Hani, zastihli sme vás uprostred promovania novej výpravnej knihy z vášho pera o vašom otcovi. Do toho v predvianočnom období. Mám sa vôbec pýtať na aktuálne rozpoloženie a voľný čas?

Rozpoloženie je momentálne veľmi hektické a času málo na všetko. Okrem cestovania s novou knihou, ktoré si ma žiada a berie mi čas aj energiu, ma, samozrejme, stále zamestnávajú rôzne televízne projekty a s nimi aj veľa písania. Takže je to teraz o čosi náročnejšie.

Písanie je rehoľa. Sadnúť si na zadok, odomknúť si v hlave na povel kreativitu, fantáziu a pustiť ruky na klávesnicu… Ste už natoľko vytrénovaná, že vám to ide bez ohľadu na to, čo sa deje okolo vás alebo v duši?

Teoreticky by to tak malo byť, prakticky to tak určite nie je. Málokedy je hlava bez akéhokoľvek rozptýlenia. Veľmi zle sa mi sústredí, keď mám pracovať na niekoľkých projektoch naraz. Niekedy mám dokonca pocit, že mi to spôsobuje až paralýzu, akoby som sa nevedela rozhodnúť, kde mám začať. No a potom sa stane, že si radšej pozriem nejaký seriál.

Čo pozerá Hana Lasicová, ktorá sama píše seriály?

(Smiech.) Blbosti. A čím blbšie, tým lepšie, napríklad indické svadby Indian Matchmaking. Ale aby som nebola za úplne divnú, dopozerala som poslednú sériu Moja geniálna priateľka v taliančine, to ma veľmi baví. A mám rada aj stariny – Sex v meste je vždy dobrá voľba alebo The Office. Kedysi som sa snažila udržať krok so seriálovými novinkami na rôznych vysielacích platformách, ale už je toho tak veľa, že to naozaj nestíham.

Beriete ešte písanie ako istý druh psychohygieny, ktorá vás očisťuje?

Áno. Som z tých, ktorí, keď cítia nejaký pretlak emócií, tak im najviac pomáha písanie. Partner mi vždy hovorí – choď sa prejsť, vyčisti si hlavu, ale ja to mám inak, radšej sa z toho vypíšem.

Už sme okrajovo spomenuli novinku – knihu Milan Lasica. Predchádzalo jej zrejme ešte intenzívnejšie spomínanie, v rámci ktorého ste sa prehrabávali pozostalosťami, archívmi… Prišli ste na niečo, čo bolo pre vás doposiaľ nepoznané?

Teším sa, že táto kniha vyšla. V prvom momente ma prekvapilo, aká je veľká, s tým som nerátala, lebo ako človek slova som netušila, že tam bude toľko fotiek, nie som až taký vizuálny typ. Materiálu na ňu bolo veľa. Čosi bolo v Divadle L+S, veľa sme toho mali doma v súkromnom otcovom archíve, a tu ma dojalo, aké rôzne veci si otec odkladal. Okrem iného aj časopis Eva z roku 1993, kde mal rozhovor s Julom. Hneď vedľa článku o tom, ako dosiahnuť hustejšie vlasy. (Smiech.) Veľký archív je v Divadelnom ústave, to bolo pre mňa niečo ako cesta do minulosti – prehrabávať sa recenziami hier a fotografiami, ktoré sú povedzme z 50. až 60. rokov. Je to veľká práca, ale aj je to príjemné sadnúť si na pár hodín do ticha Divadelného ústavu a čítať. Tak isto som čerpala aj z rôznych súkromných archívov, napríklad u Marcely Laiferovej, ktorá si toho veľa poodkladala. Nuž a, samozrejme, narazila som na veci, ktoré som ani len netušila - napríklad, že si otec odložil všetky kádrové posudky a aj udania z čias normalizácie.

Bol otec sentimentálny? Odkladal si vaše kresby, žiacke knižky…

Áno. A to som vôbec nevedela a ani nečakala. Našla som naše staré listy, výkresy, aj výkresy mojich detí. Dojalo ma to.

Nebudem sa pýtať, či vám chýba, lebo odpoveď poznám, ale v akých chvíľach chýba najviac?

Mne asi najviac zachýbal v období, keď bol v kinách film Slúžka, na čo sa veľmi tešil. Pamätám si, ako mi raz na MFF Art Film v Košiciach povedal – predstav si, že tuto sa bude premietať tvoj film. A stalo sa to, v jednej z košických kinosál som naozaj uvádzala film Slúžka, no on tam už nebol… V takej chvíli človeka zasiahne poznanie toho, aký je život s rodičmi časovo obmedzený. No a chýba mi vždy, keď sa vyskytne nejaký problém. Oportunisticky si vtedy poviem – ach, keby tu bol otec, bolo by to ľahšie!

