Príbeh Slovenky Alexandry: Som ako Grinch, nenávidím Vianoce! TOTO sú dôvody

„Je to asi naozaj tak, že všetko má svoju príčinu v detstve a v rodine. Pravdupovediac, Vianoce u nás nikdy neboli úplne šťastné a veselé,“ priznáva Alex. „Rodičia sa stále hádali pre peniaze, ktorými dokázali ledva pokryť náklady na jedlo. Vianoce vnímali ako veľkú finančnú záťaž a tento tlak sa prenášal aj na nás. Ako deti sme márne písali listy Ježiškovi. Keď prišlo na darčeky, boli to skôr z núdze cnosti ako niečo, po čom by sme naozaj túžili. Zošliapala som topánky - počkaj do Vianoc. Sú ti krátke rukávy na kabáte? Veď, keď budeš poslúchať, Ježiško ti možno nejaký prinesie.

Áno, duch Vianoc by mal spočívať v niečom inom, ale vysvetlite to dieťaťu, ktoré po vianočných prázdninách radšej doma simuluje bolesti brucha, než by malo ísť do školy a počúvať od spolužiakov, čo všetko si našli pod stromčekom. Korunu tomu všetkému nasadil rok, keď počas Vianoc umrela moja milovaná stará mama a rok nato, tentoraz pred Vianocami, nás opustil otec a založil si druhú rodinu,“ priznáva Alexandra neveselé detské vianočné zážitky.

„Čím som bola staršia, tým sa vo mne frustrácia z prichádzajúcich sviatočných dní stupňovala. V určitom momente sa z rituálu stane rutina, z rutiny stres a zmysel vyletí von oknom. Ľudia, ktorí by sa boli najradšej navzájom utopili v lyžičke vody sa zrazu na seba usmievali a priali si láskyplné sviatky a všetko najkrajšie, ale iba do januára. V novom roku prišla opäť na rad bežná prevádzková nenávisť a vyvyšovanie sa jedného nad druhým. Táto plytká oslava konzumu konzumom a faloš medzi ľuďmi ma neuveriteľne emocionálne vyčerpávajú a nikdy ma to neprestane prekvapovať.

No najväčší problem spoločnosti sme paradoxne naďalej my, čo sviatky nemusíme a chceme mať pokoj od nanúteného ligotu a „lásky“. Len sa k tomu skúste priznať nahlas. To je taký „coming out“, pri ktorom na vás okolie nenechá jedinú nitku suchú a začne vám čaro Vianoc nanucovať ešte viac. Akoby napravenie mojej orientácie malo byť cieľom nejakej ich špeciálnej súkromnej vianočnej misie. Vďaka tomu už viem, ako sa cíti hus, keď ju nasilu naštopú kukuricou,“ hovorí s neskrývanou iróniou a so smiechom Alex.

No neprestáva: „Najviac ma ubíja rok čo rok opakujúci sa stereotyp. Veď ani knihy s tou istou zápletkou nečítate pätnásťkrát po sebe. Nie, nie sú to tradície, pokojne si oslavujte klamstvo - narodenie Božieho syna, ktorý sa podľa každého historika tejto planéty narodil úplne v inom mesiaci a rozhodne nie v decembri, ale prečo ma do toho celý svet núti a musí všetko byť ako cez kopirák? Každý rok ten istý scenár - tie isté rozprávky, to isté menu, výzdoba, tie isté zbytočnosti pod stromčekom, lebo v konečnom dôsledku sa nikto nezaujíma o to, po čom túžite, čo sa vám hodí - jednoducho sa len patrí dať vám darček, tak vám dajú hocičo. Aj to, čo doma rok obchádzali od Vianoc minulých. Tie isté koledy od začiatku novembra v obchodoch, ktoré sa tvária, že Black Friday pokračuje a hrajú sa na zľavy.

Decká sa menia na chamtivých nespratníkov, ľudia bez finančných prostriedkov sa zadlžujú, len aby míňali peniaze, ktoré nemajú, na ľudí, ktorých vlastne ani nemajú radi, alebo ktorí to neocenia. Povinné vianočné vyhrávanie v obchodoch považujem za extra výživný pompézny druh týrania. Väčšina vianočných kolied je sacharínový odpad do uší, sluchový smog v štyroch akordoch. A čo je ešte horšie, to sú hasnúce hviezdy nášho malého hudobného piesočka, ktoré stoj čo stoj potrebujú počuť svoj hlas z rádia, a tak naspievajú starú odrhovačku pretrilkovanú trochu inak alebo, a to je slovenská špecialita - urobia akúkoľvek pieseň, ktorej jednoducho vsunú do refrénu slovo Vianoce bez akéhokoľvek zmyslu a rýmu a je z toho „hit“. To chce vosk z adventného venca do uší!“