Herečka Gabika Marcinková otvorene o materstve: Deti ma najviac dojímajú, keď ...

Gabika, aké sú vaše aktuálne dni?

Mám sa veľmi dobre, ďakujem. Momentálne žijem v očakávaní nových projektov. Od januára som mala relatívne veľa času na svoje záľuby a o pár týždňov sa rozbehne práca na seriáli, na ktorom mi veľmi záleží. Okrem toho žijem stále životmi svojich detí a manžela, venujem sa tancu, čítaniu a pozorovaniu života.

Pozorovanie života ma zaujalo, ale venujme sa chvíľu práci. Sú projekty, ktoré pracovne človeka bavia viac a sú možno aj tak trochu prácou za odmenu.

Pre mňa bola odjakživa moja práca odmenou. Veď si žijem svoj detský sen o herectve! Spomenula by som si skôr na také, ktoré mi nevyšli, a preto sa mi úplne nezapísali ako tie obľúbené – to bolo prevažne v divadle. Okrem toho mám pocit, že si už veľmi dlhé obdobie užívam každý projekt. Ak by som mala vypichnúť jeden, je to Let‘s Dance, lebo som tam objavila svoju veľkú vášeň, ktorá ma, predpokladám, bude ešte pár rokov sprevádzať.

V súčasnosti sa pomaly do popredia dostáva prax, že aj slovenskí herci majú agentov, ktorí im riešia čas aj záväzky. Fungujete takto aj vy alebo ešte to zvládate sama?

Ja som mala agenta asi, ako jedna z mála na Slovensku, už pred 14 rokmi. Ešte počas školy som totiž účinkovala v zahraničných filmoch, v rámci ktorých ma zastupovala agentúra, cez ktorú som sa k úlohe dostala. Odvtedy som s dievčatami v kontakte a úplne prirodzene sme prešli do zastupovania vo všetkých televíznych a filmových projektoch, v ktorých účinkujem. Už si to ani inak neviem predstaviť, je tam veľké množstvo aktivít, na ktoré nemám mentálnu a časovú kapacitu.

Na základe čoho sa rozhodujete, či do ponúkaného projektu vstupujete alebo nie?

Dva podstatné faktory sú scenár a kolektív, ktorý bude film vytvárať. A možno ešte nejaký pocit, či je pre mňa daná postava vhodná. A najdôležitejší faktor posledných rokov – či je tá práca zlučiteľná s mojím rodinným životom.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane

Novinári majú pri hercoch takú zvláštnu „frázo-otázku“ – aké scenáre vám ležia na stole? Je to tak, že ich máte na tom stole naozaj niekoľko a vyberáte si z nich alebo sa toto absolútne nestretáva so slovenskou televíznou a filmovou realitou?

Skôr by som povedala, že sa to nestretáva so slovenskou realitou. Hercov, ktorí si môžu vyberať, je naozaj len pár. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som sa musela rozhodovať medzi dvoma či tromi ponukami, ale rozhodne to nie je bežná situácia. A keď sa to stane, väčšinou rozhodovanie nie je až také zložité, rozhodujú faktory, ktoré som uviedla pred chvíľou.

Ako herečka máte za sebou pekné príležitosti a veľa skúseností. Rozmýšľali ste aj nad tým, že by ste ich posúvali ďalej ako pedagogička?

Áno, celkom ma to láka, ale u nás sa oficiálne vyučuje iba divadelné herectvo, v čom mám, ja osobne, veľké rezervy. Určite v tejto oblasti nemám dostatočné skúsenosti na to, aby som to mohla vyučovať.

Gabika, prečo vás baví byť ženou?

Lebo si rada vyberám ťažšiu cestu. (Smiech.) Ale nie... Odmalička som mala pocit, že byť dievčaťom je výhoda. Chlapci nemohli plakať, nemohli sa venovať „ženským“ hrám... Mala som pocit, že môžem všetko. Bola – a stále – som citlivý typ a moje pohlavie občasné slzy v škole ospravedlňovalo. Vyrastala som v prostredí, ktoré mi nekládlo žiadne hranice v tom, čím by som sa mohla stať. Naozaj som nevidela žiadne obmedzenia... Tie som začala vnímať, odkedy som matkou. Od tej chvíle som začala viac inklinovať k ženskej spoločnosti, čo som pred tým mala naopak. Myslím, že človek – či muž, alebo žena – toho zvládne veľmi veľa, keď musí. A materstvo ženy jednoducho častejšie núti ísť na dno svojich síl.

