Syndróm nedostatočného života: Nemám čo zdieľať, nie som dosť dobrá. Týka sa to aj vás?

Predstavte si to. Vaša bývalá spolužiačka je na dovolenke v Taliansku. Vlastne, na dovolenke… Celý jej život je jedna nekonečná dovolenka. Jedna pláž strieda druhú, druhú tretia, keď sa práve neplaví na lodi, nakupuje v Dubaji alebo lyžuje v Aspene. Čoho sa chytí, to sa jej vydarí. Nastajlované rozkošné deti, usmiaty chlap, ktorý s nimi šaškuje v dokonale rozhádzanej bielej posteli, vianočné dekorácie celého presvetleného domu so sklenými stenami, kváskové chleby a taniere s jedlom naloženým tak, že Gordon Ramsay môže ísť handry fajčiť. Všetko nádherne zachytené, pohodlne doručené zadarmo až do vášho smartfónu a pripravené na to, aby ste sa prostredníctvom porovnávania na sociálnych sieťach cítili, že váš život je rozpadajúca sa a zbytočná katastrofa na ošumelej stračej nôžke. A vy, hoci ste ráno naozaj nevstali hore zadnicou, máte pokazený deň. Nejde o to, že by ste to „Božene z gympla“ nepriali, ide o to, že podľa svojho názoru ste vy v živote prehrali na plnej čiare a nemáte z neho čo ukázať ani len na tom trápnom Facebooku. Gratulujeme vám. Práve ste sa stali čerstvou držiteľkou syndrómu nedostatočného života.

O dobrom sluhovi a zlom pánovi

Sociálne siete sú zložitý nástroj, ktorý dokázal zázraky, aby posilnil marginalizované hlasy a pomohol mnohým k tomu, aby si našli internetovú svorku. Existujú však aj ich neodškriepiteľné vplyvy na duševné zdravie, ktoré sa spájajú s tým, že vás záplavou „načančaných“ obrázkov môžu ľahko vyviesť zo súkromnej rovnováhy a nasadiť vám do hlavy chrobáka, ktorý neustále ševelí čosi o tom, že vaša realita ani zďaleka nespĺňa akési znázornené kritériá štýlovej a modernej doby.  

Výskum už dávno tvrdí, že sociálne siete môžu mať negatívny vplyv na spánok, môžu zvyšovať pocity depresie a úzkosti (najmä u mladých ľudí) a v skutočnosti môžu prispievať tiež k osamelosti. Navyše smútok, závisť a odpor k vlastnému štýlu života často sprevádza práve používanie sociálnych sietí. Výskum americkej Iowa State University, ktorý prebiehal osem rokov na vzorke tisíc ľudí, ukázal, že čas strávený na sociálnych sieťach sa rokmi zvyšuje. Výskum doktora Coyna takisto pre­ukázal, že existuje súvis medzi časom stráveným na sociálnych sieťach a mierou úzkosti. Priemerný používateľ sociálnych sietí na nich denne strávi zhruba dve hodiny (!) a zvýšenie miery úzkosti z obsahu sociálnych sietí uvádzajú oveľa častejšie ženy než muži. Stále sú to len holé štatistiky. Aby sme prenikli o čosi hlbšie, museli by sme sa zamerať najmä na individuálne prípady. Podľa psychologičky Jany Markovej je pre rozvoj depresie a úzkosti rozhodujúci spôsob, akým sa sociálne siete používajú.

