Fenomén a peklo dneška: Overstimulation je posledná stanica pred vyhorením

Každý tento stimul vás vyruší, zahltí, zanechá vo vás určitú stopu a nepomôže vám prakticky k ničomu. Iba ak k sebadeštrukcii. Ak je to to, o čo sa snažíte, ďalej ani nečítajte a pokračujte v dobre nabehnutej všednosti. Ale sebadeštrukcia a vyhorenie nie je u nikoho z nás vysnívaným cieľom tŕnistej životnej cesty. V čase, keď máme v telefónoch niekoľko sociálnych sietí a e-mailov, ktoré nosíme neustále pri sebe, sme k dispozícii prakticky stále, je ťažké nepodľahnúť enormnému informačnému tlaku a „nezblázniť“ sa z toho. Sme neustále atakovaní novými hláseniami, ktoré súperia o našu pozornosť. Ale ako dlho sme takejto vybičovanej a zároveň sústavnej vysokej pozornosti schopní?

Je absolútne bežné, že pracovnú komunikáciu riešime dlho po pracovnom čase, paradoxne v čase, keď by sme sa mali venovať niekomu úplne inému. A aby paradoxov nebolo málo, v práci si zase celkom bežne odbehneme k balastu a nepodstatným správam či videám, ktoré nám neprinášajú nič hodnotné. Zato nám zahltia mozog a vezmú nemálo času. Naše tempo je dlhodobo rýchlejšie, než by malo byť. „V podstate žijeme v stave permanentného zahltenia, čo je absolútne neprirodzené a následne aj nezdravé. Naša myseľ je neustále v stave preťaženia. Nemáme možnosť odpočívať, relaxovať, regenerovať vtedy, keď chceme, ale len vtedy, keď je nám dovolené.

A to sa týka nielen dospelých, ale posledné roky čoraz viac aj detí, ktoré takto žijúci rodičia tiež nešetria, ale skôr preťažujú,“ začína ozrejmovať pozadie problému psychologička Dana Poláková. Nečudo, že je toho priveľa a cítime sa akoby bez východiska. Stav, keď je naša myseľ zahádzaná spracovaním väčšieho množstva vonkajších podnetov, než dokáže zvládnuť, sa nazýva nadmerná stimulácia. Ak je to dlhodobý stav, stáva sa z tejto situácie to, čo psychológia pozná pod pojmom syndróm nadmernej stimulácie – overstimulation.

Keďže roky vytrvalostne šprintujeme, ani niekoľkodňové dovolenky už nestačia na to, aby sme sa vrátili do potrebného normálu a boli oddýchnutí na opätovný kolobeh šprintu. „Presne tak som sa cítila aj ja, ako upachtená, uťahaná šprintérka. Môj mozog bol neustále v behu a okrem šprintu skákal cez prekážky,“ hovorí na margo syndrómu „prestimulácie“ tridsiatnička Hana, ktorá povestné overstimulation v sebe dokázala skrotiť a dostať sa opäť do normálu. Nebolo to však jednoduché. Dnes priznáva, že práve to ju zachránilo pred fyzickým, ale aj duševným kolapsom a vyhorením.

„Bola som podráždená, výbuchy hnevu sa u mňa stupňovali, a to nielen na sile, ale aj na frekvencii. Mala som čoraz kratšiu zápalnú šnúru a do toho pocit, že nič vo svojom živote nestíham. Nech som sa akokoľvek snažila, bolo to na mňa veľa, a pritom to podstatné sa mi napriek všetkému presýpalo medzi prstami. Piesok z presýpacích hodín môjho života sa sypal dierou von. Ak som aj mala dostatok času na vyriešenie pracovných úloh, nedokázala som sa na ne sústrediť, moja pozornosť bola „roztekaná“ a myšlienky nesformulovateľné. Hovorila som si – spamätaj sa, veď ženy predsa boli stvorené na to, aby zvládli viac vecí naraz, to my sme tie, vďaka ktorým vzniklo slovo multitasking, silné evolučné kusy tretieho tisícročia,“ smeje sa Hana pri spomienke na časy, keď siahla na dno mentálnych síl. „

Nedokázala som si zorganizovať čas, robila som všetko a zároveň nič, čelila som novým a novým stimulom, všade naokolo bolo toho toľko nového, čo na mňa akoby vykrikovalo a vyžadovalo moju pozornosť. Ja, dievča z dediny, som zrýchľovala. V meste sa život žije oveľa rýchlejšie a nik tu za to nerozdáva pokuty. Mala som rýchlejší krok, rýchlejšie myšlienky, rýchlejšie striedanie nálad, rýchlejšie vzťahy, rýchlejšie vyprchanie radosti z čohokoľvek. Akoby nič nestačilo. Telefón zvonil a blikal, počas každého úkonu pípalo niekoľko upozornení. Jeden termín striedal ďalší, doma ma čakala druhá šichta – a to som ešte nemala deti. Bola som zdravá, v najlepších rokoch a napriek tomu stále bez energie a čoraz podráždenejšia. No mala som pocit, že nesmiem poľaviť, inak neobstojím v tom, čo hravo dávajú iní,“ vysvetľuje Hana.

