Ak ma niečo naozaj baví, sú to ľudia. Ich farebné životy, vnímanie sveta okolo seba, postrehy, múdrosť, humor, vytŕčanie z pomyslených krabičiek a davu. Pýtať sa a objavovať neustále nové dimenzie ľudskosti a inšpirácie, to je vlastne práca za odmenu. Som presvedčená o tom, že sú to ľudia a vzťahy, čo tvoria naše životy, aj preto sa tejto oblasti redaktorsky venujem už takmer dvadsať rokov. Pochopenie a akceptácia iných názorov, psychológia vzťahov, charakterov, emócií a správania, vie byť pre nás všetkých vyčerpávajúce túlanie sa labyrintom a slepými uličkami. Ak v mojich textoch nájdete hoci len čiastočné odpovede na to, čo vás zaujíma, mala moja snaha zmysel.

Miňo, ako sa v&nbsp;Zlatých Moravciach zrodil tanečník vášho rangu? Výnimočné kultúrne alebo dokonca tanečné podhubie by tam človek v&nbsp;90-tych rokoch hľadal márne.

To naozaj neviem ako sa prihodilo a&nbsp;ešte aj do futbalovej rodiny! Nikto predo mnou v&nbsp;našej rodine nemal tanečné ambície ani skúsenosti a&nbsp;vlastne ani chuť tancovať, alebo sa nejako inak umelecky prejaviť. Dnes to vidím ako jednu veľkú náhodu. K&nbsp;tancu som sa dostal hneď v&nbsp;prvej triede na základnej škole, vo folklórnom súbore. Vtedy som, samozrejme, ani len netušil, či ma tanec skutočne baví. Šlo o&nbsp;zhodu okolností, zamiloval som si najskôr kolektív, trochu som aj spieval. Ale hneď po prvom vystúpení som zistil, že ma baví fungovanie na javisku. Už vtedy bola pre mňa reakcia publika veľmi dôležitá. Dodnes si pamätám prvý potlesk, veľa pre mňa znamenal.

Vy a&nbsp;raper Vec, teda Branči Kováč, ste asi to najvýraznejšie, čo „Calex City“ dalo Slovensku.

Teší ma, že to takto vnímate, ďakujem. S&nbsp;Vecom sme boli spolužiaci na základke, aj spomínaný folklórny súbor sme navštevovali spolu. Ja viem, že to dnes vyznieva smiešne a&nbsp;bizarne, ale zapadli sme doň, boli sme dobrá partia. Potom neskôr počas gymnázia nás Vec všetkých obohatil tým, že mu rodičia dovolili postaviť si v&nbsp;pivnici hudobné štúdio, kde mal gramce a mixoval. Bol to a&nbsp;stále aj je, výnimočný a&nbsp;pokrokový chalan a&nbsp;pre nás bol hviezda už vtedy. Koniec-koncov zarezonoval tak aj v&nbsp;rámci celého Slovenska a&nbsp;Čiech. Je to legenda.

Tiež ste rapovali a stáli pri zrode, dnes už legendárnych, Trosiek, ktoré stále majú čosi do seba. Robili ste na tú dobu revolučnú hudbu a&nbsp;aj aktuálna hip-hopová generácia sa za Troskami stále obzerá.

Áno, bol som pri zrode Trosiek, prvé koncerty sme s&nbsp;Vecom odrapovali na „veľkých“ javiskách, ako napríklad v&nbsp;kultúrnom dome Topoľčianky (smiech). Prvý veľký koncert sme mali v&nbsp;Žiari nad Hronom, kam sme cestovali autobusom a&nbsp;kde sme dostali náš prvý honorár – 300 korún za večer. No musím dodať, že publiku sme sa moc nepáčili a nebolo nám tam veľmi do smiechu. Rapovali sme totiž politické texty, nepáčila sa nám vtedajšia garnitúra, ani situácia, ktorá tu vtedy vládla a&nbsp;v&nbsp;našich textoch to bolo cítiť, mali jednoznačný odkaz a&nbsp;tvrdé vyjadrenie našej nespokojnosti. Niektorí ľudia sa pri rape na koncerte len tak pohupujú a&nbsp;tancujú, ale oni naozaj počúvali texty, a&nbsp;teda niektorí úplne nejasali (smiech).

Skúšam si predstaviť, ako sa zdvihlo obočie vašim rodičom, keď počuli o&nbsp;čom všetkom spieva ich syn...