„Vznik depresie a úzkosti je multifaktoriálny proces. Spravidla za ich vznik nie je zodpovedný žiadny jednotlivý stresujúci faktor, samozrejme, existujú aj výnimky ako napríklad ťažká životná udalosť alebo traumatický zážitok, ktorým  môže byť napríklad aj šikanovanie alebo jedna z foriem genderovo podmieneného násilia. Samotný čas strávený na sociálnych sieťach nie je sám osebe faktor zvyšujúci úroveň depresie a úzkosti, no kľúčom je naučiť sa používať sociálne siete zdravým spôsobom. Dvaja rôzni ľudia, ktorí na nich trávia rovnaké množstvo času, môžu mať úplne odlišné výsledky. Preto je dôležité zamerať sa skôr na obsah a účel, na ktorý sa používajú. Veľkú úlohu zohrávajú aj genetické predispozície k duševným chorobám a to, ako vnímame svet okolo seba. Ak máte na sociálnych sieťach nejaké vzory, sledujte ich, inšpirujte sa, bavte sa, ale nikdy si neberte do hlavy, že sa im musíte vyrovnať,“ vysvetľuje psychologička a upozorňuje, že pri používaní sociálnych sietí je mimoriadne dôležitý aspekt individuality.

„Sociálne siete môžu prehĺbiť sebakritiku a pocity nízkej sebaúcty. Je ľahké dať sa vtiahnuť do víru porovnávania a dospieť k falošnému, ale naliehavému záveru, že nie ste takí múdri, zábavní, krásni, bezstarostní ako niekto iný. Samozrejme, je to čistá lož, ale je to zároveň všadeprítomná lož. A dokonca aj tí zdanlivo vyrovnaní a naoko bezstarostní ľudia môžu padnúť do tejto pasce porovnávania a mať pocit, že pre aktuálny svet nie sú dosť,“ dodáva psychologička.

Pozeraj a záviď!

Človek je veľmi vizuálny tvor a sociálne médiá sú v podstate navrhnuté tak, aby vysielali to, čo sa deje vo vašom živote, čo možno najvizuálnejším, najšťavnatejším spôsobom. Príbeh za fotoaparátom je však často zložitejší ako to, čo vidíte na svojom kanáli. Ak pátrate hlbšie, nájdete pri tvorbe tohto príbehu množstvo úsilia, ktoré má tendenciu zakrývať drsnú realitu v zákulisí – stačí sa zamerať na samotné retušovanie, predstaviť si zákulisie, „produkciu“ okolo. A napriek tomu sa pri pohľade na príspevky iných ľudí stále nechávame vtiahnuť do pasce porovnávania. Tento rozpor možno do veľkej miery pripísať tomu, že si o sebe a iných vy­tvárame predpoklady, ktoré sú zvyčajne nepravdivé. Chýbajú nám nuansy, kontextové detaily a často aj ťažšie momenty zo života sledovaných ľudí, a tak si medzery vyplníme vlastnými, niekedy neužitočnými alebo nepresnými domnienkami, ktoré však často majú základy v zlej nálade a negativizme. Svoje o tom vie aj tridsiatnička a mladá mamička Anna.

Na nič súca

To je pocit, ktorému v Amerike začali hovoriť syndróm nedostatočného života. „Dnes už viem, že som podľahla takému hlúpemu klamu, ale v mojom živote sociálne siete rozpútali absolútne peklo,“ začína svoje rozprávanie žena, ktorá až s odstupom časom dokázala aj pred najbližšími priznať, že sledovanie sociálnych sietí sa jej vymklo spod kontroly. „Nedokázala som si už pomôcť sama, musela som vyhľadať odbornú pomoc. Hanbím sa za to,“ klopí Anna zrak. „A pritom aj viem, že sa nie je za čo hanbiť, skôr mám pretrvávajúci pocit hanby za to, že som to nechala dôjsť až tak ďaleko a dobrovoľne som dovolila iným nevedomky mi ubližovať,“ vysvetľuje. Anna používala sociálne siete niekoľko rokov, prakticky od vysokej školy. „Najskôr sme sa na Facebooku zgrupovali len spolužiaci z ročníka, uľahčovalo nám to komunikáciu, upevňovali sa naše väzby a v čase štátnic sme si tam dokázali zdieľaním materiálov a rýchlou odpoveďou na mnohé otázky pomôcť, bolo to naozaj super,“ hovorí Anna, pre ktorú sa stal Facebook spočiatku milým spoločníkom do každodennosti. Počet priateľov sa nabaľoval, s nimi aj viac-menej nepotrebné informácie o ich súkromných, ale aj pracovných úspechoch.