Keby bol, tak čo, poradil by? Pomohol by alebo by sa ten problém zošliapol ľahšie?

Myslím, že áno. Aj keď ide o osobné problémy, pozrel by sa na ne s nadhľadom a pomohol by svojím humorom a pokojom.

Možno je to výhoda a možno nie, že on tu bude istým spôsobom navždy. Počas dňa, kým hrá rádio alebo večer pri prepínaní televízie – nedá sa, aby ste nenarazili na niečo, s čím nebol Milan Lasica spätý. Je to fajn si ho pripomenúť, pomáha to v smútku za ním?

Nie. Stále je to otvorená rana a je to spôsobené aj tým, že som na knihe o ňom veľa pracovala. Keď máte jeho život stále na očiach, nedá sa smútok za ním odsunúť len do chvíľ, ktoré patria vyslovene len a len rozjímaniu. Na druhej strane je to pekné pripomínať si ho a mať pocit, že tu stále je. Nedávno som sa o tom rozprávala aj s Luciou Molnár Satinskou. Od smrti Jula uplynulo už dvadsať rokov a tiež má pocit, že tu stále je. Je to príjemné, hoci citlivé, že odkaz človeka je stále aktuálny a môžeme sa ním naďalej inšpirovať a zaoberať.

Je pre vás ako autora téma vášho otca ukončená alebo pripúšťate, že ešte v budúcnosti niečo príde?

Pripúšťam, je to stále otvorené, lebo archív je veľký a niektoré veci sú veľmi osobné a treba sa o nich poradiť aj s ostatnými dedičkami – sestrou a mamou. Uvidíme, či bude ešte nejaký vhodný čas na to, aby sme opäť kúsok z otca sprítomnili.

Čo je vaša srdcovka z diela, ktoré tu zanechal?

Ako dcéra si môžem dovoliť vybočiť absolútne mimo rámca toho všeobecne uznávaného a poznaného. Čiže absolútna srdcovka pre mňa je album z roku 1980 Cestovný poriadok Marcely Laiferovej a na ňom otcova pieseň Kytica, niekedy uvádzaná aj ako Hore nad mestom. Tento text vyjadruje dokonale to, ako môjho otca vnímam. Cestovný poriadok pozná málo ľudí, lebo bol skartovaný hneď po vydaní. Cenzor síce najskôr texty pustil, ale potom keď album vyšiel, sa asi niekto na vyšších miestach zľakol a zareagoval tak, že všetko bolo okamžite stiahnuté. Jedným z dôvodov bolo, že otec vraj jedným z veršov nabádal ľudí na vtedy ilegálnu emigráciu. Napísal totiž, v jednej z piesní, že treba z vlaku „vystúpiť/nestačí sa dívať/treba žiť“. 

Možno sa teraz trošku natíska otázka, či vznikne aj kniha o vašej mame – trochu si oddýchnete a môžete začať písať o nej…

(Smiech.) No tak mama nech si napíše sama o sebe. Tam je to náročné spojiť jej dve profesionálne kariéry. Predsa len, u otca to bola len umelecká kariéra v širokom rozsahu, u maminky by to bolo náročnejšie zachytiť to celé. Ale, samozrejme, zaslúžila by si nejakú publikáciu, to určite áno.

Uzatvorme tému písania nesplnenými métami – máte ich? Pracujete na nich?

Pravdupovediac, nemám žiadne. Podľa môjho názoru sa nemôže dostať spisovateľovi väčšej pocty, ako keď sa na plátno dostane film nakrútený podľa jeho knihy s jeho scenáristickým prispením. Žiadne iné méty už ani nemám. So Slúžkou som si pekne pocestovala po svete, neviem, čo väčšie by sa mi ešte mohlo stať. V podstate si môžem robiť, čo chcem, nie som viazaná žiadnymi ambíciami, a to je veľká výhoda.

Čo v kontexte vašich rodičov vnímate vo svojom živote ako prekliatie a čo ako požehnanie?

Nemám pocit, že by som tým, kto sú moji rodičia, niekedy trpela. Aj ja, aj sestra sme vyštudovali super školy a popretĺkali sme sa samy. Naopak, som za svojich rodičov rada a rovnako som rada za všetko, čím nás do života vybavili. Otec vždy hovorieval, že výhoda našej rodiny spočíva v tom, že si vždy dokážeme vybaviť lístky do divadla. No a v tom mal pravdu. (Smiech.)