Mal som šťastie, že teda hlavne moja mamina ma podporovala a&nbsp;zároveň nebola natoľko konzervatívna. Vždy bola a&nbsp;aj stále je môj veľký fanúšik. Podporovala ma a asi aj preto som cítil slobodu tvoriť. Nevzdával som sa sna, že raz to dokážem.

Ako jeden z&nbsp;prvých ste si začali formovať mladé generácie tanečníkov a&nbsp;deti mohli zrazu tancovať aj inde, než len vo folklórnych súboroch.

Prakticky hneď po vysokej škole som sa motkal po Bratislave, kde som začínal od nuly, ale cítil som, že tam chcem žiť. No&nbsp;zároveň som cítil potrebu vybudovať si podobnú komunitu, akú som mal v&nbsp;Zlatých Moravciach. Tam nás ľudia poznali, reagovali na nás, moja, dnes už, exmanželka Jitka tam v&nbsp;tom období veľmi úspešne viedla tanečnú školu JUMBO. Keď sme sa spoločne rozhodli otvoriť bratislavskú pobočku tanečnej školy, na prvý kasting prišlo ani nie dvadsať detí a&nbsp;vybrali sme prakticky všetky decká, ktoré sa na pokyn – „otočte sa doprava“ – otočili doprava (smiech). Tri roky na to sme už ale vyberali z&nbsp;dvoch stoviek detí, postupne prichádzali ponuky na rôzne spolupráce, najskôr v&nbsp;divadlách, neskôr aj v televízii a&nbsp;dodnes je Jumbo pod Jitkiným vedením jedno z&nbsp;najetablovanejších tanečných štúdií na Slovensku.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://eva.pluska.sk/gal/ludia/choreograf-tanecnik-mino-keres-rozvode-opat-zamilovany">FOTO V GALÉRII</a>

Práca s&nbsp;deťmi a&nbsp;v&nbsp;šoubiznise, vyvažovalo sa vám to?

Keď som začal pracovať s&nbsp;deťmi, o&nbsp;šoubiznise som ani len nechyroval. Ale vedel som, že ak chcem priniesť niečo nové, svoje, potrebujem k&nbsp;tomu vybudovanú značku. Ale nechcel som, aby sa o&nbsp;mne hovorilo – Miňo Kereš je pán, ale – Miňo Kereš robí dobre to, čo robí. Moja práca je už teraz z&nbsp;väčšej časti aj kreatívna, ale vtedy to bola naozaj len práca pedagogicko - choreografická. Ideu, chuť aj nápady som najskôr musel vliať do našich malých tanečníkov, detí a&nbsp;tínedžerov a&nbsp;potom neskôr aj do mojich rovesníkov a&nbsp;spolutanečníkov. Bola to možno dlhšia cesta, ale zároveň veľmi prospešná a&nbsp;taká, pravdivá. Menšie dvere nám vždy otvorili dvere väčšie a&nbsp;tie zase ešte väčšie. Samozrejme mali sme aj neúspechy, či nie veľmi vydarené vystúpenia, ale nezlomil som sa. Naučil som sa z&nbsp;neúspechu poučiť. Snažil som sa komerčné projekty vyvážiť aj niečím svojim a&nbsp;robím to tak dodnes. Spomínam si na obdobie, kedy sme s&nbsp;chalanmi z&nbsp;The Pastels pripravovali muzikál Príbeh ulice, v&nbsp;jednotke som ešte aktívne tancoval a&nbsp;okrem toho robil choreografiu. Od deviatej ráno do štvrtej poobede sme mali skúšky v&nbsp;divadle, odtiaľ som letel do Jumba, kde ma čakali štyri tréningy s&nbsp;deťmi, ktoré nemali s&nbsp;muzikálom nič spoločné. To trvalo zhruba do deviatej večer a&nbsp;potom, zhruba do druhej do rána, som sa pripravoval na ďalší deň, aby som bol ráno na skúšku v&nbsp;divadle nachystaný. A&nbsp;začali bezsenné noci, no práve vtedy som sa naučil pracovať projektovo a&nbsp;zadeliť si čas potrebný na všetko, aj na seba.

Ako sa pri tom všetkom dá sústrediť aj na rodinu? V&nbsp;tom čase ste mali malú dcéru, manželku...

