Jeseň, blížiace sa sviatky... To je vo veľkej miere melanchólia, ale aj zhon stihnúť mnohé do konca roka. Aké sú aktuálne vaše dni? Čo ich charakterizuje?

Ďakujem za opýtanie, aktuálne sa mám skvele a aj obdobie, ktoré prežívam, je mimoriadne príjemné. Pracovne, osobne, vnútorne je vyrovnané a naplnené. Mne, naopak, jesenné aj zimné obdobie prináša cyklicky spomalenie, a tak nejako to vnímam aj ja. Už sa chystám na také pozvoľné zakuklenie sa.

Akousi ústrednou témou tejto Evy je „na tomto fičím“. Čo je to vo vašom prípade? Aký fenomén alebo aktivita vás pohltili a otvorili nové dimenzie?

To je zaujímavá otázka. V rámci svojho životného nastavenia asi najviac fičím na work-life balance, ale neviem, či sa to dá považovať za fenomén, v každom prípade to určite otvorilo nové dimenzie pre môj mentálny svet. Ale ak by som sa mala zamyslieť nad nejakou aktivitou, určite sú to masáže tváre, ktoré získavajú čoraz viac na popularite aj ako istá forma prírodného botoxu. A keďže som naturalistka, preferujem takýto prirodzený spôsob oddychu a vypnutia pleti.

Čo sa práce týka, čo vás momentálne najintenzívnejšie zamestnáva? Je niečo, čo vás extra teší?

Stále ma najintenzívnejšie zamestnáva jeden divácky veľmi obľúbený dobový seriál. Už vyše dvoch rokov takmer nepretržite nakrúcame, je to pre mňa najdlhší projekt, na akom som pracovala, takže je to aj obrovská výzva neskĺznuť do nejakého stereotypu, z ktorého sa priznám, mám dosť veľký stres. Ale našťastie mám skvelé kolegyne a kolegov, takže máme stále nové podnety a je nám spolu aj po takom dlhom čase dobre. A ešte hráme inscenáciu Eden, útek z raja, ktorú som skúšala s Divadlom Petra Mankoveckého v júni, a robí mi to obrovskú radosť. Je to autorská inscenácia Alžbety Vrzguly, ktorá sa zaoberá svetom dnešných tridsiatničiek, ich radosťami, strasťami, rozoberá tému osobnej slobody, a to všetko sa prelína so spomienkami žien, ktoré mali tridsať v čase normalizácie. Aktuálnosť inscenácie je až mrazivá, keď sa pozrieme na to, čo sa deje v našej krajine teraz.

Nespomenuli ste film Lóve 2, ktorého premiéru máte za sebou. Z vášho pohľadu ako diváčky, prečo by mali ľudia vidieť Lóve 2?

Ide o voľné pokračovanie filmu Lóve, ktorý mal premiéru pred 13 rokmi, a myslím, že vo svojom žánri to bol výnimočnýa veľmi úspešný film. Pre divákov, ktorí videli jednotku, bude určite zaujímavé vidieť, kam sa film posunie, a že sa teda posunie do úplne inej sféry, už nie je žiadne tajomstvo. Pre diváka, ktorý jednotku nepoznal, môže byť zaujímavé vidieť kvalitne spracovaný žáner akčného filmu, ktorý na Slovensku nie je veľmi bežný. Lóve 2 má veľa vrstiev – akčnosť, dynamiku, ale aj lovestory a nádej.

Každý film alebo projekt sa hercovi zapíše do mysle alebo duše, vďaka čomu si budete pamätať dvojku a čo vo vás rezonuje, keď spomínate na jednotku?

Dvojku si určite budem pamätať ako projekt stretávky zo strednej školy. Naozaj som niekedy mala pocit, že sme naskočili na vlnu, z ktorej sme pred trinástimi rokmi zišli. Samozrejme, každý už so svojimi odžitými skúsenosťami, ale energicky si myslím, že sme boli všetci stále veľmi kompatibilní. A nemôžem zabudnúť ani na môj pamätný natáčací deň v Thajsku. Cestovať cez polovicu sveta kvôli dvom záberom bolo fantastické! A keď si spomeniem na jednotku, je to určite obrovská dávka energie, entuziazmu, radosti, mladíckej naivity a takej tej ľahkosti žitia. Mala som pocit, že sme už všetko zažili a svet patrí nám. Bolo to krásne nakrúcanie, ani by mi vtedy nenapadlo, že sa o trinásť rokov budeme baviť o tom, že je v kinách pokračovanie.

Kdesi som čítala, že máte „plné zuby“ zasnívaných romantičiek. Akou úlohou by ste rozhodne nepohrdli? Pri akom filme ste si povedali: Vau, tak túto postavu jej fakt závidím...