„Facebook som vnímala ako svoj motor. Kamarátky ukazovali kus toho, čo naozaj vedeli. Jedna dobre piekla, druhá mala v centre svojho vesmíru deti, ďalšia milovala cestovanie, iná zase turistiku. Motivovali ma, aby som aj ja postupne prekonávala samu seba, inšpirovali ma. Boli časy, keď som sa vďaka nim tešila z nových foriem pohybu, nových receptov, zo zdolaných výziev, ale vždy to bola len krátkodobá radosť. Ako keď si kúpite vo výpredaji skvelé topánky, ale zistíte, že v nich nedokážete vydržať ani pol hodiny, a tak ich hodíte do skrine, prestanete sa z nich tešiť a predstavujete si, čo iné ste si mohli za minuté peniaze dopriať a naozaj využiť. Prestala som s nimi stíhať držať krok, lajky ma už tak neposmeľovali ako kedysi a stala som sa len pasívnym hltačom dokonalého obsahu dokonalého života mojich dokonalých známych, ktorých som naživo nevidela aj niekoľko rokov. Potom prišla korona a v samote, ktorú som nechtiac odpútaná aj od posledných reálnych ľudí cítila, som sa presunula na ešte žiarivejší a vizuálne príťažlivejší kanál – Instagram. Fotky, videá a žiadne texty, to ma bavilo ešte viac a ja som s tým a s mobilom v ruke začala tráviť oveľa viac času,“ priznáva Anna, ktorej situácia sa začala ešte viac dramatizovať po tom, čo sa jej narodilo dieťa. „Insta­gram je smrtonosná pasca pre mladé matky. Tak veľmi som chcela byť dobrá matka! Tak veľmi som chcela mať spokojné a usmiate dieťa, také, aké som počas celého tehotenstva videla na instagramových profiloch známych aj neznámych žien. No moje dieťa plakalo, malo koliky, reflux a ja som mala čo robiť, aby som si ukradla aspoň trochu spánku pre seba. Bola som vyčerpaná a mala som pocit, že nie som na nič súca. Podpriemerná troska, ktorá nezvláda svoj život, tobôž dieťa, ktorá má aj kočík z druhej ruky a z materskej nevie naškrabkať ani na krátky well­nessový víkend, kde by si aspoň trochu oddýchla a zároveň by sa aspoň na chvíľu cítila ako žena, ktorá dokáže žiť v treťom tisícročí tak ako ostatné,“ spomína Anna.

Pretrvávajúce pocity nespokojnosti a podráždenosť si začal uvedomovať jej manžel a rýchlo odhalil vzorec Anninho správania. „Manžel si všimol, že pomerne veľa času trávim s mobilom v ruke a som pri tom smutná až nahnevaná. Spýtal sa ma, čo tam vidím, keď sa tak mračím. Vtedy som pochopila, že namiesto toho, aby som si oddýchla a čerpala nové sily z niečoho, čo mi robí radosť, sa dobrovoľne ešte viac ubíjam sledovaním dokonalého života iných. Dlho sme sa vtedy o tom rozprávali a usúdili sme, že najlepšie bude, keď sa so svojím problémom obrátim na odborníka. Manžel sociálne siete ‚nemusí‘, nerozumie im a je aj proti tomu, aby som niečo z nášho súkromia zverejňovala,“ dodáva Anna, ktorá krátko nato začala navštevovať terapiu. Dnes už má kontakt so sociálnymi sieťami ako-tak pod kontrolou. Minimálne jej nespôsobujú stres a vďaka terapii sa dokáže pozerať na ich obsah s tým, že nevidí len ich prvý plán, ale vidí v nich aj zobrazenie zdanlivej, nie pravdivej reality.

