Slovenská novinárka: Prečo sa po dvadsiatich dvoch rokoch v USA vraciam na Slovensko?

 V slovenských médiách sa dokola hovorí o masovom odchode Slovákov a Sloveniek do zahraničia a s tým súvisiacim odlivom mozgov. Menej sa už hovorí o Slovákoch, ktorí sa zo zahraničia vrátili.  Ale my existujeme – „veni vidi vici“ navrátilci z blízkej aj ďalekej cudziny. Videli sme, zažili sme, niektorí sme aj zvíťazili, a predsa sme sa rozhodli vrátiť domov. Každý z nás má na to svoje vlastné dôvody, ktoré sa nedajú paušalizovať. Tu sú tie moje:

Každý Slovák, ktorý prežil aspoň časť svojho života v zahraničí, vám potvrdí, že čerstvé rožky, treska v majonéze a Horalky sú absolútne legitímne dôvody pre návrat do vlasti. Nikde inde na svete ich totiž nezoženiete. Naše tradičné rodinné recepty, plus československé socialistické ikony ako napríklad Vinea, či laskonka predstavujú gastronomickú presilovku, ktorá sa jednoducho nedá zreplikovať. Výsledkom je taká miera citovej fixácie na potraviny, na ktorých sme vyrastali, že väčšina Slovákov a Čechov žijúcich v zahraničí funguje v stave permanentnej gastronomickej separačnej úzkosti.

Keď denne dostanete 200 nevyžiadaných emailov (nielen od spoločností, s ktorými robíte biznis, ale aj od firiem, o ktorých ste v živote nepočuli), keď vám o piatej ráno vyvolávajú telemarketéri a musíte si na telefón nainštalovať aplikáciu na blokovanie nevyžiadaných hovorov,  keď vaša zdravotná poisťovňa predá vaše zdravotné záznamy, aby vám farmaceutické firmy mohli posielať cielenú reklamu, začne vám dochádzať, že Američania nežijú v trhovej ekonomike, ale v korporačnom apartheide! Môžete Európsku úniu nenávidieť koľko chcete, predsa vám garantuje aspoň základnú ochranu osobných údajov a súkromia a aspoň čiastočne vás chráni pred predátorským „lovom dát“. Navyše vám garantuje aj spotrebiteľské práva, o akých sa Američanom môže len snívať – napríklad dvojročnú záručnú lehotu a nárok na opravu.

Som Slovenka žijúca v Amerike, alebo Američanka slovenského pôvodu? Som novinárka, čiže tvorivá duša, alebo americký korporátny mimoň, ktorý na komunikačnom oddelení veľkej firmy obhajuje neobhájiteľné? A akým jazykom sa zhováram sama so sebou? (Odpoveď znie, že oboma –  i keď o tom by som asi mala hovoriť s niekým iným, nie s vami). Odsťahovať sa do cudziny neznamená nechať doma len rodinu, blízkych  a zázemie, ale aj svoju identitu a budovať si novú, ktorá s tým, kým ste boli na Slovensku, často nemá nič spoločné. Okrem pevnej pôdy pod nohami strácate v zahraničí aj pocit, že „patríte“ (v angličtine belonging). Zrazu sa z vás stane „ten druhý“. Niekto, na koho sa dá v prípade potreby ukázať prstom, fackovací panák, na ktorom si pôvodné obyvateľstvo môže pohodlne vybíjať všetky svoje frustrácie.

Čím som staršia, tým perfídnejšie mi príde chodiť do Disney World a obdivovať tam ružové hrady, keď mám to šťastie, že pochádzam z krajiny plnej skutočných stredovekých hradov a zámkov. Pociťujem čoraz intenzívnejšiu frustráciu z fejkov – architektonických, kultúrnych aj ľudských. Prekáža mi, že jediná plazza, aká sa dá v USA vidieť, je shopping plazza. Mám po krk americkej pseudo schwarwaldskej šunky, pseudo parmezánu a pseudo Rizlingu, ktorý je na rozdiel od toho pravého sladký ako cecok. Mám po krk umelých kvetov na hroboch, umelých ruží vo valentínskych kyticiach a umelých úsmevov. Chýbajú mi úprimné tváre, hoci aj zamračené, európske mestá s naozajstnými námestiami, vôňa jesenných chryzantém, klinčekov k MDŽ, modranská a habánska keramika na panelákových stenách. Chýbajú mi skutočné zážitky, históriou overené a ľudskou skúsenosťou potvrdené skutočné chute a skutočné múry.

Nech ovládate cudzí jazyk akokoľvek dobre, nemusí to znamenať, že v ňom dokážete aj efektívne komunikovať. A, že obyvatelia vašej novej vlasti, dokážu efektívne komunikovať s vami. Narážam na komunikáciu, ktorá sa odohráva v podprahovej, nevedomej rovine. Na známu frázu „byť na jednej vlnovej dĺžke“. K tomu totiž potrebujete určitú mieru mentálnej blízkosti, a tá sa buduje podstatne dlhšie než slovná zásoba.

Hlavným dôvodom môjho návratu je samozrejme rodina. Dvadsaťročný syn – moje jediné dieťa, pred poldruha rokom odišlo študovať do Čiech a povedalo, že do Ameriky sa už nikdy nevráti. A moja starnúca mama s vážnou poruchou srdca žije sama. Nechcem, aby mi jedného dňa niekto zavolal, že zomrela, a ja som ju naposledy videla na Vianoce 2022. A zároveň si neviem predstaviť, že sa mi raz v susednej Českej republike narodia vnúčatá a budem ich vídať iba raz do roka, tak ako kedysi moja mama môjho syna. Dúfam len v jediné - že to moje dieťa, narodené a vychované v USA, v blízkej budúcnosti nezmení názor a neodjachá späť do Štátov. Medzikontinetálne sťahovanie je totiž sakramentsky drahé!

Článok si môžete v plnom znení prečítať v Eve číslo 3.