Zlom v tomto kolotoči nastal až po tom, ako sa na káve stretla s bývalou spolužiačkou, ktorá pracovala v HR a mala blízko k psychológii. Bola to práve ona, kto ju upozornil na prehnanú stimuláciu a problémy, ktoré so sebou prináša. „Stačilo jej chvíľu ma pozorovať a hneď vedela odhadnúť, s čím zápasím. Všimla si, ako reagujem na mobil, externé podnety, ale aj to, ako sa nedokážem sústrediť na rozhovor či uceliť myšlienku bez toho, aby som neodbiehala k iným témam,“ opisuje Hana. „Poradila mi, aby som sa skúsila upokojiť a nebyť neustále k dispozícii. Rozlišovať, čo chcem a čo vlastne musím, a takisto, čo si utriediť, čo má pre mňa v rámci prijímania informácií najvyššiu formu dôležitosti a priority. Vytvorila som si akýsi štít a sito v jednom. Začala som naozaj prísne a sebadisciplinovane selektovať a v neposlednom rade som sa naučila vypnúť mobil na niekoľko hodín denne. Dnes môžem potvrdiť, že to pomohlo a už sa necítim byť natoľko zotročená zahltením a preťažením,“ potvrdzuje Hana.

Podľa výskumu, ktorý nedávno spracovali poľskí vedci, až 80 percent zo všetkých oznámení a informácií, ktoré za 24 hodín do seba nasajeme, je irelevantných, teda zbytočných. Tento výskum zároveň ukázal, že hlavnou príčinou nadmernej stimulácie je čas strávený pri obrazovke. „Všetci sme celý deň pri obrazovkách – pracujeme pri nich, dianie v našich životoch je online, pričom nejde len o pracovné stretnutia, ale dokonca o digitálne hovory s priateľmi a rodinou, ktorú aktuálne nemáme pri sebe fyzicky. Mozog však v skutočnosti nie je schopný zvládnuť toľko informácií, takže neustála stimulácia spôsobuje pocit prepracovanosti a zahltenia, čo potom bežne vyúsťuje do prokrastinácie. Je to pochopiteľná reakcia mozgu na to, že je toho naň zrazu príliš veľa,“ hovorí psychologička. Samotná prokrastinácia je len povestná špička ľadovca, dôsledok a nie príčina. „Byť informovaným a zorientovaným je pritom stále žiaduce a dobré, rozdiel je však v tom, čím sa kŕmime, koľko toho ,spapáme‘ a čomu dovolíme, aby nám bralo pozornosť. Prejedanie nie je dobré ani jedlom, ani zbytočnými informáciami či virálnym odpadom. Byť totiž sústavne pod tlakom ,prestimulácie‘ môže viesť k poruchám koncentrácie, nepokoju, smútku alebo úzkosti, vyčerpaniu, poruchám spánku, ako aj k zníženej produktivite,“ vymenúva psychologička.

Aby sme tento začarovaný kruh prerušili, musíme sa naučiť relaxovať – cielene a vedome. Začiatkom úspechu je uvedomiť si, že každý jeden pohyb palca scrollovaním po obrazovke mobilu je hlbší pád do priepasti overstimulation. Ako to asi vyzerá v reálnom živote? „Môže sa vám zdať, že máte v mentálnom prehliadači otvorených príliš veľa kariet a váš mozog nevie, čo má robiť. Keď sa veci nahromadia, môže sa stať, že vás zoznam úloh naplní strachom, malé povinnosti sa vám budú zdať väčšie, ako sú, alebo sa vám bude zdať, že týždenné povinnosti nemožno splniť. To, čo mozog robí s týmto preťažením, vyzerá u každého inak, vo svojej podstate však ide o čosi, čo by sme mohli nazvať emocionálny výbuch. Môžeme sa cítiť unavení alebo ľahšie plakať. Môžeme zamrznúť alebo sa uzavrieť a ťažko riešiť problémy,“ hovorí psychologička. „Existuje niekoľko varovných signálov, ktoré naznačujú, či sa vám darí čeliť nadmernej stimulácii alebo ste zatiaľ na ňu prikrátki. V prvom rade ste netrpezliví a ľahko sa rozčúlite. Vyrušujú vás, ale aj desia hlasné zvuky a intenzívne pachy. Nedokážete sa sústrediť a presúvate sa od jednej úlohy k druhej, aby ste nakoniec neuspeli ani v jednej. Vnútorne ste celí napätí a zrazu nechcete robiť veci, ktoré vám kedysi prinášali radosť. V tejto chvíli sa skúste na chvíľu zastaviť a uvedomiť si, čo vás ťaží a čo by vám pomohlo to zvládnuť,“ radí odborníčka.