Všetci sme boli tanečníci, bavilo nás to a preto sa vieme pochopiť a&nbsp;vieme, čo si naša práca vyžaduje aj v&nbsp;rámci času. Klára má teraz 18 rokov a&nbsp;prakticky už spolu pracujeme, keďže je plnohodnotnou súčasťou môjho teamu. Miluje tanec, baví ju, vidí sa v&nbsp;ňom. Je to presne to isté, čo som už povedal o&nbsp;sebe – asi ani ona nemá konkrétny cieľ, no vie, že sa tancu chce najbližšie roky venovať. Učí v&nbsp;našej tanečnej škole, je to taký pokračovateľ všetkého, čo sme zatiaľ stihli vybudovať. Nemá konkrétne sny a&nbsp;ciele, ale stále na sebe pracuje, snaží sa zlepšovať, hľadať nové inšpirácie, prúdy a&nbsp;posúvať sa dopredu nielen osobnostne ale aj profesionálne. Zároveň to, čo sa naučí, má chuť odovzdávať ďalej. Klára to v&nbsp;sebe má, nevidí len dobré stránky tohto celého kolotoča, vie, koľko je v&nbsp;tom driny a&nbsp;sebazaprenia.

Nikdy si tanec neidealizovala...

Nie, ani na našich úspechoch si extra neulietavame a&nbsp;neodpadávame zo seba. Ale vieme sa z&nbsp;nich úprimne tešiť, vieme sa pochváliť, keď je dôvod, dáme si rešpekt za konkrétne výsledky, ale nepreháňame to.

Dobre, ale ste v&nbsp;prvom rade otec, keď ju vidíte, ako jej to ide, musí vás to chvíľami dojímať.

Samozrejme! Našťastie je takých chvíľ milión, je to stále moje milované dieťa a&nbsp;som na ňu veľmi hrdý. Myslím, že si ale už aj ona uvedomuje a&nbsp;je vďačná za fakt, že sa môže živiť tým, čo ju zároveň najviac baví. Som rád, že to tak je.

Vy tanečník, exmanželka tanečníčka, dcéra tanečníčka... Aj vaša priateľka Saskia sa venuje tancu?

Áno, aj Saskia sa venuje tancu profesionálne, ale tiež sa už uberá v&nbsp;rámci pracovného portfólia aj iným smerom. Konkrétne ide o PR marketing. Fakt je ten, že profesia tanečník je limitovaná vekom. Takže ak sa potom človek neskôr nechce uberať úplne odlišným smerom, musí si vytvoriť aj širší balíček schopností, ktoré sú užitočné v&nbsp;rámci projektov s&nbsp;umeleckým zameraním, alebo všeobecne v&nbsp;rámci šoubiznisu.

Presne tak a&nbsp;my na Slovensku sme takí multitaskingoví ľudia. To, na čo je v&nbsp;Amerike alebo všeobecne v produkciách na väčších trhoch sto ľudí, na Slovensku musí zvládnuť ľudí päť. A&nbsp;to nepreháňam, to je fakt. A&nbsp;nie je to len doménou v&nbsp;rámci tanca, vnímam to aj v&nbsp;iných profesiách.

Ako dlho tvoríte so Saskiou pár?

Stále ste zamilovaný ako na začiatku?

Ste z&nbsp;tých párov, ktoré plánujú, alebo sa len tak nechávate unášať vírom osudu?

Máme sa radi, je nám spolu dobre, takže v&nbsp;rámci dlhodobého plánovania je to jasné. Vírom osudu sa necháme unášať iba v&nbsp;rámci cestovania. Keďže v&nbsp;rámci našej profesie trávime čas prevažne vo veľkej spoločnosti, veľmi si vychutnávame cestovanie vo dvojici a&nbsp;spoločnosť len jeden druhého. Vtedy nás baví unášanie vetrom.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://eva.pluska.sk/gal/ludia/choreograf-tanecnik-mino-keres-rozvode-opat-zamilovany">Viac fotografií nájdete v galérii</a>

Choreograf a tanečník Miňo Kereš: Po rozvode opäť zamilovaný!

dv

Autor článku

dv

Plus TV

Čo si obliecť na vianočný večierok či silvestrovskú párty? Štýlové tipy od Zalanda!

Januárová EVA nabitá skvelým čítaním: Obálku zdobí dokonalí Irina

Drahé kamene pre vaše znamenie: Býk by mal nosiť smaragd, Vodnár sa nezaobíde bez...

Výber pre vás

Choreograf a tanečník Miňo Kereš: Po rozvode opäť zamilovaný!

dv

Súvisiace články

Súkromná sexterapia: Namiesto rozvodu sex každý deň!

3 signály toxickej žiarlivosti, ktoré netreba ignorovať!

Celebrity, ktoré dostali v Hollywoode STOPKU: Čím si zavarili?