Panovala u vás doma silná ženská energia, ktorou ste vy tri spolu otca prevalcovali?

Toto priznávam. Boli sme vo výraznej presile. Otec často hovorieval, že celý život strávil medzi ženami a musel sa tomu prispôsobiť. Jediný raz býval s mužmi, keď rok či dva žil s Julom Satinským a jeho otcom, kým ešte študoval na VŠMU. Oficiálne tam chcel písať diplomovku, ale v skutočnosti to bola jedna nekončiaca sa pánska jazda so staromládeneckou domácnosťou.

Nemôžeme opomenúť tému Vianoc, už viete, aké budú?

Vieme, cestujeme zase do Austrálie, kde pobudneme asi päť týždňov a nebudú to úplne naše tradičné sviatky. No to je v poriadku, o to viac sa teším, na rok sa tradícií rada vzdám a zažijem niečo iné. Pôjdeme na Štedrý deň na pláž, budeme pobehovať v plavkách. Ale určite 24. decembra navarím kapustnicu. Austrália oslavuje Vianoce až 25. decembra, to si dáme obed s klasickými ustricami.

Nedávno som tému tradičných sviatkov v zahraničí rozoberala s kamarátkou, čo žije v Kanade, a tá sa smeje, že porcia doma uvarenej vianočnej kapustnice ju v Kanade vyjde zhruba na 50 eur. Ako je to v Austrálii?

(Smiech.) Áno, to je možné, nie je to úplne lacná záležitosť zháňať v zahraničí suroviny na kapustnicu a uvariť ju tam je dosť zložité. Predminulý rok sa mi to vďaka výborne zásobovanému poľskému obchodu podarilo. Mali aj kapustu v pohári a hoci som sa bála, čo to bude zač, bola výborná. Mali aj údené mäso, aj klobásu, hríby… Kapustnica všetkým chutila, hoci spočiatku si nevedeli predstaviť, že to bude delikatesa.

Aká je vaša najhrejivejšia spomienka na detské Vianoce?

Jednu konkrétnu nemám, ale veľmi živo si spomínam na Vianoce v 1986, kedy bola snehová kalamita a my sme s mamou zostali takmer zapadnuté a zasnežené na chate. Otec bol vtedy v Kambodži, kde nakrúcal film Deväť kruhov pekla s Milanom Kňažkom. Vtedy sme sa oňho aj dosť báli, lebo to bolo pomerne krátko po tom, čo sa tam skončila občianska vojna. Pamätám si, že všade bolo kvantum snehu, spadol nám stromček, doslova na poslednú chvíľu sme sa dostali do Bratislavy. No a veľmi ma dojalo, že keď som našla otcov denník z toho obdobia, našla som v ňom zápisky s jeho pohľadom na Vianoce v trópoch bez rodiny.

Bývate počas Vianoc viac sentimentálna, viac na chlieb natierateľná?

Nie, ja som takáto ľahko dojímateľná celý rok, keby toho bolo viac, moji blízki by ma už asi nezvládli. 

Nie je tajomstvo, že s priateľom ste nadviazali vzťah na diaľku, a to dokonca na druhý pokus po dvadsiatich rokoch. Je to pekné, ale rovnako považujem za malý zázrak, že sa dvaja ľudia osve, každý na inom kontinente, vyvinuli tak, že si po dvoch desaťročiach vyhovujú, naďalej sa dokážu milovať a zdieľať spolu život.

Je to zvláštne, ale vôbec som nad týmto takto nerozmýšľala. Až teraz, keď sa na to pýtate, si to uvedomujem prvýkrát, že je to naozaj zvláštne až zázračné. Obaja sme sa paralelne vyvíjali k lepšiemu a náš vzťah bol aj napriek tomu po tých rokoch možný. Netuším, ako sa to stalo, či v tom treba vidieť nejakú osudovosť a či sme si naozaj boli súdení alebo sa to udialo silou našej vôle…

Vy ste fatalista od nátury?

Áno. A vzťah na diaľku sa asi ani nedá udržiavať bez toho, aby ste do nejakej miery nedôverovali osudu. Musíte byť absolútne presvedčená, že tam ďaleko je to človek práve pre vás. Možno nie na celý život, lebo nikdy neviete, čo sa môže stať, ale aspoň nateraz, pre toto obdobie. Väčšina vzťahov okolo nás je založená na takzvanom tinder rádiuse. Predstavte si, že si hľadáte na tindri partnera. Aká je prijateľná vzdialenosť jeho výskytu od vás? Koľko kilometrov by ste zaškrtli? Tridsať, päťdesiat, sto?