Často sa hovorí o tom, či to ženy majú v živote ťažšie než chlapi. Ako to vnímate vy?

Vnímam to tak, že len pomerne nedávno bolo nám ženám uznané, že sme rovnocenné pohlavie. A že postupne zisťujeme, čo môžeme robiť rovnako kvalitne, ako to roky pred tým robili len muži. Ale to, že dieťa potrebuje matku – aspoň prvé roky – ozaj takmer nepretržite, to sa nezmenilo. Zároveň máme na každú oblasť nášho života veľa výskumov, ktoré nám hovoria, ako by sa veci mali robiť ideálne. Ale dokázať byť ideálnou matkou, partnerkou, vedkyňou, umelkyňou a podobne, to sa jednoducho nedá. A zatiaľ podľa mňa vo všeobecnosti nevieme nájsť spôsob, ako sa s tým vyrovnať.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane

Napriek tomu, čo hovoríte, musím sa spýtať – máte ako žena aj nejaké superschopnosti? Alebo aké by ste chceli aspoň nadobudnúť?

Myslím, že sa viem celkom dobre napojiť na energiu človeka, s ktorým sa rozprávam. A ešte viem nachádzať dobré spôsoby, ako sa učiť čokoľvek, čo sa v danej chvíli potrebujem naučiť. A jednoznačná superschopnosť je vidieť vo všetkom nejaké pozitívum. Sú to vlastne povahové črty, ktoré mi boli dané, ale považujem ich vo svojom živote za veľmi užitočné. Momentálne pracujem na schopnosti byť čo najviac v prítomnom okamihu, v tom by som sa chcela zlepšovať.

To sa v bežnom živote zíde. Naopak, čo vám naozaj nejde a v čom sa strácate?

Vo veciach, ktoré sa týkajú zmlúv a účtovníctva. A ešte som dosť nemotorný človek, často narážam do vecí alebo mi padajú z rúk.

Priznajme si, že každá z nás má svoje úlety, má slabosť, ktorej neodolá a rada si ju dopraje, občas aj za odmenu. Čo je to vo vašom prípade?

Veľmi rada sa odmeňujem dobrou kávou a koláčom, pohárom vína, kúskom oblečenia, o ktorého pôvode viem čo najviac... Odmeňujem sa prácou, ktorú mám rada, odmeňujem sa časom s rodinou a kamarátmi... Pre mňa je život vlastne jedna veľká odmena. Akurát rozmýšľam, že za čo. Možno za veľký kus práce, ktorý vykonali moji rodičia a ich rodičia pred nimi.

Odmenu mnohé vidíme v deťoch. S nimi sa nám matkám do duše vkráda aj nedefinovateľný a nehasnúci strach. Nebudem sa pýtať, či ho máte, lebo odpoveď poznám, ale ako sa prejavuje a ako sa vám darí ho zvládať?

Často sa o tomto strachu hovorí, ale musím sa priznať, že ho nepociťujem tak výrazne. Alebo teda – pred deťmi som myslela, že je ten strach intenzívnejší. Nebojím sa, keď sú choré, sústreďujem sa na pomoc. Nebojím sa, že spadnú pri zdolávaní nejakých úloh, som pri nich, aby som ich istila alebo im pomohla vstať. Nebojím sa o ne v živote. A dokonca sa nebojím ani výchovy v spoločnosti, v ktorej sa nachádzame. Tak nejako mám pocit, že všetko bude dobré. Alebo aj keď nie, môžeme to riešiť potom, nemusíme sa strachovať už teraz. Toto všetko asi súvisí s mojím spomínaným optimizmom. Alebo malým množstvom traumatizujúcich skúseností vo vlastnom živote.

Viete povedať, aký typ matky ste?

Čím ďalej, tým je pre mňa náročnejšie definovať, aká vlastne som v jednotlivých oblastiach. No jednoznačne sa snažím byť svojim deťom najlepšou matkou, akou viem. A postupne v jednotlivých fázach života prichádzam na to, čo to vlastne je. Najhlavnejšie je asi ukázať im, ako dokážem byť šťastná a čo sú piliere ľudského šťastia. Ukázať im, že k šťastiu patrí aj schopnosť prežívať smútok, vnímať svoj hnev, schopnosť pracovať na sebe tak, aby som bola funkčnou časťou väčšieho celku, schopnosť zhromažďovať okolo seba ľudí, s ktorými mám pocit, že je svet lepší, ako v skutočnosti je. Som matka študujúca, počúvajúca, snažiaca sa, robiaca chyby... Som matka, ktorá je pre nich najlepšia na svete, ktorú občas neznášajú, ktorá často vie, čo má ako robiť a často rozmýšľa a hľadá. V každom prípade som rada, že som sa matkou stala.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane

Aká bola bezdetná Gabika a aká je dnes? V čom ste sa zmenili?

