Dúhová mama Mirka: Pomáha ženám, čo prišli o nenarodené deti

Dnes Mirka hovorí o tom, že hoci cesta k dieťatku nebola taká, akú si vysnívala, je to cesta, na ktorej strácala, ale aj objavovala, a to najmä samu seba. Pomocou fertility koučingu sprevádza ženy na ceste v ústrety dieťatku.

Mirka, vaša cesta k dieťatku nebola ani náhodou jednoduchá a samozrejmá. Aká bola?

Moja cesta k dieťatku ešte stále trvá. Pred siedmimi rokmi sme sa s manželom začali snažiť o dieťatko, vtedy sme však ešte netušili, že to bude cesta plná rôznych križovatiek. Nie je to prechádzka ružovou záhradou, ale taký je život a ten prináša rôzne výzvy.

Akými rôznymi etapami ste si počas tých spomínaných rokov prešli?

Zhrnúť posledné roky len do pár viet je veľmi ťažké. Otehotnieť sa mi podarilo skoro okamžite, ale tehotenstvo sa, žiaľ, skončilo spontánnym potratom v prvom trimestri. Do polroka som otehotnela znova, no šlo o mimomaternicové tehotenstvo. Z toho, čo som prežívala, som sa potrebovala vypísať. Bola to moja forma terapie a písala som o tom verejne, na svojich stránkach. Postupom času moje príspevky o strate dieťatka a živote potom oslovovali čoraz viac žien a začala sa formovať komunita. Tvorili ju ženy, ktoré sa nachádzali v rovnakom či podobnom období života, s podobnými problémami. Otvárali sme nielen tému potratov, ale aj prirodzeného počatia, cesty k IVF (umelému oplodneniu), ale aj neplodnosti ako takej. A napokon aj tému, že život bez dieťatka môže byť tiež naplneným a plnohodnotným životom. Boli to rôzne etapy a čakajú nás ďalšie. Ešte nie sme na konci.

Spomínaným vypísaním sa začal projekt, ktorý ste nazvali Dúhová mama. Prečo práve takýto názov?

Áno, až s odstupom času som si uvedomila, že to mnohým môže evokovať inú tému. Dnes už mám svoje projekty zastrešené pod vlastným menom, pretože tak, ako sa mení moja osobná cesta v ústrety dieťatku, mení sa aj moja tvorba pre ženy. V čase, keď vznikal projekt pod týmto názvom, som mala za sebou dva potraty a zistila som, že u nás je táto téma ešte stále tabuizovaná, nepovšimnutá. Zahraničie a už aj susedné Česko bolo na tom v tomto ohľade oveľa lepšie. Celkovo mindset žien v zahraničí je trošičku iný než tu u nás a rozhodne nie je až taký konzervatívny. Veľa informácií z tejto oblasti som čerpala práve od zahraničných tvorcov. Tam som sa stretla s označením rainbow baby, teda v preklade dúhové dieťatko. V zahraničí je to zaužívaný pojem pre dieťa, ktoré sa narodí po stratách predchádzajúcich detí alebo po prekonaní iných veľkých výziev. Prišlo mi to ako pekné uctenie si detí, ktoré sa nenarodili, a zároveň otvorenie sa nádeji do ďalšieho snaženia sa. Tak ako po búrke vyjde slnko a na nebi sa objaví dúha. A keďže ja som ešte stále čakala na to svoje vytúžené dúhové dieťatko, páčilo sa mi označenie Dúhová mama.

Prvýkrát ste otehotneli, tešili ste sa, no dieťatko v prvom trimestri zomrelo a nenarodilo sa. Žena má v takej chvíli právo na svoju bolesť a na smútok, no pomerne často sa stretáva s reak­ciami, ktoré bagatelizujú túto stratu, akoby to ešte nebolo plnohodnotné dieťa. Ako ste to cítili?