Ukáž to pravdivé a uľaví sa ti

To, čo na sociálnych sieťach vyzerá dokonale, môže byť v skutočnosti úplne inak, no dokáže to v nás prehĺbiť falošný pocit osamelosti a menejcennosti. Mnohí to vedia, ale veľkej väčšine používateľov sociálnych sietí to naozaj treba z času na čas pripomenúť. Stále je to totiž veľmi tenký ľad, a to aj pre tých uvedomelejších. Najmä preto na Instagrame vznikol hashtag #instagramvsreality, ktorý poukazuje na to, že nie všetko v živote je také bezchybné a že drvivá väčšina fotografií klame. Pod týmto hashtagom nájdete desaťtisíce fotografií, ktoré vás nielen pobavia, ale ich výpovedná hodnota vám môže ušetriť poriadny kus duševného zdravia. Používatelia bez akéhokoľvek nátlaku alebo hanby zdieľajú fotografie pompéznych nablýskaných očakávaní v porovnaní s realitou. Pritom však odhaľujú, že aj za dokonalými fotografiami sa často skrýva neplánovane veľa nepredvídateľných a vcelku aj vtipných situácií. Kým väčšina ostatných sa naháňa za dokonalými snímkami zobrazujúcimi dokonalý život, títo používatelia ukazujú, ako vyzerá skutočné „zákulisie“ bezchybných fotografií. A to je pre ľudskú psychiku, neustále atakovanú pompou, pozlátkou a falošnou dokonalosťou, bezpochyby osviežujúce, ak nie rovno život zachraňujúce.

Ako z toho von?

Psychologička navrhuje, aby ste ešte pred tým, ako otvoríte aplikáciu, na chvíľu ohodnotili svoju náladu na stupnici od 1 do 10. Po použití sociálnych médií môžete svoju náladu znovu ohodnotiť a zistiť, ako sa zmenila.

„Je veľmi dôležité, aby ste sa sebareflektovali a vedeli, kedy ste v priestore, v ktorom sa môžete angažovať. Prečo sa práve teraz obraciam na sociálne médiá? Pomôže mi to uspokojiť moje potreby? Potrebujem sa cítiť menej osamelý, usmerniť kreativitu? Nie je lepšie zavolať skutočnému priateľovi?“ Ak máte tendenciu cítiť sa po skrolovaní horšie, skúste obmedziť čas strávený pri obrazovke alebo zvážte detox od sociálnych sietí. Zapájajte sa do diania na sociálnych sieťach zmysluplne, nie bezmyšlienkovite. Venujte pozornosť tomu, ako ich máte orientované – či len na oddych alebo sú aj súčasťou vašej práce. Nastavte si digitálne hranice, odporúčame začať napríklad tým, že nebudete skrolovať v posteli a vypnete kanály tých influencerov, ktorých obsah na vás pôsobí depresívne a pri ktorých sa cítite menejcenne. Sledujte viac účtov, ktoré zverejňujú veci v súlade s vašimi hodnotami, dávajú vám pocit, že s nimi máte zmysluplnejšie interakcie a že vám do života prinášajú niečo prospešné – či už inšpiráciu, alebo jednoducho také krásno, ktoré vás hladí po duši. A v neposlednom rade sa snažte nájsť rovnováhu a presuňte svoju pozornosť aj na vzťahy a aktivity mimo sociálnych sietí.

Potrebujete totiž kontrolu reality čerpanú zo skutočných vzťahov, aby ste dokázali vyvrátiť nerealistické ideály a očakávania plynúce zo sociálnych sietí. Vždy budú existovať iní, ktorí majú väčší talent, vlastnosti, skúsenosti alebo veci, po ktorých túžime. Je to v poriadku, ale je ťažké to prijať. „Nezabúdajte na to, akí ste. Akceptovaním pocitov neistoty a zároveň pripomínaním si, že ste cenní takí, akí ste, sa môžete začať vymaňovať zo začarovaného kruhu porovnávania. Potom možno budete môcť používať sociálne médiá pozitívnejším, uvedomelejším a produktívnejším spôsobom,“ dodáva Jana Marková. Nie, nevynašli sme týmito radami vlažnú vodu, ale je to absolútna pravda a počiatok každého uzdravenia z prekvitajúcich depresívnych stavov a úzkostí spôsobených klamlivo dokonalým a uprataným životom ostatných.