Toxická body pozitivita: Naozaj je dobré bezhranične milovať svoje kilá?

Milovať svoje telo bez sebadeštruktívnej či toxickej lásky je drina a často v sebe ukrýva viac nástrah, ako si na prvý pohľad pripustíme. Kde je teda zdravá hranica a čo si môžeme klamlivou sebaláskou spôsobiť?

Definícia pojmu krásna sa v našej spoločnosti neustále mení, najmä pokiaľ ide o tvary a veľkosť ženského tela. Áno, môžete si povedať – sto ľudí, sto chutí, ale nie je to úplne tak. Kým v päťdesiatych rokoch sa požadovali krivky v štýle presýpacích hodín Marilyn Monroe, o pár rokov sa do popredia predrala Twiggy, ktorá skrátila sukne, ukázala štíhly driek a ešte štíhlejšie nohy. Osemdesiate roky vrátili krivky tak akurát šťavnaté, hlavne aby mala žena to, čoho mala Twiggy pomenej – prsia. „Deväťdesiatky“ sa opäť vrátili k chudým postavám, akou sa pýšila Kate Moss, nuž a začiatkom roka 2010 sa pozitívne vnímanie tela stalo akýmsi hlavným ideologickým prúdom žien, ktoré dlho klopili zrak, napokon však začali kričať – aj my sme tu! Podstatná časť ženskej populácie si vydýchla, keď sa myšlienka oslavovať svoje telo – presne také, aké je –, stala populárnou.

Ženy na titulkách aj v hlavnom vysielacom čase v televízii mali zrazu kilá a pri širokých úsmevoch sa im zaobľovali plné líčka. Oblejšie boli catwalky, hudobné vystúpenia, oblejší bol Hollywood a jeho červené koberce aj Instagram. Chvíľami sa zdalo, že platí pravidlo, čím nedokonalejšie, tým šokujúcejšie. A o to viac priťahovali pozornosť a žali úspechy, keď pretvárali naratív o tom, čo je krásne. Zdalo sa, že existuje mainstreamový odpor voči čoraz nerealistickejším ideálom krásy a tela, ktoré spôsobovali, že sa toľko ľudí cítilo nehodne a neisto. Mnohé ženy verili, že sme sa ako globálna spoločnosť konečne vymanili zo zovretia ideálov tela, ktorými sme boli merané a kategorizované.

Ale zdá sa, že ani to už opäť neplatí. Tak, ako rotuje móda, rotuje s nimi aj ženský ideál bohyne. V poslednom čase došlo k nepopierateľnému posunu smerom k štíhlosti. Napriek pokroku, ktorý sa dosiahol v oblasti inkluzívnosti v módnom priemysle a vo sfére celebrít, existujú náznaky, že sa vraciame do čias, keď publiku nič „nešmakuje“ lepšie ako štíhlosť. Môže za to čiastočne súčasné oživenie módy z rokov deväťdesiatych? Možno áno. Výstrihy a minisukne inšpirované Miu Miu sú módnymi trendmi du jour a zdá sa, že návrhári sa vracajú k typicky štíhlym modelkám, aby predviedli svoj pohľad na svet, ktorý by chceli dokonalejší, než je a na prehliadkových mólach opäť citeľne chýba veľkostná rozmanitosť minulých sezón.

Áno, aj vplyv celebrít a influenceriek je stále v hre, a aj ich kroky a reelsy len potvrdzujú vyššie napísané. Kardashianky (vraj) objavili čaro brazílskeho liftingu zadku, ktorý dokáže vyčarovať menej zaoblené a štíhlejšie postavy, nuž a o Ozempicu sa asi ani nemusíme rozpisovať. Stačí povedať, že len na TikToku má toto kľúčové slovo viac ako pol miliardy zobrazení…

Kde je teda to bájne body positivity a prijatie sa?Je a aj nie je, v kontexte skutočného body positivity je to niečo ako „faldíková“ teória relativity – sú aj nie sú trpené. Na jednej strane na vás všemožní motivátori kričia, že vaše telo je dostatočne dobré presne také, aké je, mali by ste sa ľúbiť, byť so sebou spokojná, byť svoja, silná a odolná voči nedosiahnuteľnej ultraštíhlosti, na strane druhej súčasnosť na čele so svojimi ikonami tomu nepraje. Zdá sa teda, že štíhlosť je opäť in, ale jedným dychom pri tomto zistení treba dodať, že tak ako nikdy predtým, ani teraz sa spoločnosťou nebude šíriť ako epidémia.

Po mnohých chabých drastických pokusoch len zas o čosi viac žien sklopí zrak a vymení obtiahnuté tričká za tuniky. Prečo? Lebo ultraštíhlosť jednoducho nie je pre drvivú väčšinu žien dosiahnuteľná ani udržateľná, takže hromadné zmeny sa ani pod diktátom trendu neudejú. Len pre úplnosť, tento „návrat k dokonalosti“ sa nedeje len v oblasti fitnesu. Americká spoločnosť plastických chirurgov už v roku 2023 uviedla, že tri štvrtiny plastických chirurgov zaznamenali nárast počtu klientok mladších ako 30 rokov, ktoré sa rozhodli pre kozmetické vylepšenia tváre. Medzi najobľúbenejšie patria výplne pier a botox.