Áno, aj ja som pri prvom potrate počúvala – aspoň to bolo na začiatku, veď to ešte nebolo dieťa, môžeš sa začať znova snažiť, vyskúšaj toto a tamto... Pre ženu je to veľmi zraňujúce, pretože nevznikne priestor na zastavenie a validáciu toho, čo sa stalo. Prvý trimester tehotenstva sa stále berie pomerne zvláštne a ja nechápem prečo. Akoby sme ešte neboli tehotné, ale „len“ v očakávaní a až v druhom trimestri je bezpečné tehotenstvo oznámiť verejne. Myslím si, že aj vďaka tomuto okolo straty dieťatka v prvých týždňoch tehotenstva vzniká tabu. V prvom trimestri sa máme radšej dopredu netešiť, lebo nevieme, ako sa to skončí. No na druhej strane, keď sa nedelíme o svoje pocity už počas tohto obdobia, prichádzame o možnosť podpory, a to najmä v prípade, že to neskončí dobre. Nemyslím si, že je správne prvý trimester prejsť len tak, akoby dieťa neexistovalo, a práve preto som sa tejto téme začala venovať aj verejne. Pretože strata dieťatka v ktoromkoľvek týždni tehotenstva si zaslúži uznanie a žena adekvátnu podporu. Málokto si uvedomuje, že aj potrat je vlastne pôrod, po ktorom nastáva šestonedelie, a je jedno, či žena prišla o bábätko spontánne alebo v nemocnici. Šestonedelie nastane, a to ako z fyzickej, tak aj z mentálnej stránky. Myslím si, že keď my ženy naberieme odvahu deliť sa o tieto svoje pocity a skúsenosti, môže toto bagatelizovanie v našej spoločnosti poľaviť. Skúsenosť je však neprenosná, a keď o tom nehovoríme my samy, ako na to môžu reagovať naši najbližší, keď nevedia, čo cítime? V našej spoločnosti, bohužiaľ, nevieme pracovať s emóciou smútku a skôr sa týmto témam vyhýbame. Aj keď s dobrým úmyslom, nie vždy zvolíme tie správne slová podpory.

Ktoré to sú, napríklad?

Často stačí povedať: Je mi to ľúto. Ako ti môžem pomôcť? Som tu pre teba. Aby žena mohla zažiť absolútne prijatie svojho príbehu, potrebuje mať vytvorené bezpečné prostredie na zdieľanie celého spektra emócií, ktoré nielen strata dieťatka, ale aj niekoľkoročná cesta k materstvu zahŕňa. A to bezpečné prostredie vytvárame práve úprimným počúvaním a nie nevyžiadanými radami či bagatelizáciou toho, čo cítime.

No veľakrát sa s takýmto zľahčovaním žena stretne už v prvom kontakte – v ordinácii lekára, ktorý jej túto smutnú správu oznamuje. Už tam často nebadať empatiu.

Medicínske hľadisko je najmä o faktoch a emocionálna podpora ide do úzadia. Napriek tomu si nemyslím, že by lekári boli neempatickí, ale tie situácie sú také náročné... Áno, my u lekára očakávame empatickú zložku, ale prečo to tak nie je, na to vám odpovedať neviem. Zodpovednosť je na nás, a keď nás niečo podobné stretne, je v našom záujme hľadať podporu inde. Do zdravotníckeho zariadenia nejdeme primárne po emocionálnu podporu, ale za liečením tela. V holistickom prístupe k zdraviu človeka ešte máme rezervy.

Čiže jediné, čo s tým môžeme urobiť, je obrniť sa voči tomu?

Môžeme robiť osvetu, ale nemôžeme preškoliť lekárov alebo chcieť hromadne zmeniť ich prístup. Mne príde oveľa nápomocnejšie stať sa advokátom nielen za svoje fyzické, ale aj mentálne zdravie. A to sa môže udiať rôznymi spôsobmi. Niekto si zvolí cestu individuálnej spolupráce, napríklad s koučom, s psychológom či psychoterapeutom. Niekomu zas vyhovuje práca v skupine, kde sa ženy v bezpečnom prostredí môžu vzájomne inšpirovať a obohatiť svojimi skúsenosťami. Univerzálny návod, ako pracovať s mysľou a emóciami, neexistuje, pretože každým rezonuje niečo iné. Ale asi najdôležitejšie je dovoliť si nebyť na to všetko sama. A to je práve na tom niekedy to najťažšie. Požiadať o podporu.

Mirka, čo vám naplnilo prázdnotu po prvej a aj druhej strate dieťaťa?

Povedala by som, že to nebolo ani tak o napĺňaní, ako o uznaní tej prázdnoty. Ak by som mala porovnať prvý a druhý potrat, po prvom som do ďalšieho snaženia sa vhupla rýchlo znova a nepripúšťala si, žeby sa to zopakovalo. Áno, odplakala som si to, ale nešla som do svojej hĺbky. Po druhom potrate mi musel byť odobratý vajcovod a tam som už dostala jasnú vnútornú stopku. Neprišla som teda len o svoje ďalšie nenarodené dieťatko, ale stratila som aj kus svojej identity. Prebudili sa vo mne strachy na rôznych úrovniach, začala som sa báť, že už nikdy neotehotniem prirodzene, že sa mimomaternicové tehotenstvo bude opakovať a prídem aj o druhý vajcovod. Až neskôr sme zistili, že druhý vajcovod bol tiež nepriechodný, čo znamená sekundárnu neplodnosť.

Zmenil sa po týchto skúsenostiach váš pohľad na tehotenstvo a materstvo ako také?

