Chcete dať rýchlo výpoveď? Nemusí to byť najlepší nápad, radí koučka

Keď v polovici júla speváčka Adele vyhlásila, že neplánuje skladať žiadnu novú hudbu a dáva si pauzu od všetkého, čomu sa venovala v posledných rokoch, vydesila skalných fanúšikov a zároveň vyvolala veľký aplauz u žien, ktoré majú po krk chodenia do roboty ešte pred štyridsiatkou. Keď môže vyhorieť tridsaťšesťročná hviezda, ktorej koncerty sú beznádejne vypredané a ktorá pôsobí, že od rána do noci ustavične chrlí nápady na nové hity, môže už vyhorieť naozaj každý. „Moja nádrž je momentálne celkom prázdna. Nemám vôbec žiadne plány na tvorbu novej hudby,“ vyhlásila hudobná diva pre televíziu ZDF. Pravda je, že Adele so svojimi príjmami neostane na mizine, ani keby už v živote nezaspievala ani do, re, mi, fa, pravdaže, ak ju v Las Vegas, kde aktuálne vystupuje, nechytí do pazúrov drvenie automatov. Lenže spontánne so všetkým „seknúť“, zbaliť si svoju office krabicu a škodorados­tne zamávať na rozlúčku upachteným kolegom nemusí byť vždy práve najrozumnejšie riešenie.

Kto chce talent, nech si ho udrží
Možno sa pamätáte na fenomén veľkej rezignácie, z ktorej mávajú zamestnávatelia nočné mory hádam doteraz, a ktovie, možno ste boli jeho súčasťou aj vy. V pandemickom roku 2021 dalo výpoveď zhruba 27 percent mileniálov a 31 percent zamestnancov z generácie Z. Bolo to obdobie, keď nebolo vôbec nič isté a mnoho ľudí počas lockdownu prehodnotilo, ako by mal vyzerať ich kariérny chodníček v budúcnosti. Keď sa začalo zdať, že sa situácia upokojila, je dávno po kovidovej kríze a všetci sme nadšení, že môžeme nabehnúť do práce, ukázalo sa, že so spokojnosťou zamestnancov na tom firmy nie sú ktovieako. Aspoň podľa nového prieskumu spoločností Microsoft a LinkedIn, ktorý sa uskutočnil medzi viac ako 30-tisíc ľuďmi v 31 krajinách sveta. Výsledky sú alarmujúce – až 46 percent ľudí tvrdí, že budúci rok zvažuje odísť z práce, a to je ešte viac, ako to bolo počas kovidovej krízy.

Dôvody sa rôznia, no prevláda vyhorenie, nedostatok príležitostí na osobný rast a vyššia miera pracovného zaťaženia. Podľa bizniskoučky a marketingovej konzultantky Petry Pukalovičovej nie je nespokojnosť v práci, ktorá prevláda dnes, len nejaký prechodný výstrelok, ale znak toho, že spoločnosť ako taká sa mení. „Pandémia nám všetkým otvorila oči a ukázala, aká dôležitá je rovnováha medzi prácou a osobným životom, ako aj starostlivosť o duševné zdravie a spokojnosť v práci. Prieskumy ukazujú, že zamestnanci dnes uprednostňujú flexibilitu v práci, vrátane možnosti práce na diaľku, a rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Nárast vyhorenia, nedostatok kariérnych príležitostí, nízke mzdy a negatívna firemná kultúra sú faktory, ktoré vedú k nespokojnosti a hľadaniu nových zamestnaní. Navyše, trh práce sa stále mení – je tu množstvo voľných pracovných miest a veľký súboj o talenty. To znamená, že zamestnanci majú dnes viac možností skúmať nové príležitosti, čo len posilňuje vlnu nespokojnosti a častých zmien zamestnania.“ Platí teda, že kto si chce tých najlepších udržať, musí prebudovať svoje stratégie a ponúknuť im viac ako konkurenčná firma. Ak to nedokáže, je možné, že pracovník, ktorý bol ešte včera pre firmu stávkou na istotu, pôjde o dom ďalej. A možno so sebou vezme aj kolegu či dvoch.

