Rozmýšľate o sťahovaní? Pripravte si nervy na otravný realitný turizmus a absurdnosti

Z viacerých výsostne súkromných dôvodov sme doma odhlasovali zmenu. Výmenu mestského bytu za dom na blízkom vidieku. Akoby tých komplikácií nebolo dosť… Keď sme sa už na to dali, vydržíme. Kedysi mi jeden známy, ktorý sa celý život venuje predaju a sprostredkovaniu realít, povedal: „Vieš, možno sa to nezdá, ale zmena bývania dokáže človeka emočne vyšťaviť a zruinovať podobne ako smrť blízkeho človeka.“ V rámci pudu sebazáchovy sám pravidelne a rád čistí svoju dušu od realitných nánosov u terapeuta. Áno, práca s ľuďmi dokáže vysať životodarnú miazgu do poslednej kvapky, všakže? Mnohí teraz isto pokývali kladne hlavou, lebo vedia svoje. Ale slová svojho známeho realitného makléra som naplno precítila až pred pár dňami. A nie raz. A stále to nie je koniec.

S pozitívnym nastavením sme začali hľadať náš nový domov. Scrollovanie realitných inzertných portálov, porovnávanie, prepočítavanie možností, hypotekárnych sadzieb (občas až hanebne vysokých), optimalizácia priestoru a štvorcových metrov (občas až hanebne malých), konsolidácia snov a túžob, obzeranie sa po ponuke a zvažovanie, komu zveriť svoju nehnuteľnosť na predaj. Vyčerpávajúce je už toto, ale na nálade vám to až tak neuberá.

Je to fáza, ktorá ešte dokáže pôsobiť príjemne šteklivo, a črtajúca sa zmena so sebou prináša istú dávku vzrušenia a adrenalínu. A z adrenalínu pár dní vyžiť dokážete. Do realitného kolotoča vstupujete poučení minulosťou, očakávaniami, optimizmom a zároveň až neuveriteľnými príbehmi zo svojho okolia. Viete, že musíte byť trpezliví, keď si chcete splniť sen o novom bývaní, ktoré má byť o stupeň či dva lepšie než to pôvodné. Ste ochotní veľa obetovať a v mnohom sa prispôsobiť. Hľadaniu novej nehnuteľnosti sa venujete už niekoľko dní a pomaly sa začína stretávať ponuka s dopytom. Pravdupovediac, podstatne jednoduchšie by to bolo v prípade, keby bol ku každej inzerovanej nehnuteľnosti k dispozícii aj pôdorys, nielen kvetnaté a prifarbené opisy miestností, pri ktorých predstavivosť nemá šancu. No a keď to vidíte naživo, zistíte, že stretnutie s realitou je opäť o niečom inom. Izba s ôsmimi štvorcovými metrami? Naozaj? A čo sme v Leopoldove?

Systémom pokus – omyl prenikáte do realitnej enigmy, pomaly, ale iste dekódujete opakujúce sa pojmy. Útulný je kód pre stiesnený a nemysliteľne malý, charizmatický je tuctový a predražený zároveň. Štandardný je z lacných materiálov a teda taký, na ktorom sa šetrilo od začiatku. Zánovný je zhumpľovaný, dom s dušou znamená zahádzaný zbytočnosťami – nábytkovým a doplnkovým balastom, nuž a napríklad atypický zase nezmyselne prerobený a ťažko napraviteľný. A pozemok tak akurát? Do toho aj pes bude musieť zacúvať a nemá význam špiniť na ňom kosačku, stačí mužov holiaci strojček... Príde poznanie, keď zistíte, že ani v treťom tisícročí nie je kanalizácia samozrejmosťou, no a občas to pokrivkáva aj v prípade ostatných inžinierskych sietí. Hlavne keď sa stavia v poli s veľkými očami s eurami namiesto zreničiek.

Skutočná zábava prichádza, keď oddelíte svoje subjektívne zrno od pliev a prídu na rad obhliadky vybraných nehnuteľností. Tu občas prichádza tvrdý dopad z piedestálu očakávaní do suterénu reality. Nie všetko bolo, samozrejme, hrôzostrašné a našli sa aj takí, ktorí v inzerátoch neklamali, ale pravda je, že môj život bol obohatený novými poznaniami a zdeseniami, ba čo viac, zrodila sa vo mne aj nová fóbia. A to hneď v dome číslo jeden. Ihneď po vstupe som sa cítila ako pod africkým nebom. Nad hlavami nám totiž v kuse prelietavali tri exotické papagáje, dve vo veľkosti menšej morky a jeden veľký asi ako priemerný slovenský brojler. Ak ste si mysleli, že úzkostlivý psík dokáže zničiť interiér bytu, kým sa mu doma samému cnie za majiteľom, garantujem vám, že si neviete predstaviť, čo v interiéri dokážu napáchať tri operence s pazúrmi a so zobákmi. Deťom sa to, samozrejme, páčilo a už vyzvedali, či si jedného môžeme v novom domčeku nechať. No nie. Ani vtáčika, ani ten strašný smrad, ani zobákmi ohlodané zárubne, schody, lišty, skrinky a podlahy.