Jednoznačne áno. Asi každú ženu to zmení. Postupom času som to však začala vnímať ako osobný rozvoj na druhú, začala som sa pýtať, kto bez dieťatka som a kým pre svoje budúce dieťako chcem byť. Musela som sa vrátiť naspäť k sebe a prepísať nejedno limitujúce presvedčenie o tom, ako by cesta k dieťatku mala „správne“ vyzerať. Moja cesta sa menila od prirodzeného počatia cez otváranie sa procesu IVF až po rozprávanie sa o adopcii. Akoby zrazu iba jedna cesta k materstvu neexistovala. Otvorili sa mi nové obzory.

V akom štádiu ste teraz?

Téma adopcie je pre nás ešte stále otvorená, rovnako ako ďalšie IVF. Čo však príde skôr, zatiaľ neviem s určitosťou povedať.

Čo je podľa vás podstata fertility koučingu?

Podstata koučingu ako takého nie je poradenstvo, ale kladenie tých správnych otázok, aby v človeku vyvolali zvedavosť na hľadanie svojich vlastných odpovedí. Je to teda v prvom rade práca so sebou, akoby sme rozmotávali zamotané klbko. Postupne, ako dostávame otázky od kou­ča a zdieľame celý príbeh toho, čo nás trápi, dostaneme sa aj k iným oblastiam života, ktoré ani nemusia súvisieť s materstvom, pretože všetko so všetkým súvisí. Pre mňa je to ako zrkadlo, v ktorom sa skutočne vidím. Často si nechceme priznať vlastné strachy, no keď cítime bezpečné prostredie a máme niekoho, kto nás aktívne počúva, pretože kouč hlavne počúva, ľahšie ich prijmeme a odhalíme, čo nám chcú vlastne povedať. V koučingu je rovnako dôležitý pohľad dopredu, nezaoberá sa veľmi minulosťou. Zaujíma nás v prvom rade to, čo môžeme pre seba spraviť, aby sme sa cítili lepšie, posilnili svoju sebadôveru stať sa mamou a vykročili v ústrety dieťatku s väčším pokojom.

V čom vám príbehy iných žien, ktoré ste si vypočuli, otvorili oči a inšpirovali vás?

V tom, že cesta k dieťatku nie je len jedna správna, môže ich byť veľmi veľa. Keď som na začiatku svojho projektu zbierala príbehy žien, ktoré prišli o svoje nenarodené dieťa a zverejňovala som ich na webe, každý príbeh bol zaujímavý niečím iným a pomohol nielen mne, ale aj ďalším ženám. A to je na tom to skvelé. Aj keď sú to iné situácie, môžu byť pre nás inšpiráciou, ako pracovať s emóciami, ktoré tiež zažívame. Klobúk dole pred každou ženou, ktorá je, či už verejne, alebo anonymne, ochotná zverejniť svoj príbeh, pretože robí obrovskú službu nielen pre ďalšie ženy, ktorých sa táto téma týka, ale aj pre spoločnosť ako takú. Vďaka tomu vieme nahliadnuť pod povrch toho, čo ženy prežívajú.

Ak sa aj konkrétne vás téma straty dieťaťa netýka, vo vašom okolí je možno žena, ku ktorej sa budete vedieť priblížiť práve vďaka týmto vypovedaným príbehom. Príbehy boli a budú mostom k tomu, ako spájať ľudí, a pre mňa sú v tomto autentické príbehy obrovsky liečivým pomocníkom.

Čo na váš projekt hovorí manžel? Nie každý „dovolí“, aby sa príbeh, ktorý sa veľmi dotýka aj jeho, dostal von. Podporuje vás v tom, čo robíte?

Áno, bez toho by to nešlo, dokonca samu seba pokladám za introverta. Ak je niečo, čo chcem verejne z nášho osobného príbehu zdieľať a týka sa to môjho manžela, spýtam sa, či je s tým okej, a urobím to až po jeho súhlase. Koučing a mentoring riešim z pozície ženy pre ženy, nepracujem s pármi.

Tou otázkou som sa chcela dostať aj k tomu, či o fertility koučing prejavujú záujem aj muži alebo len ženy.

Úprimne, neviem, či mám aj sledovateľov mužov, takže vám neviem na túto otázku odpovedať. No z mojich skúseností, každá práca ženy na svojom mindsete sa v partnerskom vzťahu skôr či neskôr odrazí, a teda aj takto nepriamo môžu naši muži z fertility koučingu benefitovať. U nás doma to tak určite je. Ak chceme komunikovať (nielen partnerovi) svoje potreby, najskôr musíme vedieť, čo chceme. A keď v sebe máme chaos a nevieme identifikovať, čo pre seba potrebujeme, ako môžeme svoje potreby efektívne napĺňať? Keď je žena pokojnejšia, vyrovnanejšia a cíti chuť do života, automaticky sa tlak na ňu aj na partnera zmenší, má to, logicky, aj partnerský efekt.

