som nemala pocit, že nechcem robiť hudbu. Toto rozhodnutie nie je úplne na mne, hudba vo mne žije a je to niečo, čo sa zo mňa nedá vyňať. V mnohých životných situáciách som však mala pocit, že nie hudba, skôr hudobný priemysel je veľmi náročný. Skoro po 30 rokoch v ňom už poznám všetky jeho pekné ale aj tienisté stránky a viem, že na to, aby ste to vydržali, musíte byť extrémne silní. Preto uznávam každého, špeciálne všetky ženy v hudobnom biznise, lebo to nemajú ľahké. Je to pole, na ktorom musíte neustále bojovať.

S čím bojujete vy?

Napríklad s publicitou, ktorú v tejto branži všetci potrebujeme, no zároveň je nesmierne vyčerpávajúca. No od sedemnástich rokov asi najviac bojujem s tým, že ma ľudia súdia. Občas to zabolí, ale viem, že je to súčasť mojej práce. Súdia ma na základe letmého pohľadu, jedného vystúpenia v televízii, jedného prešľapu… A keď ste mladí, urobíte prešľapov veľa, poviete úplnú hlúposť, poviete vtip, ktorý zostane nepochopený... Časom sa však zmierite s tým, že sa nedá byť skvelý pre všetkých za každých okolností. A keď si spätne pozriem nejaký straší rozhovor alebo si prečítam rozhovor so mnou, hovorím si – Jana, Jana, ty si bola fakt mimo. (Smiech.) Dívame sa na svoje mladšie ja niekedy s úsmevom a niekedy s rozpakmi. Ale kto z nás to nemá pri pohľade dozadu?

Ako to máte s hejtom?

Hejt je takisto veľká a stále aktuálna téma. Zo začiatku som ho veľmi nepociťovala, spevácku kariéru som odštartovala v čase, keď sme ešte nemali do činenia s priamym hejtom. Na ulici ma ľudia neoslovovali s tým, že by mi hovorili – nemám rád tvoju hudbu, si príšerná a trápna. Vlastne asi dvakrát mi cudzí ľudia povedali – počuj, nemala by si spievať, radšej to nerob. (Smiech.) Áno, trochu ma to zarazilo, ale vnútorne som bola presvedčená, že spievať viem a netrápila som sa tým. No najväčší hejt prišiel, paradoxne, v období, keď som si myslela, že som jedna vyrovnaná, stabilizovaná matka dvoch detí, ktorá ide robiť dobrú vec, a že platformu fanúšikov mám natoľko silnú, že sa mi to nemôže stať a že ma to nezlomí. Bolo to v období, keď som súhlasila s účinkovaním v The Voice Česko Slovensko. Vlna tohto hejtu ma zaskočila a pristihla nepripravenú. Na Slovensku ale aj v Čechách vyšlo mnoho článkov o tom, ako si prehadzujem vlasy z jednej strany na druhú, čo zo mňa v bulvári urobilo v priebehu jedného večera úplne šialenú ženu. V momente sa zabudlo na moju hudbu, a to ma prekvapilo najviac. Dovtedy som nepoznala tlak sociálnych médii, tú rýchlosť s akou a negatívny koment rozkríkne do sveta. Zrazí vás to na kolená. Vtedy som bola veľmi vďačná za to, že moja rodina a najmä moje deti nežijú na Slovensku, lebo v tom prípade by sa môj hejt stal už aj súčasťou ich života. To predsa nechce žiadna matka. Bola som vďačná, že o tom nevedia a že aj ja mám kam utiecť. Možno zbabelo, ale cítila som, že aj ja potrebujem ochranu. Bola som zmätená, nechápala som, čo sa to deje, šla som do toho s najčistejším úmyslom – stretnúť mladých ľudí, pracovať, posunúť svoju životnú cestu niekam inam, keďže ma baví práca producentky a podeliť sa s nimi o svoje skúsenosti.

Napriek všetkému, podarilo sa to?

V konečnom dôsledku áno, ľudia z môjho Voice tímu sa doteraz hudbe venujú a sú v tom veľmi dobrí. Misia sa skončila úspešne, no s pachuťou hejtu.