Veľa zahraničných filmov so silným príbehom ženskej hrdinky, ktorá nevystupuje len ako súčasť lovestory. Napadne mi hneď Kate Winslet, ktorú posledné roky vnímam ako výnimočnú ženu, nielen herečku, ale hlavne človeka, ktorý ma vo svojich rozhovoroch inšpiruje. Napríklad jej postava Mare z Easttownu, to je niečo, čo by som si rozhodne chcela zahrať.

V súčasnosti sa do popredia pomaly dostáva prax, že aj slovenskí herci majú agentov, ktorí riešia ich čas aj záväzky. Fungujete takto aj vy alebo to ešte zvládate sama?

Ja mám roky svoju agentku, myslím si, že som možno bola jedna z prvých u nás, pretože agentku mi robí moja sestra Petra, ktorá žije v Prahe a tam bola táto prax bežná podstatne skôr. Petra zastupuje množstvo hercov a herečiek v Česku aj na Slovensku, takže bolo prirodzené, že v jeden moment prebrala túto agendu aj za mňa.

Keď sa povie herečky, mnohým ešte stále naskočí mýtus, že medzi nimi neexistujú priateľstvá. Ako to teda je, existujú?

Existujú. To sa nedá takto generalizovať. Myslím, že v každom odvetví sa nájdu výnimky, ale rovnako ako niektoré herečky, tak ani lekárky či právničky si nemusia sadnúť. Závisí to od ľudí a energií. Nehovorím, že potrebujem chodiť so všetkými kolegyňami na kávu, ale s niektorými ma spája naozaj hlboké úprimné priateľstvo, za ktoré som vďačná. Aj naprieč generačným spektrom.

Ďalší z mýtov by mohol byť, že herci a umelecké duše sú nepraktickí v bežnom živote. Ruku na srdce, čo vám naozaj nejde, v čom sa strácate a v čom ste výsostne praktická?

(Smiech). Čo mi rozhodne nejde, sú ekonomické a finančné záležitosti. S láskou o sebe hovorím, že som finančne negramotná alebo inými slovami – bývala som. Aby som nebola úplne kritická, za posledné roky sa to zlepšilo a robím všetko pre to, aby bol môj finančný poradca na mňa hrdý. (Smiech.) No a potom sú to manuálne činnosti, v ktorej sú moji kolegovia a kolegyne napríklad veľmi zruční, ale ja radšej ani obrazy nepribíjam sama. A čo mi ide? Myslím, že celkom slušne dokážem manažovať čas a organizovať dni, aby to malo hlavu a pätu.

Žijeme zvláštne časy, časy nenávistných prejavov, ktoré sa prezliekajú za slobodu slova či za jeden z pilierov demokracie. Ako to máte s „hejtom“? Bolí vás alebo si ho nepripúšťate?

Nepripúšťam si to. Na sociálnych sieťach to neriešim vôbec, nediskutujem a nereagujem alebo len minimálne. To, že komentáre pod článkami bulváru sa zásadne nečítajú, som pochopila pred pätnástimi rokmi. Pre mňa je to plytvanie energiou. Zamýšľať sa nad tým, čo si o mne myslí nejaký zakomplexovaný hrdina za klávesnicou, je irelevantné. Samozrejme, nebavíme sa o kritike, konštruktívnej kritike mojej práce, tú si bez problémov rada vypočujem, ale nenávistný komentár, ktorý má ublížiť a raniť, pre mňa nemá žiaden význam.

Už sa nám blížia Vianoce, no vy ste mi hneď na začiatku preventívne povedali, že ich nemáte rada. Prečo?

Zamyslela som sa nad tou reakciou hneď, ako sme spolu dohovorili. Je pravda, že Vianoce nejako zvlášť neprežívam, v minulosti som ich rada nemala, bola to pre mňa taká kombinatorika kto – kedy – kam – ako príde a pôjde na návštevu. Ale mám pocit a nehanbím sa priznať, že sa to asi trochu mení a pôvodná definícia „nemám rada Vianoce“ sa transformuje na „Vianoce na Slovensku zatiaľ neprežívam“.

Čo Vianoce v zahraničí? Mali ste už také?

Tie sú moje obľúbené! Už to bude tretí rok, čo budem na Vianoce mimo Slovenska a strávim ich sama. Má to svoje špecifické čaro, obzvlášť, keď ste v krajine, kde je teplo, slnko a more a z rádia nehrá Last Christmas. Samozrejme, dokážem pochopiť, že to nie je pre každého.

Kristína, rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo vás baví byť ženou?

Baví ma rôznorodosť ženskej duše, odtiene a farby, ktoré sa menia v tempe rýchlejšom ako šinkansen. (Smiech.) Je pre mňa ťažké vyzdvihnúť niečo konkrétne, lebo si myslím, že sa práve nachádzam v období, keď si mimoriadne užívam všetko so ženstvom spojené.