Prakticky čokoľvek z dreva bolo na výmenu. Videli sme to všetci, okrem majiteľa. Apropo, dom je stále v ponuke, aj po polroku, a ja som pochopila, ako to Hitchcock myslel s tými vtákmi… Pri iných domoch to bola klasika – občas uletel metrík-dva z pozemku, ktorý nebol úplne vysporiadaný, dosť priehľadné klamstvá týkajúce sa nízkych a ešte nižších mesačných nákladov, zlé izolácie, občas nejaká uletená stena… No napokon sme si vybrali. A tu prichádzajú zjednávacie tančeky – časť prvá. „Čo tu zostáva a čo sa dá urobiť s cenou?“ Maklér má na všetko pohotovú odpoveď: „Dá sa s ňou ísť napríklad hore.“ Ha-ha-ha. Je fajn stretnúť makléra, ktorý nie je očkovaný proti humoru, ale v tomto prípade sa jeho slová naplnili. Hneď ako majiteľ zavetril záujem, zdvihol cenu. A to nie symbolicky, ale o cenu nového menšieho SUV. Nuž, obchodník sa nezaprie a predáva dodnes. Otázne je, či vôbec predať chce. Ale ak nie, čo teda vlastne chce?

Napokon sme našli, síce s jedným kompromisom, ale hádam dobre. Nastal čas predať našu nehnuteľnosť. Majiteľ, uprac si, ale poriadne, hlavne všetky osobné veci, fotograf nafotí a maklér zverejní našľahanú ponuku, aby bol trh spokojný a začína sa rybačka na kupcu. Predaj nehnuteľnosti, v ktorej zároveň s rodinou bývate, vám do života prinesie všeličo, pri čom sa vlastne nanovo presvedčíte, ako je vám vo vašej bubline známych ľudí dobre, a opätovne zistíte, ako vedia ľudia prekvapiť. Byt nafotili naozaj krásne a obhliadajúci sa hrnuli. Na môj vkus až pričasto a bez ďalšej reakcie. Ani neviem, ako som spadla do opakujúceho sa rituálu – pripraviť byt na obhliadku, prispôsobiť čas a ostatné povinnosti a po obhliadke čakať na odpoveď, ktorá neprišla. Len ticho. A toto aj štyrikrát do týždňa a bez reálneho kupca, a to aj po znížení predajnej ceny. Mala som pocit, že môj byt je len ďalšou z bratislavských atrakcií, na ktorú sa ľudia hrnú, aby z nej potom odišli.

Dôvodov na nekúpenie bolo niekoľko a niektoré svojou absurdnosťou udivovali ešte viac: „No je to väčší byt, než sme predpokladali, ale máme tri deti a nepomestili by sme sa, potrebujeme štvorizbový.“ Aha a prečo teda hľadáte medzi trojizbovými? Iní prišli obdivovať zariadenie a opýtať sa, odkiaľ sú svietidlá, lebo presne také isté zháňajú. „Chodíme a pozeráme, ako vyzerá tento typ bytov, ale ešte kupovať nechceme. Prerobený ho máte perfektne!“ Ďalší: „My by sme to aj chceli, ale až o dva roky, zatiaľ na to nemáme… Ponáhľa vám to?“ Akože naozaj berie realitná agentúra bežne desaťtisícovú províziu za to, že nie je schopná vyselektovať a odhadnúť kupujúceho s reálnym zámerom a realitného turistu? Ďalší bez okolkov nakúkali do skríň, liezli do postele(!), komentovali obsah potravinovej skrinky v kuchyni, zaujímali sa, čím hnojím muškáty, keď ich mám také pekné, chvíľami som mala pocit, že rodinky s deťmi prišli na to, aby sa deti pohrali s inými hračkami v inej detskej izbe. „No a nemohli by ste ísť niekam do podnájmu, kým sa to predá? Veľmi cítiť, že tu bývate,“ povedali v realitke. Pochopila som, že poradenstvo tohto typu dostanete od realitnej kancelárie k predaju nehnuteľnosti grátis. Aha, áno.