A teraz si predstavte, že by sa vám to stalo po miss, na ktorej ste sa zúčastnili a ktorá bola vlastne na úplnom začiatku vašej popularity a práce...

No tak to by som možno aj neprežila, vtedy som mala sedemnásť rokov. Sila sociálnych sietí a toho, ako sa toxicita dokáže rýchlo šíriť, je nebezpečná. Bála som sa, že všetko to, čo som dovtedy hudobne urobila, bolo zrazu pochované v priebehu niekoľkých sekúnd na sociálnych sieťach. Našťastie sa to však nestalo a naopak, dnes viem, že som vďaka tomu silnejšia.

Jani, raz som v letiskovom bare sedela vedľa Riša Müllera a hrali Milovanie v daždi. Ním to ani nepohlo a čítal ďalej noviny. Čo cítite vy, keď vás hrajú a počujete sa?

Niekedy sa započúvam a zanalyzujem sa, najmä čo sa týka starších pesničiek – snažím sa vrátiť do minula a zistiť, kto som vlastne bola, keď som to spievala. Je to zaujímavé nahliadnutie na samu seba a na obdobie, keď daná pieseň vznikla, a porovnať to, aká som dnes. Niekedy sa usmievam a niekedy, naopak, spanikárim a mám chuť zakričať, aby to vypli. (Smiech.) Popravde, väčšinou je to tá druhá možnosť. Nuž, pozerať sa na samu seba a počúvať sa je aj dnes pre mňa veľká výzva. No dnes sa už neberiem až tak vážne.

Našťastie my to máme inak. Hovorí sa o maliaroch, že úprimne nenávidia obraz, ktorý ich preslávil. Máte to vy s nejaký hitom?

Je to svojím spôsobom pravda. Človek však pracuje ďalej a aj robí všetko pre to, aby prekonal to, čo bolo. Aj ja mám pocit, že moje novšie veci sú oveľa lepšie naspievané, lepšie napísané, precítené, hlbšie textovo… Asi by sa v tom dalo rýpať a mala som aj ja obdobie, keď som neznášala Žienku domácu alebo Modrú. Aj keď v Modrej som si našla záľubu, vnímam ju ako večnú pieseň a neliezla mi až tak na nervy. No sú piesne, ktoré už naozaj dlhé roky nehrám. Ani Žienku som dlho nehrala, no keď som videla smútok v očiach toľkých žien, zmenila som názor. V ich živote niečo znamenala, bol to určitý ich „statement“. A aj môj, na prahu dospelosti som napísala, že nechcem byť žienka domáca, a vôbec som netušila, že z toho bude niečo ako feministická hymna toho obdobia a takmer tri desaťročia to vydrží.

Koľké sme sa v tých slovách videli, hrdo hlásali tento postoj a nakoniec sme sa všetky žienkami domácimi stali. A vy tiež.

Presne tak. Je to vtipné, že aj ja som tak dopadla, a neuveriteľné, ako sa môj život zvrtol. Vždy som si myslela, že budem diva s dokonale nalakovanými nechtami, čo sedí pri pohári červeného vína a premýšľa o vznešených ideáloch, že občas napíšem dobrý text alebo knihu… Predstavovala som si, že budem žiť samotársky život a cestovať po svete. Mám v sebe dve Jany. Na jednej strane som extrovert, čo neodmietne žiadnu párty, ale na druhej strane som absolútny introvert, solitér, čo si užíva svoje ticho, samotu a púšťa si do života veľmi málo ľudí. Nie z opatrnosti, ale preto, že mi to tak vyhovuje. Môj muž ma stále nabáda, aby som chodila medzi ľudí a budovala priateľstvá, ktoré majú potenciál. No ja som spokojná a šťastná doma, kde si môžem robiť svoju hudbu a ponoriť sa do seba.

Ako často sa vraciate na Slovensko?

Minimálne dva-trikrát do mesiaca, niekedy každý týždeň.

Čakala som, že poviete podstatne nižšie číslo.