Nad tým som nerozmýšľala, asi by som najskôr dala menej a keby sa nenašiel, posúvala by som hranicu až do Paríža alebo kým by ma to definitívne neotrávilo.

(Smiech.) Áno, aj to je možné. Ale stále je to tak, že veľké percento vzťahov sa začína v škole, na pracovisku, v nejakej komunite a pohybujete sa v rámci zoznamovania sa v úzkom rádiuse. Keď to tak nie je, jednoducho musíte veriť, že je to ešte o čosi výnimočnejšie než to, čo máte na dosah a na dojazd.

Nevýhodám vzťahu na diaľku sa nevenujme, sú Vianoce… Poďme len na tie výhody. Aké sú?

No v mojom veku vnímam tie výhody ako veľké. Samozrejme, neodporúčala by som to niekomu, kto má 25 rokov a život pred sebou. Ale ja budem mať 44 a nie je to zlé. Ak má žena už dve deti, niečo za sebou, nepotrebuje mať chlapa pri sebe každý deň… Možno sa to niektorých mužov dotkne, ale tak to cítim. Áno, mala by som si teraz kúpiť auto a otravujem s poradenstvom a pomocou manželov mojich kamarátok, ale myslím, že v každodennom živote mi už muža po boku netreba. Ďalšia výhoda je v tom, že sa musíte veľa rozprávať. Vzťah na diaľku bez rozprávania nemôže existovať. Je bežné, že klasický vzťah sa po niekoľkých mesiacoch dostane do rutiny, kedy sa dvaja ľudia stretnú v kine alebo doma pri Netflixe a v podstate dokážu fungovať bez toho, aby spolu niečo zásadné, romantické či filozofické preberali. Vzťah na diaľku vás núti neustále sa rozprávať jeden o druhom, niekedy aj veľa hodín vkuse. Vďaka tomu je tento vzťah akoby čerstvý a prinášate si prejavy lásky, ktoré v bežnom vzťahu nie sú často na programe dňa. Alebo len jednoducho nie sú potrebné, lebo sa vidíte stále.

Ako to vyzerá v praxi a ešte s časovým posunom? Keď sa to stretne v znesiteľnom čase, beháte so slúchadlami v ušiach a telefonujete spolu?

Nie je to také automatické, na to nemáme ani ja, ani on čas. Teraz tu bol priateľ v lete na tri mesiace a úprimne, ja som bola hotová a unavená z toho, koľko času vzťah zaberie. Časový posun medzi nami je desať hodín a je to tak, že kým jeden spí, druhý pracuje. Napíšeme si, občas počas dňa sa o niečom informujeme, no a tak raz, dvakrát týždenne si voláme, ale to je na šesť a viac hodín.

Žena s dvomi deťmi, pokiaľ má obhospodáriť všetky ich potreby a má pracovať, ak ešte do toho píše knihy, deň by mohol mať viac ako len 24 hodín. Keď na toto všetko zabudneme, čo ešte tvorí a napĺňa vaše dni?

Veľa toho už nie je. Každý deň si hovorím – ešte musím toto, ešte toto v záhrade, toto vybaviť, s deťmi niečo… Nie vždy sa mi aj darí stretávať s ľuďmi, ktorých vidieť chcem. Občas sú dni, keď som rada, že mi deti pomôžu s upratovaním a potom to po nich po nociach dolaďujem.

Pri staršej dcére už idete do obdobia puberty a je to ono povestné nastavovanie zrkadla pre rodiča?

Našťastie je moja staršia dcéra veľmi rozumné dievča, dúfam a zároveň klopem, že to tak bude aj pokračovať. Myslím, že to má v sebe upratané, je príjemná a v tomto smere si ani neviem predstaviť z jej strany nejakú rebéliu. Uvidíme, čo sa udeje.

Dobre, a keby sme to vzali tak, že by jej puberta bola ako vaša, je to zlé?

Nemyslím si, že bolo treba v kontexte mojej puberty mojich rodičov ľutovať. Mám pocit, že to bolo celkom fajn a naši trochu preháňali. Myslím si, že pokiaľ vtedy nedochádza vyslovene ku kolízii so zákonom, všetko sa dá pochopiť a malo by to byť fajn.