Bezdetná Gabika alebo dokonca dieťa Gabika bola presne taká istá, ako je teraz. Iba sa každou ďalšou skúsenosťou snaží naučiť o živote čo najviac a čo najviac ho tak ozajstne prežiť.

Tým, že deti pred našimi očami napredujú, neustále aj prekvapujú. Čím to bolo naposledy? Čím vás dojali a rozcítili?

Dojímajú ma vždy, keď vidím, že spolu dokážu komunikovať a nachádzať dohody. Že sa v jednom z tridsiatich pokusov namiesto fyzického ataku či kričania podarí obidvom odkomunikovať, čo vlastne chcú. Dojíma ma, keď pri mne zaspávajú a to, ako veľmi ma dokáže upokojiť ich spiaca prítomnosť. Prekvapujú ma svojou schopnosťou vyliezť, vyplaziť sa, prerúčkovať, zbrázdiť akúkoľvek prekážku, ktorú si vytýčia. A najväčšiu radosť cítim, keď sa mi podarí zvládnuť vlastné emócie hnevu či nervozity počas situácií, ktoré by sme nazvali, že deti vymýšľajú, prípadne sú „zlé“ a deti to po búrke vlastných emócií ukončia objatím alebo iným vyznaním dôvery a lásky.

Work life balance. Je to len fráza alebo aj vaša realita?

Z hľadiska posledných rokov to u mňa, myslím, funguje. Ale určite prebehlo niekoľko dní či týždňov, keď som mala pocit, že sa mi rúca rodina aj práca, a deň má málo hodín na to, aby som to všetko stihla. Je to tým, že naša práca je nárazová, niekedy sa ozaj stane, že sa nakrúca 16 hodín denne, prípadne v noci alebo niekoľko celých dní po sebe... Ale potom zase príde obdobie, keď som doma, varím a upratujem, starám sa o choré deti, prípadne s nimi mimo škôlky trávim všetok zvyšný čas. Zatiaľ však nemám pocit, že by som kvôli rodine prichádzala o kariéru, ani ten, že pre prácu prichádzam o rodinu.

Teda stíhate byť matkou tak, ako by ste chceli a zároveň sa realizovať aj inde než v herectve?

Asi som sa v istej chvíli života prestala snažiť byť taká, ako by som chcela, skôr sa snažím posúvať k tomu ideálu a zmieriť sa s tým, že sa tam pravdepodobne do konca života nedostanem. Už som okej s tým, že som viac-menej dobrou matkou, viac-menej dobrou herečkou, viac-menej dobrou partnerkou... V každej oblasti sa snažím učiť a v každej oblasti budem pravdepodobne robiť chyby do konca života. A tento pocit je veľmi oslobodzujúci.

Keď na chvíľu zabudneme, že máte rodinu a prácu, čo vás ešte okrem toho definuje?

Už som to tu viackrát načrtla. Je to túžba zlepšovať sa. Mám veľmi rada, keď si sama pre seba môžem povedať, že som sa v niečom zlepšila.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane

Manžel je hudobník, zrejme býva doma v lete pomenej, no napriek tomu viete, čo vás v lete stretne a neminie? Aké máte plány?

Čaká nás ďalšie šialené leto. Áno, manžel je hudobník, takže hráva takmer každý týždeň od štvrtka do nedele, od mája do septembra, niekedy viacero koncertov denne. Okrem toho organizuje festival, ktorý sa uskutoční koncom leta v Prešove. Ja o mesiac začínam po dlhšom čase voľna natáčať nový seriál, ktorý bude obrovskou hereckou aj časovou výzvou. A v lete sa okrem toho púšťam prvýkrát po materskej do skúšania divadla. Teším sa a zároveň sa obávam, ako sa mi podarí zladiť tieto aktivity prevažne na čas, keď sú deti v škôlke. Ale už teraz viem, že potom nastane opäť obdobie, keď toho bude menej a budeme všetci štyria pohromade.

Nedá mi nespýtať sa, čo mal Martin a nemali iní muži, keď ste si vybrali práve jeho?