Nakoniec, ako ženy to poznáme (skoro) všetky. Putujeme púšťou neistoty počas celého života, míňajúc sa s ilúziami, ktoré ponúka kozmetický priemysel, ako sú štíhlejšie stehná, hladšie čelo, lesklé vlasy alebo presne tá správna úroveň plnosti pier. Pravda bude napokon, tak ako vlastne vždy, niekde uprostred. „Telesné trendy prichádzajú a odchádzajú, jediné, na čo sa môžeme bezpečne spoľahnúť, sme my samy a telo, s ktorým sme sa narodili. A jediné, na čom skutočne záleží, je starať sa oň. Nenechajme sa pohltiť snahou napodobniť niečo, čo nie sme, a navyše v mene obetovania našej pohody. Starostlivosť o seba je dôležitá, ale nemali by sme si ju zamieňať za kolektívnu revoltu. Mať sa rád a mať pozitívny vzťah k svojmu telu a duši by malo byť prirodzenou métou, o dosiahnutie ktorej sa uvedomelý človek svojím bežným životom a vedomými rozhodnutiami usiluje. Akýkoľvek extrém je opäť len a len extrém, a to v tomto prípade či kontexte aj mimoriadne rizikový, ba dokonca životunebezpečný.

Tvrdiť človeku, ktorý je obézny, nehovoriac o morbídnej obezite, že jeho stav je v absolútnom poriadku a má sa milovať taký, aký je, je veľmi nebezpečné a nepatričné. No rovnako by sme sa nemali usilovať vyzerať určitým spôsobom lepšie len preto, že je to módne. Skôr by sme sa mali snažiť byť zdravší. Aj napriek tomu, že sa človek aktuálne cíti vo svojom tele dobre a nepociťuje zdravotné obmedzenia v bežnom živote alebo zdravotné komplikácie, nadváhu, ale aj podvýživu, obe ako dôsledok poruchy prijímania potravy, si naše telo pamätá a „zapisuje do denníka“. Preto je veľmi pravdepodobné, že subjektívny dobrý pocit zo seba sa zmení na opak po tom, čo takéto telo začne štrajkovať, či vypovedá toxicko-spokojnému majiteľovi dobrú službu,“ hovorí lekárka Jana Palková.

Toxická sebaláska, bezpodmienečné prijatie tela a duše aj so svojimi chybami a lenivosťou, bez sebareflexie, naopak, otvorila novú tému známu pod heslom body neutrality. Neutralita tela znižuje tlak vyvíjaný na jedinca a má tendenciu tváriť sa ako oveľa prístupnejší a dosiahnuteľnejší cieľ. Pomenovala ju a následne spopularizovala Anne Poirier, autorka knihy Radostné telo (The Body Joyful), v ktorej ponúkala akúsi telesnú filozofickú alternatívu na odpustenie si a zbavenie sa nenávisti voči telu. Snaží sa na svojich priaznivcov nevyvíjať tlak, aby nejakým zázračným spôsobom milovali každý kúsok svojho tela. Neutralita tela v podstate vyzýva, aby sme v prvom rade chápali seba samých a druhých ako celé ľudské bytosti a aby sme svoju predstavu o hodnote, kvalite a identite formovali na základe vnútorného ja človeka, namiesto jeho obalu.

„Pomáha nám zbaviť sa mnohých vrstiev zložitých spoločenských podmienok, ktoré nám hovoria, čo znamenajú rôzne telá, aby sme mohli vidieť jasnú a objektívnu pravdu: že krása a príťažlivosť môžu byť príjemné a pekné, ale nemôžu vám povedať nič o charaktere, osobnosti, životnom štýle alebo o tom, aký život a zaobchádzanie si človek zaslúži. Musíme sa vzdať myšlienky pozitívneho vnímania tela. Nie je nič zlé na tom, že máme radi seba alebo svoje telo, ak sme realistickí v tom, čo znamená láska. No zároveň akékoľvek negatívne pocity, ktoré môžete mať voči svojmu telu, sú pochopiteľné vzhľadom na všetko, čo ste sa v živote naučili a zažili. Nie ste neinteligentní, nerozumní, slabí alebo zle informovaní ľudia len preto, že bojujete s obrazom tela. A úprimne povedané, odmietanie našich pocitov týkajúcich sa nášho tela sa až tak veľmi nelíši od odmietania nášho tela samotného. Ak je cieľom pokoj a prijatie, musíme pracovať so sebou, nie proti sebe. To znamená, že sa musíme vzdať myšlienky, že sebakritika je iracionálna a že by sme ju mali preorávať nútenou pozitivitou,“ vysvetľuje napokon Anne Poirier.