Hlavne si oddýchni!
Tridsaťdeväťročná Natália sa rozhodla dať výpoveď práve po dovolenke, ktorú absolvovala ešte minulý rok na začiatku júla. Napriek tomu, že bola stálicou vo firme už viac ako desať rokov a dovtedy nad zmenou práce vážne neuvažovala, stačilo jej osem nocí na gréckych ostrovoch, aby svoju oddanosť voči zamestnávateľovi prehodnotila. „Na dovolenku s rodinou som sa tešila celý rok, aj keď som už vopred vedela, že to nebude len o čľapkaní v bazéne. V mojej práci sa totiž nevyhnem ani víkendovým službám a tak nejako sa – prísne neoficiálne – očakáva, že ak aj mám dovolenku, budem aspoň čiastočne k dispozícii. Tento rok som sotva vystúpila z lietadla a už mi začali pípať notifikácie správ a neprijatých hovorov. Snažila som sa ich ignorovať, ale aj tak som hneď po príchode do hotela ťukala do pracovného notebooku heslo na wi-fi. Až keď som vybavila e-maily, mohla som sa venovať deťom a manželovi. Lenže len čo vo firme zistili, že sa dokážem pripojiť, aspoň niekoľkokrát do dňa mi písali e-maily s urgenciou. Ak som nereagovala, šéf mi neváhal posielať hlasovky do WhatsAppu. Všetky sa začínali typickým: Viem, že máš dovolenku, ale... a končili sa: Hlavne si oddýchni. Pripadalo mi to ako zlý vtip. Ako si mám oddýchnuť, ak sa nemôžem od práce odpojiť mentálne a ustavične musím myslieť na povinnosti? Nakoniec som skončila tak, že som si každý deň pár hodín odrobila a až potom som mohla s čistým svedomím ísť na pláž,“ hovorí Natália, ktorá v tom čase pracovala v administratíve.

V posledný večer pred odchodom domov si uvedomila, že ani tento rok počas dovolenky nevypla a, naopak, odchádza ešte vystresovanejšia z predstavy, čo všetko ju v práci bude čakať. „Keď som sa prichytila, ako kričím na deti aj na muža, nech sú ticho, lebo pracujem – a pritom sme boli na prázdninách –, konečne mi docvaklo to, čo roky do mňa hučal manžel, deti aj kamaráti. Že byť stále všetkým k dispozícii a makať aj počas voľna, len aby sa všetko postíhalo, si vyberie tak či onak svoju daň. Keď som sedela v lietadle smerom na Slovensko, už som mala v hlave koncept výpovede a aj som ju šéfovi na ďalší deň predložila. Celý zbledol, sľuboval mi nápravu, zmenu režimu, hádam by mi aj modré z neba zniesol, len aby neprišiel o ochotnú otrokyňu, ale ja som sa už presvedčiť nedala. Konečne viem, čo od života chcem a aj čo nechcem a pri predstave, že zvyšok produktívneho života prežijem podobným spôsobom, sa mi chcelo plakať. Odišla som hneď, ako to bolo možné, aj keď musím priznať, že šéf to niesol ťažko a moju výpoveď bral veľmi osobne. Namiesto toho, aby sa zamyslel, ako si váži zamestnancov, sa ku mne posledné týždne správal ako k zradkyni, ktorá mu hádže polená pod nohy.“ Natália v čase výpovede nemala istú novú prácu a sama vraví, že to bol celkom odvážny krok, no osud to zariadil tak, že ešte pred skončením pracovného pomeru si našla nový džob. Taký, v ktorom je slovo dovolenka posvätné. „Pracujem v menšej firme a, áno, mám nižší plat, ale som veľmi spokojná. Úplne zo mňa opadli stresy, mám viac času žiť, a to myslím doslova.“

Aj podľa analytickej spoločnosti Visier majú ľudia, ktorí pracujú na dovolenke, vyššiu motiváciu dať výpoveď ako tí, ktorí majú od práce pauzu. Jej prieskum, ktorý sa venoval súvislosti medzi prácou na dovolenke a tendenciami dať po oddychu v zamestnaní výpoveď, odhalil, že až 56 percent ľudí je v spojení so zamestnávateľom aj počas dovolenky – tým myslíme nielen aktívne plnenie úloh, ale aj občasné čítanie pracovných e-mailov, prípadne reagovanie na ne či pripojenie sa na online poradu. Takmer všetci zamestnanci pritom pracovali na dovolenke z vlastného rozhodnutia, a to buď preto, že sa obávali, že po návrate budú musieť doháňať prácu, alebo preto, aby mali istotu, že nič dôležité nezmeškajú. A tu sa dostávame k jadru veci: až 72 percent tých, ktorí museli pracovať počas dovolenky, intenzívne uvažovalo o výpovedi.

Áno, ale...
„Po návrate z dovolenky mnohí z nás pocítia silnú túžbu zmeniť kariéru alebo pracovné prostredie. Dovolenka nám dáva priestor na reflexiu a oddych, čo nám umožňuje vidieť svoj život z inej perspektívy. Počas týchto momentov si často uvedomujeme, aký veľký rozdiel je medzi voľným časom a stresom v práci. Ak sa po návrate cítime preťažení alebo unavení, je to signál, že možno potrebujeme zmenu. Túžba po lepšej rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom, väčšia flexibilita a hľadanie skutočného naplnenia sú faktory, ktoré nás môžu viesť k tomu, aby sme prehodnotili svoju súčasnú kariéru a hľadali niečo, čo nám bude viac vyhovovať. Takže ak máte pocit, že po dovolenke sa vám už nechce vrátiť do starých koľají, možno je čas počúvať svoju intuíciu a spraviť krok vpred,“ myslí si Petra Pukalovičová, ale jedným dychom dodáva, že lepšie spravíte, ak si miesto spontánneho rozhodnutia hodiť šéfovi na stôl výpoveď svoj krok vopred premyslíte.

