Začala sa škola aj preteky v ambíciách rodičov v tom, ktoré dieťa je dokonalejšie!

Chyby a krivdy, ktoré boli napáchané na nás, nechceme opakovať, rozmaznávame ich tým najlepším, čo tretie tisícročie prináša, a tí, ktorí nedržia krok, si to občas zliznú aj s opovrhujúcim odfrknutím a so zdvihnutým obočím.

Prečo? Lebo okrem bezmedznej lásky k svojim deťom je niečo, čo spája všetkých rodičov – pocit, že ich dieťa je to najvýnimočnejšie a najdokonalejšie na svete. A preventívne, keby čisto náhodou nebolo, urobíme všetko pre to, aby bolo. Tri, dva, jedna, štart! Preteky rodičov sa začali. V niektorých prípadoch ešte pred samotným pôrodom…

„Som matka a priznávam, odmietam sa z toho zblázniť,“ hovorí rázne, nie však rezignovanie Andrea, ktorá je vyštudovaná pedagogička. A hoci sa po rokoch praxe v školstve rozhodla pre kariéru v manželovej rozvíjajúcej sa firme, láska k deťom, a to aj cudzím, ju neopustila. Naopak, povýšila ju na dobrovoľnú voľnočasovú aktivitu a vzdeláva ich prostredníctvom takzvaného home­schoolingu. Učí jazyky. Už dlhšie organizuje tvorivé dielničky pre deti a ich rodičov, v ktorých sa snaží skĺbiť tvorivú aktivitu s adaptáciou detí v kolektíve, a to spolu s dospelými. Sledovať princípy výchovy, zásady, jednotlivé kroky, sny a ambície iných rodičov ju istým spôsobom baví, motivuje a v neposlednom rade aj fascinuje.

„Ambície, to je to správne slovo, ktoré je v súčasnosti smerom k deťom asi najviac preexponované. Ambície, s ktorými mnohí rodičia poňali výchovu a organizujú život svojim deťom, ma asi nikdy neprestanú prekvapovať. A to som už videla všeličo, príliš veľa príkladov, keď sa z dieťaťa stal manažérsky projekt alebo pramenitá voda na uhasenie smädu rodičovských nesplnených snov. Doslova megalomanských snov. Ročné batoľa, ktoré ešte nechodilo, ale rodičia ho učili abecedu, správne držať pero a obkresľovať písmenká. Dvaapolročné dieťa, do ktorého matka hustila Žltú ľaliu, lebo riekanky o hruške zelenej, čo si obila kolená, sa jej zdali primitívne a nehodné intelektu jej dieťaťa. Dvojičky, čo mali rovno tri materinské jazyky, žili medzi mantinelmi najrôznejších zákazov a obmedzení, ale aj drobcov, ktorí mali denne po škole minimálne jeden krúžok. Videla som deti unavené z nalinkovaných aktivít natoľko, že sa nevládali hrať,“ vyratúva Andrea. No jedným dychom dodáva: „Samozrejme, netvrdím, že to títo rodičia mysleli zle, je krásne a potrebné zušľachťovať malé detské stvorenia, no otázka skôr znie, či to, ako konajú, naozaj robí deti šťastnými alebo prináša pokrivené šťastie len im samotným a či to má vo všetkých týchto prípadoch aspoň promile významu, alebo ide o čisto kontraproduktívne snahy.“

Iste takých rodičov poznáte aj vy. S túžbou čo najlepšie pripraviť dieťa na svet, v očarení úspechom na všetkých frontoch a s nevyprchávajúcou výkonnosťou príliš tlačia na pílu. Deti posielajú na krúžky už v predškolskom veku, hoci na ne nemajú kognitívne ani emocionálne kapacity, učia sa hrať na nástrojoch, ktoré nevedia ani poriadne uchopiť, pestujú také druhy športu, na ktoré nie sú ešte fyzicky pripravené a vyvinuté, rodičia pre ne vyberajú jasle, škôlky a neskôr aj školy ponúkajúce extra vzdelávacie aktivity. Len žiadne štátne a príliš obyčajné zariadenia, veď už ani obyčajná montessori škôlka nestačí! „Deťom, ktorých rodičia sa rozhodli ‚urýchliť‘ ich vzdelávanie či predčasne nadmerne rozvíjať jednu sféru znalostí alebo schopností (hudba, šport, matematika, jazyky), sa hovorí skleníkové a rozhodne to neznamená, že ide o deti nadané a že je u nich rozvíjaný práve ten talent alebo danosť, na ktoré majú reálne predpoklady,“ vysvetľuje psychologička Jana Závodská. Veď keď menej je viac, o koľko viac je viac?

