Aj vy ste boli najďalej na Balatone a myslíte si, že to tak zostane navždy? Nemusí!

Sme presvedčené, že cestovanie je jedna z najlepších vecí v živote. Podaktoré z nás dokonca doteraz mávajú motýle v bruchu, keď sa presúvajú len toť za roh do Viedne po tristopätnásty raz na koncert alebo na sacherku, tak milujeme ten pocit, že sa ocitneme niekde, kde sa žije trocha inak, ako u nás a kde to trocha inak vyzerá, vonia a chutí. Poznáme zopár domasediek, čo sa zaprisahávajú, že doma im je najlepšie a ozaj nikam chodiť nepotrebujú.

Ale vieme aj o zopár potenciálnych cestovateľkách, v ktorých tá chuť objavovať diaľky drieme, ale potláčajú ju – pretože nemajú čas, peniaze a s kým a vôbec, nevedia v cudzom jazyku (čiže po anglicky) ani zaťať a tak celkovo majú pocit, že v tomto im dávno ušiel vlak, alebo aj lietadlo, a zmierili sa s tým, že ich životným cestovateľským maximom zostane výprava za matracmi do Noweho Targu v roku 2004.
A presne pre ne vznikol tento buditeľský článok.

Pokračovanie na ďalšej strane

Bez gule na nohe
Keď Táňa spomína na svoje detstvo, dovolenky nehrajú v týchto spomienkach žiadnu úlohu: „Nikam sme nechodili. Ani po Slovensku nie. Naši stavali dom, takže moje detstvo a dospievanie bolo doslova strávené na malte. Na tú ozajstnú s veľkým M som sa dostala až pred dvomi rokmi s mojou, sestrinou rodinou a s našou mamou a celé sme to poňali ako mix kanadského žartíka a liečenia s cieľom aspoň trocha zahojiť naše rodinné boľačky. Lebo za to, že sme každé jedno leto až do našej dospelosti trávili pri miešačke, mohol najmä môj otec. Bol to bez preháňania despotický manipulátor, ktorý zakaždým rozhodoval aj za nás a mamu, takže aj ten dvojgeneračný domisko, v ktorom nakoniec zostali sami, si zobral do hlavy on. My so sestrou sme vypadli z domu, len čo sa dalo, a už nikdy sme sa nevrátili. Ja som po skončení školy odcestovala do Anglicka ako au-pair a cestovanie ma absolútne očarilo. Chvíľu som žila v UK, potom vo Francúzsku, v Holandsku a nakoniec v USA. Usadiť som sa však rozhodla na Slovensku. Našla som si manžela, čo to cítil podobne ako ja, takže kedykoľvek sa dalo, nadšene sme objavovali cudzie krajiny.

Dnes už viem, že to nebolo úplne o cestovaní, ale o slobode, slobodnej vôli a krídlach, ktoré mi narástli, len čo som sa dostala z područia otca. To, že sa k nám nechoval veľmi pekne, ovplyvnilo aj náš vzťah s mamou a dlho sme si museli k sebe hľadať cestu. Zlepšilo sa to, keď sa nám so sestrou narodili deti, ale skutočne sa to zlomilo, až keď otec pred siedmimi rokmi zomrel. Mama zrazu úplne ožila, kontaktovala kamarátky z detstva, prihlásila sa do turistického krúžku a našla si tam nové. A podaktoré z nich boli riadne čísla v tom najlepšom zmysle slova.

Pokračovanie na ďalšej strane

Chodievali spolu na túry, výlety a do kúpeľov, pripadalo nám to skvelé, lebo naozaj chytila druhý dych a bola oveľa veselšia a družnejšia. No a potom sme skoro odpadli, lebo prišla s tým, že idú s Majkou, Dáškou a Terkou na autobusový zájazd do poľského Gdanska. Naša mama, čo sa dovtedy dostala najďalej do Žiliny! Vrátila sa absolútne nadšená z toho, že v šesťdesiatich piatich rokoch konečne videla more a chválila sa, že z celého autobusu iba ona a Terka zvládli zaplávať si v chladnom júnovom Baltiku. O pár mesiacov išli spolu do akýchsi maďarských kúpeľov a jej tri kamarátky mi po návrate so smiechom rozprávali, že mamina vopred pripravila itinerár a povláčila ich po celom meste, takže namiesto toho, aby sa tam vykurírovali, prišli domov úplne zničené. Nasledujúcou destináciou bola Viedeň, potom Praha a kým stihli s kamoškami naplánovať ďalší výlet, dostala odo mňa a sestry narodeninový darček v podobe spoločnej dovolenky na Malte.