Prenájmy na dva mesiace v Bratislave rastú na strome a je to veľká zábava vysťahovať sa na pár dní s dvomi deťmi mimo domova len preto, že sa chce niekto z dlhej chvíle pozrieť na to, aký máme odtieň podlahy a či je pod nohami naozaj teplejšia vinylová než plávajúca. „Čo si čakala? Ľudia sa nudia. Nie každý má toho veľa na robote, tak chodia a pozerajú. Domy, byty alebo autá. Autá ešte radšej, lebo sa na nich môžu aj povoziť. Ja už som sa poučil a nabudúce už auto predávať nebudem, radšej ho zhodím z útesu alebo ho za pár eur posuniem do bazára,“ smial sa môj dobrý známy pri tom, ako som sa mu sťažovala, že mám z bytu čosi ako realitné pútnické miesto, že nestíham prať a sušiť bielizeň, aby nikde netrčala, že takmer nevarím, aby v byte neboli nevhodné pachy... Pochopila som, že na tom asi niečo naozaj bude. Že ľudia, ktorí majú veľa času, nemajú úctu k času toho druhého. A často k nemu nemajú úctu ani realitky a vás a vašu rodinu berú ako rukojemníkov predaja, ktorí jednoducho musia všetko vydržať. Lebo majiteľ bytu si je na vine sám, lebo on chce predať.

Ako to už býva, v rámci väčšieho „výtlaku“, som zverejnila link s inzerátom na náš byt aj na sociálnych sieťach. Moja bublina „zdieľala“ ako divá a o pár hodín sa množili likes a chápadlá chobotnice, ktoré oznamovali, čo je na predaj a kto predáva, pribúdali. Po pár hodinách mi napísal istý pán, že by mal o byt záujem, rád by ho videl a nezabudol podotknúť, že je bonitný a financoval by ho bez úveru. To predávajúci počujú radi, lebo nenaťahovať sa s bankami šetrí more času. Slovo dalo slovo a stál vo dverách. Na prvý pohľad normálny chlap, pozitívne naladený, zvedavý, chodil z miestnosti do miestnosti, robil si poznámky a kládol praktické otázky, ktoré evokovali reálny záujem. Občas vtipne do niečoho zarypol a len tak medzi rečou sondoval, či existuje aj nejaký pán domu alebo len ja, pani. Na môj vkus príliš často prízvukoval svoju nadštandardne dobrú finančnú situáciu, čo korenil aj konkrétnymi informáciami o tom, kde čo vlastní.

O môj byt mal záujem ako o investičnú nehnuteľnosť, a tak sme sa rozlúčili s tým, že si to ešte premyslí a vymenili sme si telefónne čísla. Na prvý pohľad bežný postup, na strane druhej začalo zvláštne bombardovanie správami. Ešte v ten večer mi napísal, ako veľmi som na neho zapôsobila, tým, že som elegantne a pohotovo dokázala reagovať na jeho otázky a ako mu viac z mysle neschádza byt, ale ja. Čo za nový druh pekla je toto? Množili sa lichôtky aj pozvania na neutrálne územia, kde by sme sa vraj lepšie porozprávali aj spoznali. Podmieňovať kúpu bytu romantickou večerou so mnou? Kamarátky sa mi smiali, a to právom. Bolo to na smiech, ale zároveň to bolo aj desivé.

Začal ma automaticky oslovovať krstným menom a keď mi prezradil, že si ma googlil, čítal moje články, vyhľadal si moje fotky a že ten byt berie už len preto, že ho predáva, citujem – taká nevšedná žena – ako ja, začala som rozmýšľať, ako sa radšej stratiť a vykašľať sa na sny o novom bývaní a či už aj toto je ten povestný stalking alebo je to len moja paranoja. V každom prípade, na ďalšiu obhliadku som sa pripravila lepšie. Konkrétne, povolala som na pomoc vzrastovo asi najväčšieho kamaráta, ktorého mám, aby tým prešiel so mnou, správal sa u mňa ako doma a oslovoval ma pred nádejným kupcom zlato. Taká hlúposť, ale zabrala nad očakávania. Byt sa mu však naozaj páčil natoľko, že ho kúpil, no naša komunikácia bola zrazu ako šmahom čarovného prútika vecná a bez vtierania, a to až po notára a kataster. Ďakujem ti, Oliver! Úprimne, boli to veľké lekcie o ochrane súkromia, ale aj o tom, ako na vás môže čakať niečo nepríjemné aj pri zdanlivo bežnej veci, ako je predaj bytu. Lebo o tento druh happyendu som záujem nemala. Chcela som len zmeniť adresu. No dnes viem, že ju nebudem meniť poriadne dlho.