Neviem, či sa na toto dá odpovedať. Verím tomu, že pre nás neexistuje len jedna osoba, s ktorou môžeme prežiť život, to je trochu zromantizovaná predstava. Vybrala som si ho okrem iného preto, že ho obdivujem, dodáva mi veľa sily a sebavedomia, prišiel po mňa v správnom čase a že aj on vidí na mne niečo, čo ho priťahuje... A odkedy sme sa takto pre seba rozhodli, robíme všetko pre to, aby nám spolu bolo dobre čo najdlhšie.

Je prirodzené, že dvaja ľudia, ktorí spolu žijú, sa navzájom formujú a zároveň sa učia jeden od druhého. Čo vás naučil Martin a čo vy jeho?

Naučil ma a učí nebáť sa skúšať nové veci a posúvať svoje hranice. Učí ma vydržať na dovolenke dlhšie ako dva týždne. Vzájomne sa učíme komunikovať svoje potreby. A myslím, že ja ho učím vidieť v ľuďoch ich lepšie stránky.

Pokračovanie rozhovoru na ďalšej strane

O vašom súkromí sa toho veľa nevie, nezahlcujete verejný priestor takýmito informáciami. Je to pre vás posvätná pôda, ktorá nepatrí na oči všetkým?

Mám pocit, že už v tomto rozhovore som o nás prezradila veľmi veľa. Až si niekedy hovorím, že by som sa mohla krotiť. Skôr je to možno o tom, že môj súkromný život neposkytuje veľa bulvárne zaujímavých informácií. Za čo som veľmi vďačná.

Je to dôvod, prečo odmietate a nepoužívate sociálne siete?

Nie sú mi sympatické. Na sebe samej mi prekáža to, ako dlho sa niekedy dokážem pozerať na displej telefónu. Prekáža mi, že je často zdrojom úzko vyselektovaných informácií. Že z nich trochu hlúpneme. Áno, idea sociálnych sietí je nádherná, ale prevažná väčšina z nás – úplne sa k nej radím – s nimi nevie pracovať tak, aby to malo nejaký zmysel pre našu spoločnosť.

Nemáte pocit, že vám bez nich niečo uniká?

To nie. Skôr som v takom rozpore, že by som mohla potenciál svojich sociálnych sietí využívať, ale neviem prísť na ten správny spôsob.

Ešte sa na chvíľu vráťme k téme leta, týka sa aj vás to, čo mnohé z nás riešia – príprava tela do plaviek?

Už niekoľko rokov, našťastie, nie. Povedala som si, že je pre mňa dôležitejší pocit zdravia a slobody z toho, že môžem jesť, čo chcem. A že sa môžem hýbať tak, ako chcem a kedy chcem. Stanovila som si základné pravidlá, ktoré fungujú a posledné roky sa vo svojom tele cítim naozaj dobre. Prispieva k tomu, samozrejme, aj dobrá a zdravá strava. Keď idem nakupovať do predajne BILLA, viem, že kúpim poctivé a kvalitné potraviny. Sledujem ich zloženie, krajinu pôvodu, rada podporujem slovenských farmárov, od ktorých sú ovocie a zelenina čerstvo nazbierané. Vôňa jahôd, melónov, paradajok z našich polí, tá lahodná chuť sladkých čerešní, jabĺčok či broskýň z našich sadov. To sú pre mňa synonymá zdravého leta.

Rada sa hýbete, beháte, stačí to na to, aby ste sa cítili fit alebo k tomu ešte niečo pridávate?

Posledný rok som našla obrovskú vášeň, ktorou je tanec. A to do takej miery, že tancujem nielen na tréningoch, ale aj doma pri varení či upratovaní. Beh išiel trochu do úzadia, ale stále je to jeden z mojich obľúbených športov. Rada si chvíľu zacvičím, keď som s deťmi na ihrisku, rada sa s nimi prechádzam. A vďaka tomuto všetkému sa momentálne cítim fit. O rok sa možno budem venovať crossfitu a ten ďalší baletu. Uvidíme, čo príde.

Čo iné rituály krásy? Bez čoho nezaspíte alebo bez čoho nezačnete deň?

Áno, už aj ja som dospela do veku, že cítim, ak neprebehnú ranné či večerné rituály. Mojimi obľúbenými pomocníkmi sú séra pod oči a na pleť, hydratačný krém, BB krém, masáž tváre, balzam na pery. A večer nezaspím bez odlíčenia.