Áno, som tu často a v období koncertov je to, samozrejme, ešte častejšie. Lietam veľa a v lietadlách oddychujem. Vždy hovorím, že žijem medzi dvomi svetmi. V Londýne som matka so všetkým, čo k tomu patrí, bez manikúry, vykladám bielizeň o pol dvanástej v noci, keď padám na nos od únavy, no počas tých dvoch hodín v lietadle sa dokážem premeniť na divu, nadýchnuť sa a znova som pripravená naplno pracovať.

To vám vlastne mnohé môžeme závidieť, ako to máte skvelo vyvážené.

A pritom to nie je schizofrenické. Jedno ma robí lepšou pre to druhé a naopak. Vždy, keď som na chvíľu diva, dokážem si oddýchnuť od bežného života, a keď sa vrátim a vidím, ako mi po chodbe bežia deti oproti, objímajú ma, opäť cítim, že to ony sú ten najväčší dar. Momentálne netúžim na svojom živote nič meniť. Ale aj tak sa veci menia, deti rastú, rodičia starnú, čas beží a zmeny prídu tak či tak. Životná cesta, ktorou som sa vybrala a voľby, ktoré som urobila, boli správne. Nie vždy najľahšie, ale zdá sa, že správne.

Máte ľahší a pokojnejší krok v londýnskych uliciach z hľadiska väčšej anonymity alebo máte rovnaký krok v Bratislave?

Bratislava je ešte celkom dobrá, je tu väčšia koncentrácia ľudí, ktorí sú príliš zaneprázdnení svojím životom. Môj muž je veľký vyznávač mestskej hromadnej dopravy, a keď sme tu žili, prinútil ma chodiť električkou. Vďaka nemu som začala chodiť emhádečkou a je to super, oveľa lepšie než ísť taxíkom. Milujem pozorovať ľudí a v Bratislave si to viem užiť. Kdekoľvek inde na Slovensku je môj život intenzívnejší v tom, že sa so mnou chce rozprávať viac ľudí. No aj to mám rada, keď som s rodinou v lete v Banskej Štiavnici, je to ako oficiálna návšteva mesta s fototermínom. Môj muž mi hovorí, že si za to môžem sama, lebo sa s nimi zbytočne veľa rozprávam, ale mňa úprimne zaujímajú, chcem vedieť, odkiaľ sú, čím žijú... Toto je napríklad vlastnosť, ktorá zafungovala aj v Londýne, a ako málokto tam naozaj poznám všetkých našich susedov.

Ešte sa vráťme k Obyčajnostiam. Na ktoré vo vašom živote ste hrdá?

Som vďačná za to, že môžem žiť obyčajný život a že všetko negatívne, čo ma istým spôsobom zranilo, dnes to vnímam inak. Mám už aj iné priority a iný svet. Som vďačná za to, že som odišla do Londýna a že mám možnosť byť aj obyčajný človek bez predsudkov, úsudkov či očakávaní. Som šťastná, že môžem byť obyčajná mama, lebo je to obrovský dar do života, a som rada, že vďaka svojim dcéram môžem vidieť aj tie veci, ktoré som v minulosti nechápala. Vďaka nim som začala viac rozumieť aj sebe.

Odzrkadľujú vás?

Totálne! Aj to, že rastú a ja vidím, čo a ako robia, vidím v nich seba 12- alebo 13-ročnú. Vracajú sa mi spomienky, pochopila som vďaka tomu veľa vecí. To, že môžem ráno urobiť raňajky, dať si kávu, vyniesť smeti, sadnúť na bicykel a ísť do záhrady, to je pre mňa skutočná radosť.

Máte záhradu?

Áno, máme záhradu v Londýne pri rieke a je to naozaj pekný veľký kus zeme. Pestujeme slivky, jablká, máme kvetinový záhon, ktorý sme vysadili... Je asi 10 minút na bicykli z nášho domu.

Všade chodíte na bicykli?