Krátkodobé rozbitie vašej pozornosti nie je nič hrozné, no hneď ako pocítite klasické príznaky preťaženia, nájdite si pokojné miesto a vydýchnite si. Vyskúšajte dychové cvičenia, doprajte si pár minút odpočinku alebo spánku, choďte na krátku prechádzku, hoci len okolo budovy, v ktorej pracujete, či na kávu, ktorú si vychutnajte napríklad s bosými nohami v tráve alebo v absolútnom tichu. Niekedy sa stačí pozrieť von oknom a nájsť aspoň päť vecí, ktoré vás zaujmú. Sústreďte sa na ne, chvíľu o nich rozmýšľajte, pozorujte ich, to pomôže vášmu mozgu uvoľniť sa a sústrediť. Dobrým spôsobom, ako sa začať korigovať, je nastaviť si časové limity, či už na telefóne, alebo aj v bežnom harmonograme dňa.  Keď sa zobudíte, snažte sa hneď nesiahnuť po telefóne a zároveň sa pokúste obmedziť používanie obrazovky na 30 minút pred spaním. Rodine aj priateľom pokojne oznámte, že momentálne nie ste k dispozícii na rozhovor ani na riešenie ich problémov. Máte totiž v rámci zachovania vlastného pevného duševného zdravia a odolnosti na to právo.

Toľko pár tipov na krátkodobé riešenia, a čo tie dlhodobé? O niečo dôležitejšia je zmena životného štýlu, pri ktorej starostlivosť o seba a svoje duševné zdravie zaradíte medzi všetky svoje povinnosti. Rovnováha medzi pracovným a súkromným životom je dôležitý pojem, nielen prázdna fráza. Hovorí sa, že najlepší spôsob, ako si oddýchnuť, je robiť opak toho, čo zvyčajne robíte. „Ak sa teda živíte manuálne, uvoľní vás niečo pomalšie a kreatívnejšie; ak trávite dni v kancelárii pred počítačom, najlepšie si oddýchnete pri fyzickej práci. Každý je však iný, preto si nájdite, čo vám vyhovuje. To je pomerne osvedčený recept pred prestimulovaním, ktorý zároveň pôsobí ako prevencia pred vyhorením. No a to je od overstimulation naozaj len na skok,“ dodáva psychologička.

Ak platí, že každý človek je individualita, platí to aj v prípade zvládania nadmernej stimulácie. Aj tu má totiž každý z nás hranice a bod zlomu niekde inde. U niektorých k nadmernej stimulácii dochádza postupne, dokonca bez toho, aby si to uvedomovali. A u iných sa to môže stať zrazu, bez okázalejších varovných signálov. Najúpenlivejšie boje so syndrómom overstimulation majú ľudia s vysokou citlivosťou. Ľahko sa zahltia vecami, ako sú jasné svetlá, silné pachy, hlasná hudba. Je pre nich typické napríklad vyhýbanie sa násilným filmom alebo televíznym programom, ale aj časté emocionálne vyčerpanie z absorbovania pocitov druhých. Tí potrebujú aj väčší čas na to, aby osamote a v obklopení bezpečím súkromia po stresujúcom období alebo po nadmernej stimulácii načerpali nové sily, spracovali svoj stav a pozbierali sa. Ich prioritou je usporiadať si dni tak, aby sa vyhli stresujúcim situáciám.

Nadmerná stimulácia môže mať mnoho podôb a môže sa pohybovať od miernej až po silnú, v závislosti od osoby, dĺžky „vystavenia“ alebo dokonca typu vystavenia. Ale nemusíte byť hypersenzitívni, aby ste sa stali jej dokonalým terčom. Tá je v skutočnosti pomerne častá aj u jedincov s ADHD. Navyše, každý, kto už niekedy zažil nadmernú stimuláciu, ju s najväčšou pravdepodobnosťou bude pociťovať opäť alebo častejšie. „Nie je absolútne nič zlé na tom, keď sa človek stane preťaženým, v skutočnosti sa to v našom modernom svete takmer očakáva; dôležité je však poznať príznaky a symptómy preťaženia a vedieť, ako túto situáciu zvládnuť a nečeliť až rizikám vyhorenia,“ napokon dodáva psychologička.