Sú však chvíle, keď by ste si to s mužmi rada vymenili?

(Smiech.) Možno niekedy práve počas tých momentov, keď mi nálada skáče ako na húsenkovej dráhe. Viem si predstaviť, že v mužskej podobe by som to vedela ustáť s väčším pokojom. No nemenila by som nič, v tomto časopriestore som sa narodila do ženského tela, a tak je to dobre.

Prefíkaná otázka, ale predsa: Má to krásna žena v živote ľahšie? Pocítili ste to už niekedy?

Naozaj sa ideme baviť o tomto? V čase, keď ženy stále nezarábajú rovnako ako muži, často nie sú mužmi vnímané ako rovnocenné partnerky, mi neprináleží ešte deliť ženy na krásne a menej krásne. Vonkajšia krása sa preceňuje a myslím, že by sme ako spoločnosť už mali prestať klásť taký dôraz na to, ako žena či muž vyzerá a aké kvality tak vykazuje.

Možno by sme sa mali baviť práve pre to, čo ste vymenovali a poukazovať na to. Je to tak, že výzor rieši každá žena a niektorú to zomelie viac a niektorú menej. Závisí to od sily osobnosti. Zažili ste etapu alebo obdobie, keď ste výzor riešili možno až prehnane?

Ale, samozrejme. Mám pocit, že všetko je spôsobené tlakom, ktorý je okolo nás. Všetky takzvané ideály krásy prezentované v magazínoch, na sociálnych sieťach, v televízii... Akoby mal človek hodnotu len vtedy, keď zapadne do nejakej škatuľky. Ja som sa neriešila v období puberty, mala som názor – nepáči sa ti, nepozeraj sa. A potom som vkročila do sveta plného názorov na tváre, postavy, život a začala som o sebe pochybovať. V podstate s tým pracujem dodnes, určite som odolnejšia a veci si nepripúšťam, ale je to každodenná výzva.

Akým spôsobom alebo cestou sa dá podľa vás dosiahnuť zdravá miera „body positivity“, ktorá nie je sebaklamom a zároveň nie je pre nás toxická?

Môžem hovoriť len sama za seba, ale pre mňa je určite alfa a omega, aby som sa cítila sama v sebe a so sebou dobre. Aby som cítila, že som zdravá a mala radosť zo života. A k tomu potrebujem robiť veci, ktoré ma tešia, na pravidelnej báze, vytvoriť si svoje rituály a zadefinovať čas a priestor pre seba.

Prešli ste súkromnými peklami aj ťažkými skúškami. Dnes s odstupom času, čo sa vám dialo v duši, v duši mladej ženy, ktorá prišla o mamu?

V prvom momente to bol obrovský šok a popieranie. Moment, keď smútok a bolesť potlačíte do úzadia, do najhlbšej časti vášho srdca a tvárite sa pred svetom, že všetko zvládnete a život ide ďalej. Áno, samozrejme, život išiel ďalej, ale úplne inak, ako som ho dovtedy poznala. Trvalo mi pár mesiacov, kým som pred sebou prestala utekať a zapo­dievať sa externými vnemami a uvedomila si, že budem potrebovať s touto veľkou traumou začať pracovať.A že rozhodne budem potrebovať aj pomoc. Veľkou oporou mi boli moji blízki, ale ako som už niekoľkokrát povedala, aj terapie, s ktorými som v tom čase začala.

Je to naozaj tak, že čas vylieči alebo len otupí?

Čas lieči, ale pochopila som jednu vec. Človek takúto ranu nikdy celkom neprijme, len sa s ňou naučí žiť.

Čo by ste rada odkázali Kristíne o desať rokov mladšej? Za čo by ste ju pochválili a nad čím radšej prižmúrili oči?

Kristína pred desiatimi rokmi bola práve Kristína, ktorá prišla o mamu. Odkázala by som jej, že som na ňu hrdá za jej odvahu postaviť sa svojej bolesti priamo. A prižmúrila oči nad všetkými jej útekmi pred tou bolesťou.

Nuž a na záver, Kristína, máte tému, o ktorej by ste chceli hovoriť a počas celých tých rokov sa vás na ňu novinári nespýtali alebo ste ju rozoberali len veľmi okrajovo?

Asi by som takto na záver len chcela podčiarknuť, že je pre mňa veľmi dôležité, aby sme nestrácali ľudskosť v dnešných časoch, ktoré sú plné šírenia nenávisti a zloby. Aby sme sa skúsili na veci pozerať z viacerých uhlov a nepodliehali strachu, ktorý sa v nás snažia živiť ľudia, ktorí sú sami zranení. Svet je stále pekné miesto pre život, tak si ho nedajme vziať.