„Toto všetko už na základe skúseností vnímam ako nie príliš šťastné uchopenie možností, a to pod tlakom, ktorému čelíme my dospelí. Vieme, že nesmieme zlyhať, tak staviame vysoko latky našim deťom, aby sme im to v dospelosti uľahčili, dali im čo možno najlepšiu štartovú pozíciu do džungle s názvom život. V mene toho by sme im však nemali kradnúť detstvo,“ myslí si Andrea. A dodáva: „Navyše takto nastavený režim sa často nekončí ani povinnou školskou dochádzkou, naopak, graduje.“

„Boli časy, keď som utekala z detského ihriska. Dejisko, kde vytiahnuť horalku a podať ju synovi, je absolútne materské zlyhanie. Navyše tým nechtiac u ostatných detí spustíte syndróm ‚útulkových psov‘, keď sa začnú predbiehať, kto sa bleskovo s vaším potomkom spriatelí a dostane odhryznúť,” hovorí Andrea. Deti sú prekvapivo adaptabilné, už vedia, že život je džungľa. Vy ste si to práve znova pripomenuli. A tak utekáte, ak máte kam, a vyhroteným miestam sa vyhýbate, poučená vypočutým a vlastnými zážitkami. Žena, ktorá každou bunkou tela miluje svoje dieťa, tam totiž dostáva zabrať, a to napriek tomu, že je presvedčená o tom, že chce pre potomka to najlepšie, a aj tak koná. Medzi hojdačkami a preliezačkami prebieha zvláštna olympiáda v materstve. Citius, altius, fortius. Časom sa nad to povznesiete a začnete cediť, usmievať sa a zabúdať. Deti rastú, ideály mnohých matiek opadávajú a nastáva akési znesiteľnejšie obdobie okorenené preťahovaním sa lanom argumentov o tej či onej filozofii predškolských zariadení s tipmi na lepšieho a ešte lepšieho logopéda. Stále je to pohoda, veď ešte majú čas, ešte nie sú v škole…

Materská olympiáda, na ktorej sa namiesto medailí rozdávajú kyslým úsmevom kamuflované pohŕdania, štartuje práve povinnou školskou dochádzkou. Bilingválna, waldorfská, daltonská alebo demokratická, či lesná škola? Tlak obstáť v trendovom diktáte modernej alternatívy pedagogických prístupov je obrovský. „A kam to chodí ten váš?“ Tejto otázky sa mnohí rodičia právom obávajú, odpovedať na ňu – akokoľvek, je často vopred prehratý boj. Je to niečo ako pozvánka do rodičovského battlu. „Uniformy majú? Nie? A je to správne? Lebo naša škola učí deti pokore, uniformy deti spájajú, nedelia, nezávidia si toľko.“ „Naša škola vyznáva filozofiu pedocentrizmu, akceptuje rozmanitosť detí a rešpektuje ich. Na to uniformy netreba. Povedali sme si, že tu nebudeme šetriť. Veď ide o budúcnosť!“ „Máme družbu so severskými školami a skvelo aplikovanú Hejného metódu. Žiadne úlohy, môžeme sa spolu venovať projektom. No a, samozrejme, máme native speakerov vo všetkých jazykoch.“ „No tak to je hádam už všade. Na našej sú native speake­ri z rôznych oblastí vrátane Walesu, aby nachytali viac prízvukov.“ Všetko, samozrejme, prebieha so silnou podporou a spoluprácou celej komunity. Ani vy nemáte známky, ale hodnotenia? A čo zelený aktivizmus? Koľko krúžkov ste si zapísali týždenne?“ Nemá to konca a nemá to ani víťaza.

Pritom ešte generácia našich rodičov v otázkach vzdelávania s úsmevom na tvári vyznávala staré dobré miltonovské čo ťa nezabije, to ťa posilní. Sami zažili tvrdú školskú výchovu a dokonca ponižovanie, ale potom to spláchnu tvrdením, že to prežili a aha, aká je z nich životaschopná generácia, vykresaná tradíciami bifľovania poučiek, „pohlavkov“ pri tabuli a „zdravého“ šikanovania zo školských dvorov. No na druhej strane, koľko ich priamych potomkov s týmto tvrdením súhlasí a čo o nich hovoria svojim psychológom? Tí už nie sú do špiku kostí presvedčení o tom, že škola, ktorá je postavená na prísnych pravidlách, odmenách a trestoch, je dobrou prípravou na život, ktorý je sám osebe vo všeobecnosti dosť tvrdý a nemilosrdný. Človek je predsa vystavený rôznym tlakom a často musí ustupovať, prispôsobovať sa, robiť veci, ktoré robí nerád. Klasická škola funguje podobne: dieťa sa v nej musí prispôsobiť, ustúpiť, robiť veci, ktoré robí nerado. Takáto škola pripravuje dieťa na dospelosť v dravom, súťaživom svete a núka sa predpoklad, že bez takejto školy by rodič skončil horšie. Je tu však aj možnosť, že by skončil lepšie?