Často sa presúvam na bicykli, lebo nemáme auto. Vlastne nemáme ani televízor, ale nepovedala by som, že nám niečo chýba. Naplnili sme si život vecami, ktoré nám robia radosť. Môj muž má štúdio, v skúšobni sú stále hudobníci, takže sme neustále obklopení hudbou, kapelami… Ja im tam chodím povysávať a upratať, oni sa na mne smejú. Užívam si to. Bývame v malom byte ale nikdy som nemala pocit, že by sme potrebovali väčší. Neženie ma dopredu materiálny „chtíč“, skôr cítim hlad po zážitkoch. Myslím si, že veľmi dôležité je nestratiť detskosť v sebe a pestovať v sebe neustále nadšenie pre nové veci.

Priznám sa, som človek, ktorý vníma hudbu cez texty, a tie vaše mi robia dobre na duši a roznežňujú ma. Čo roznežňuje vás?

U mňa je to veľmi podobné, rodná reč v piesňach. V roku 2005 som dostala v Londýne medzinárodnú zmluvu, môj album mal vyjsť v 35 krajinách sveta. Nevyšlo to a to bolo, paradoxne, to najlepšie, čo sa mohlo stať. Pochopila som, že zo mňa Amy Winehouse v Británii nebude, ale že zo mňa môže byť Amy Winehouse na Slovensku. Ak dokážem k niekomu prehovoriť a ak moje piesne v niekom zarezonujú, môže sa to stať jedine v mojom rodnom jazyku. Toto považujem za najväčší dar v mojej kariére. Opäť som sa začala venovať slovenčine, objavila som v nej to, čo je mojou podstatou. Už len to, že pri písaní textu sa dokážem v predstavách z Londýna preniesť na Štrbské pleso a vidím odlesk hôr na hladine plesa, dostať sa do atmosféry… Slovenská vôňa mi je stále blízka, milujem vôňu našej zeme a slovenský vzduch. Som tu stále doma.

A stavím sa, že v Londýne vám chýba slovenský chlieb…

Tak toto je téma! Slovenský chlieb je niečo, čo mi chýba najviac na svete. Nikto nemá taký chlieb. A ešte mak, ten tak ľahko nezoženiete, čo ja by som v Londýne dala za makové rezance! Teda mak a chlieb, to je veľká kríza. Už som skúsila všetky pekárne a chleby v Londýne a stále to nie je ono. Nič sa tomu slovenskému nevyrovná.

;Vy ste počas pandémie nekváskovali?

Obdivovala som všetky svoje kolegyne, ktoré začali piecť. Nie som ľavá, všetko, čo upečiem, moje deti zjedia, ale kváskovanie ma absolútne nechytilo. Počas pandémie sme strávili s deťmi tri mesiace v parku, kde sme si našli odľahlé miesto, a tam sme si postavili šialený bunker z dreva, nasadili sme si tam kvety, dokonca nám tam začali chodiť aj cudzí ľudia a boli z toho hotoví. Náš bunker sa volal Woodpecker Camp alebo jednoducho U ďatľa. Prišla sa tam za nami pozrieť aj redaktorka z BBC, ktorá o nás chcela nakrútiť dokument. Aj sme s ním začali, ale nestihli sme ho dokončiť. Stále mám v sebe vnútorné dieťa, ktoré chce objavovať. Život je pre mňa do veľkej miery o bádaní a objavovaní. Stále premýšľam, čo je za ďalším kopcom, a chcem ísť ďalej. Aj československý šoubiznis som začala vnímať s príjemným odstupom. Človek má stále akési zdravé nastavenie, aby prijal život a jeo výzvy ale aj starnutie so cťou. 

Podľa mňa nestarnete, 20 rokov vyzeráte rovnako a to nie je len prázdny chláchol.

Ďakujem, ale už sa neberiem až tak vážne, dokážem sa na mnohé veci pozrieť s humorom. Rada pracujem s mladými ľuďmi a to, že mám na pódiu 20-ročné baby, ktorým by som mohla byť mama, ma veľmi baví. Mám okolo seba rada mladú energiu. Nakoniec to nie je o veku. Chcela by som prijať aj svoje vrásky a vidím okolo, že sa to dá. Vraví sa, že každá vráska má svoj príbeh. Nech už bude akýkoľvek, budem naň hrdá.