Ak to dokážete paušalizovať, s čím najčastejšie ženy na svojej ceste za dieťaťom bojujú?

Asi najčastejšie sú to rôzne pochybnosti o sebe samej, ktoré nás oberajú o energiu. Na druhé miesto by som zaradila pocit osamelosti a neprijatia nášho autentického prejavu okolím, ktoré tieto pochybnosti často ešte umocnia. Chce to obrovskú odvahu neuzavrieť sa do seba a nájsť v sebe silu pokračovať ďalej, keď sa stretneme s odmietnutím či so zosmiešnením našich emócií na ceste v ústrety dieťatku. Je toho naozaj veľa. Od výčitiek, čo sme mohli spraviť inak, po hľadanie odpovedí, ako si tú cestu samotnú užívať, nielen prežívať, a myslieť pritom pozitívne.

Mnohé ženy sa zároveň stretávajú s tým, že ich okolie, a to nielen blízke, ale aj pomerne široké, má potrebu vŕtať sa v ich intímnom živote, v tom, prečo ešte nemajú deti, či ich vôbec chcú, a ich maternica sa tak stáva vecou verejnou. So statusom „nematka“ sa cítia v spoločnosti akoby bez hodnoty.

Je to jedna z dôležitých častí problému. Tým, ako stratíme dieťatko, strácame aj sen o živote s ním, o možnosti prirodzeného počatia či bezproblémového počatia. Pochybujeme samy o sebe, o vlastnej hodnote. Často badať, ako sa z materstva stal small talk, akoby sme si zvykli, že je v poriadku o plánovaní rodiny hovoriť všade a s každým. Pritom je to nanajvýš intímna a súkromná téma. Spoločnosť ešte stále nereflektuje, že ide o súkromnú záležitosť, a pre mnohé ženy je ťažké nastaviť si tieto hranice. Preto často riešim vo svojej práci pocit sebahodnoty a celistvosti ženy. Ak sa začneme na plodnosť žien pozerať inak, v oveľa širšom spektre, kde sa môžu skrze nás zrodiť nielen deti, ale aj rôzne hodnotné projekty, možno si uvedomíme, že hodnota ženy nespočíva len v role matky.

Kedy cítite pri svojej práci satisfakciu?

Asi keď si žena uvedomí svoju silu a jedinečnosť svojho príbehu, nech už je pretkaný rôznymi výzvami. Ako aj zakaždým, keď si žena dovolí byť o trochu viac sama sebou, uvoľní sa do svojej prirodzenosti a otvorí sa tomu, že je v poriadku presne taká, aká je. Že neexistuje správna či nesprávna emócia, ako by sa mala cítiť, ale len emócia. A rovnako, že neexistuje správna či nesprávna cesta v ústrety dieťatku. Ale len cesta k dieťatku.

Keď som sa pozerala na reakcie, ale aj recenzie žien, s ktorými ste pracovali, mnohé sa stali matkami, narodili sa im vytúžené deti a vďačia vám. Keď vám prichádzajú správy o týchto splnených snoch, čo cítite?

Obrovskú radosť. Aj keď som mávala online programy, kde sme pracovali s mindsetom, so strachmi, s tým, ako ich púšťať, vždy z tej skupiny niektorá žena alebo ženy otehotneli a mňa to neprestáva fascinovať. Akoby nám to všetkým požehnalo, celej tej skupine žien, ktoré sa na tejto ceste nachádzajú. Hneď ako človek spozná hlbšie príbeh tej-ktorej ženy a zistí, čím si prešla, nemôže byť o sebaľútosti či žiarlivosti ani reči, lebo nastane niečo ako spojenie a energia nádeje, že je to možné aj u vás, sa na vás jednoducho prenesie. A preto ma to vôbec nezarmucuje a vnímam to skôr ako niečo magické. Viem, že aj moja cesta bude mať ten správny koniec. Áno, zo začiatku to bolo trošku ťažšie, ale posledné roky to vnímam úplne inak. Moja práca je mojím poslaním a je to pekná energia, ktorá sa mi vracia.

Hovorí sa, keď chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch. Prezradíte nejaký z plánov, ktorý by ste chceli realizovať?

Je to presne tak, ako ste povedali. Pred tým, ako sme sa začali snažiť o dieťatko, som veľmi chcela písať o tabuizovaných témach či venovať sa tehotenskému foteniu a vzdávať hold žene - nositeľke nového života. A ono sa mi to predsa len vyplnilo, aj keď inak, ako som plánovala. Momentálne mám rozpísanú knihu o ceste vedomého počatia cez rôzne križovatky, ale viete, ako sa hovorí...  Takže uvidíme, ako to nakoniec skončí.