Najmä vtedy, ak nemáte v zálohe nový džob alebo poriadnu finančnú rezervu, prípadne ak nemáte ešte jasno ani v tom, ako by mala vyzerať vaša kariérna budúcnosť a čo pre ňu môžete urobiť. „V živote každého z nás prídu chvíle, keď po návrate z dovolenky alebo po dlhom víkende zistíme, že naša práca nás už nenapĺňa. Rozhodnutie ‚skončiť to hneď teraz‘ môže znieť lákavo, ale pred tým, ako sa rozhodnete pre radikálny krok, je dôležité zastaviť sa a situáciu si premyslieť. Skôr ako položíte na stôl výpoveď, zvážte svoje finančné a profesionálne potreby. Máte dostatočné úspory alebo ďalšiu pracovnú ponuku, ktorá zabezpečí hladký prechod? Taktiež, aký dojem zanecháte svojím náhlym odchodom? Emočné rozhodnutie môže mať dlhodobé následky na vašu profesionálnu reputáciu. Iste, zmena práce môže byť novým začiatkom a príležitosťou na osobný rast a lepšiu kvalitu života. Ale z môjho pohľadu je lepšie, ak je tento krok vopred zvážený a naplánovaný, vyhnete sa tak zbytočným komplikáciám. Skutočná zmena vyžaduje nielen odvahu konať, ale aj múdrosť konať správne,“ vysvetľuje.

Ako radí, ak si nie ste istí, ktorým smerom sa vydať, niekoľko praktických nástrojov vám môže pomôcť nájsť správnu cestu. „Začnite vytvorením zoznamu výhod a nevýhod, ktorý vám objasní, čo by ste získali alebo stratili odchodom či zotrvaním. Dôležitým krokom je aj hlboká sebareflexia: spýtajte sa seba, čo vám v práci dáva zmysel a či vaša nespokojnosť pramení zo strachu zo zmeny alebo z reálnej frustrácie. Určite odporúčam podeliť sa o svoje úvahy s osobami, ktorým dôverujete – rodinou, priateľmi, kolegami, prípadne zvážte konzultáciu s kariérnym poradcom či biznisovým koučom. Ten vám môže poskytnúť odborné vedenie a pomôcť pozrieť sa na vašu situáciu z rôznych perspektív.“

Tridsaťročná Bratislavčanka Zuzana, ktorá pracuje v zahraničí, má takúto skúsenosť: „V našom odvetví je fluktuácia pomerne častá a bežne sa stáva, že človek pri našom pracovnom tempe vyhorí. Stalo sa to aj mne, hoci ma moja práca baví a v podstate je splneným snom. V čase, keď som rozmýšľala nad výpoveďou, som však na tom bola s duševným zdravím tak zle, až mi ráno bolo fyzicky nevoľno. Nemohla som si dovoliť vypnúť na viac ako tri-štyri dni. Jedného dňa som teda pevne rozhodnutá nakráčala do šéfkinej kancelárie, že dám výpoveď, že už ten tlak neznesiem. Už v metre som si pozerala dovolenky, hľadala destináciu, hotel. Chcela som len zmiznúť, nič nerobiť, nabrať sily a potom sa možno pohnúť ďalej. Ale v to poobedie som z práce odchádzala s úplne inou náladou. Moja nadriadená mi pri rozhovore povedala, že mi už dlhšie chcela navrhnúť polročný sabatikal, pretože o mňa ako o kľúčového zamestnanca nechce prísť, ale zároveň vidí, že sa necítim dobre a že potrebujem pauzu. Veľmi sa mi uľavilo. Dohodli sme sa, že najnutnejšie projekty dokončím a potom môžem využiť sabatikal na to, aby som sa pozbierala. Ešte v ten deň som si kúpila jednosmernú letenku do Južnej Ameriky, ktorú som vždy chcela navštíviť a nikdy na to nebol čas. Dnes si hovorím, že lepšie sa mi ani nemohlo stať – na cestách som sa zrazu na svoju prácu začala dívať cez úplne inú optiku a po pár mesiacoch mi kancelária začala aj chýbať. Najmä som si však oddýchla, no bez stresu, ako sa uživím. Zistila som, aké zmeny chcem v živote urobiť a snažím sa o worklife balance aj po návrate. Priznávam, že nie vždy sa mi to aj darí, ale aspoň sa oň usilujem.“ Nie každý má šťastie na chápavého a empatického šéfa, ktorý by s radosťou rozdával sabatikal vždy, keď sa jeho zamestnanec trochu posťažuje. Napriek tomu, (takmer) s každým nadriadeným sa pri troche šťastia dá dohodnúť. „Väčšinou naoko malé úpravy vo vašej súčasnej pozícii môžu stačiť na zlepšenie vašej spokojnosti. Či už ide o flexibilnejší pracovný čas, alebo nové projekty, niekedy stačí málo na to, aby ste svoju prácu videli v novom svetle,“ uzatvára Petra Pukalovičová.