Rodičia, ktorí sa dnes vo všeobecnosti považujú za úspešných, odpoveď na túto otázku poznajú. Pracujú v moderných profesiách, ktoré im poskytujú slobodu aj slušný príjem. Založili si firmy, manažujú svoju prácu a svoje nápady – jednoducho si vymysleli prácu. Robia to, čo ich baví, a je logické, že to isté chcú umožniť svojim deťom. Naštudovali si životopis Steva Jobsa alebo Billa Gatesa, knihy o osobnom rozvoji a vedia, že úspech v živote nemusí nevyhnutne súvisieť s úspechom v škole. Títo rodičia sú hlboko a radikálne presvedčení, že klasická škola a klasické metódy nemajú zmysel, nevidia v nich nič pozitívne. Sebavedome požadujú alternatívnu školu, ktorá ich dieťaťu umožní slobodu a nebude sa ho snažiť zaškatuľkovať. Skôr ako o vedomostiach sú presvedčení, že dieťa by si malo v škole rozvíjať zručnosti alebo kľúčové kompetencie a nezaseknúť sa tam. Vedia, akú výbavu potrebuje človek v čase rýchlych zmien. Sú pragmatickí, myslia si, že škola by mala pripravovať na život, ale o forme tejto prípravy majú úplne iné predstavy ako priemerný rodič zo strednej triedy. Sú to rodičia, ktorí sú spokojní so svojou kariérou, a preto na svoje deti neprenášajú nenaplnené ambície a nerealizované sny. Ide väčšinou o vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale ak sa ich dieťa nakoniec stane stolárom, nebude im to prekážať. Títo rodičia sú často hnacím motorom alternatívnych škôl a často ich aj finančne podporujú, čo nie je trend len vo svete, ale už aj u nás.

„Po alternatívnych školách však rodičia siahajú nielen z pragmatických, ale aj zo sentimentálnych dôvodov. Bežné školstvo považujú a priori za prísne a neľútostné. Takto to sami zažili, takto si to aj pamätajú. Nestotožňujú sa so vzdelávaním pod príkazom a nátlakom. Sú veľmi citliví na akýkoľvek druh trestania, prežívajú ho tak, akoby sa to opäť dialo im. Chcú pre svoje dieťa harmonické prostredie, ochrániť ho, a to z každej stránky,“ vysvetľuje psychologička. Dá sa povedať, že z rovnakých dôvodov rodičia, a to najmä po prežitých pandemických časoch, volia homeschooling, teda vyučovanie detí vlastnými metódami v domácom prostredí.

Ak ste niekedy videli aspoň jeden diel Fotra na tripu, videli ste zároveň kamerou zachytený kúsok „domáceho“ vzdelávania na cestách. Samozrejme, nie každé dieťa má to šťastie, že za poznaním precestuje celý svet už ako osemročné a že sa učí o štátoch Afriky priamo v zákutiach jej dominánt. Hoci tento systém vzdelávania ponúka pestrú paletu možností uchopenia jednotlivých tém z osnov prvého či druhého stupňa, realita je stále o dosť sivšia. V každom prípade však záujem o domáce vzdelávanie v Európe aj u nás neustále rastie. „Najčastejšie ho pritom volia rodičia, ktorí nie sú spokojní so systémom a s formou vzdelávania v tradičnej škole. Majú jasnú predstavu o hodnotách, ktoré chcú svojim deťom odovzdať, a preto sa rozhodnú vzdelávať ich sami doma a niesť zodpovednosť za to, čo ich naučia. Tieto rodiny sú často veriace alebo žijú v súlade s prírodou a vlastnou filozofiou. Okrem toho ide často o deti s nejakým druhom postihnutia alebo so zdravotnými problémami. Patria sem aj malí vrcholoví športovci, ktorí sa pre tréningové a časové nároky nestíhajú vzdelávať v tradičnej škole. Nemusia byť viazaní na jedno miesto, takže sa môžu vzdelávať kdekoľvek počas cestovania na súťaže či sústredenia. V mnohých prípadoch sú sami rodičia pedagógovia,“ objasňuje psychologička.

„Aj my patríme k rodičom, ktorí sa rozhodli pre domáce vzdelávanie, máme komunitnú skupinu, ktorú vyučuje vždy jeden z rodičov, a sme spokojní. My aj deti. Jeden otec učí matematiku, fyziku a chémiu, jedna mama učí slovenčinu a zemepis, ďalšia mama učí dejepis a ja angličtinu s nemčinou. Pri testovaní sú ich výsledky lepšie ako u žiakov zo štátnych škôl,“ hovorí Andrea a zároveň dodáva: „Rodičia sa však deťom venujú naplno a vyučovanie prebieha v podstate celý deň. Deti neležia nonstop v knihách, ale rozprávajú sa o všetkom, čo ich zaujíma, a tak sa aj viac naučia.“ No, samozrejme, aj tu, tak ako pri výbere alternatívneho vzdelávania, tento proces výučby volia niektorí rodičia z nesprávnych, ba až nahnevaných či povýšeneckých dôvodov. „V snahe ukázať, že oni sú niečo viac ako ostatní, demonštrovať svoju obetavosť a vytŕčať zo sivého priemeru. A to veru nie je práve najšťastnejšie riešenie pre deti, ktoré sa vo finále stávajú len sofistikovanými obeťami opičej lásky,“ dodáva na záver psychologička.