Pred prvým nástupom do lietadla v živote si musela dať voľačo na upokojenie a pri pristávaní sme ju museli obe držať za ruky, inak sa v nej tá roky potláčaná dobrodružne roztopašná duša naplno predrala na povrch. S vnúčatami zbierala po pláži mušle a stavala hrady z piesku, dokonca si kúpila výbavu na šnorchlovanie a značnú časť dovolenky sme z našej takmer sedemdesiatročnej rodičky vídali iba temeno hlavy. V reštauráciách si nechávala od čašníkov poradiť miestne špeciality, každý večer sa s rozžiarenými očami prechádzala po promenáde a na výlet do Valletty sa vyzbrojila zoznamom miest, ktoré v nej musíme stihnúť navštíviť. Nasledujúce leto sme šli v rovnakom zložení do Chorvátska a mamina úroveň emancipácie už dosiahla taký stupeň, že sa bežne vytratila sama do ulíc Omišu, aby si nerušene vychutnala kávičku. Toto leto sme mali so sestrou v pláne opäť ju vziať do Chorvátska, ale veľmi rýchlo nás zrušila. Vraj ju nemôžeme mať stále na krku. V preklade – čo tam po otrepanom Chorvátsku, chystá sa s babami na Thasos.“

Pokračovanie na ďalšej strane

Na svet nie je nikdy neskoro
Keby sme zrátali, koľko sme minuli na letenky, ubytovanie, jedlo, presúvanie sa po cudzích mestách, asi by sa dal za tie peniaze postaviť aj dom. Niekto to tak urobí a je spokojný, podľa nás je spoznávanie sveta taká úžasná skúsenosť, že ju neprekoná ani bývanie v najmodernejšej a najpohodlnejšej novostavbe. Ten nadhľad, ktorý prináša kontakt s cudzou kultúrou, a tie zážitky, z ktorých dokážete žiť celé mesiace, sa nedajú zmerať peniazmi. A ak sa vám dušička čo i len troška zatrepoce pri sledovaní cestopisných dokumentov, treba tomu dať šancu. Sme si takmer isté, že vás to chytí, lebo cestovanie zväčša absolútne neláka iba ľudí, ktorí doposiaľ nikde neboli a nevedia, o čo prichádzajú.

Vieme o madam, čo prvýkrát letela v päťdesiatich štyroch a to úplne sama rovno do New Yorku za dcérou, ktorá sa tam vydala. Najprv bola z toho hotová, aj si musela pred cestou hrknúť, no s pribúdajúcimi návštevami Veľkého jablka prešla hotovým duševným prerodom a dnes je z nej naozaj iná, oveľa sebavedomejšia a odvážnejšia žena, ktorá už stihla slušne precestovať USA, navštíviť zopár európskych miest a spoločne s dcérinou rodinou absolvovať dovolenky na Srí Lanke a v Thajsku.

Pokračovanie na ďalšej strane

Vieme tiež o dáme, ktorá sa krátko po päťdesiatke na počudovanie celej rodiny a najmä svojho manžela rozhodla, že už bolo toho vysedávania doma akurát dosť, a keď sa nechce nikam ísť jemu, bude sa chcieť niekomu inému. Nie, neopustila ho, len využíva ako cestovateľský sprievod záložné rodinné zdroje v podobe synov, sestier a svojich kamarátok. Už sa stihla opaľovať v Grécku, Taliansku a v Čiernej Hore, navštíviť galérie v Amsterdame a Berlíne, za rohom v septembri čaká Maroko, cestovnú horúčku má už teraz.

Dnes je úplne iná doba než kedysi, kým my, inak mimoriadne motivované cestovateľky, sme roztrasené leteli prvýkrát v dvadsiatke, naše deti, na veľkú radosť najbližšieho osadenstva v lietadle, už ako batoľatá či bábätká a za sebou majú aj destinácie, o ktorých sme si v ich veku ani len nedovolili snívať. Tým chceme povedať, že možno vaša mama nehltá tie cestopisy v knihách aj telke len tak pre nič za nič a keby sa jej trocha pomohlo, prípadne by sa jej maličkosť vašou zásluhou rovno priradila k ďalším účastníkom zájazdu, jej život by nabral smer, v ktorom je nepomerne viac dobrodružstva a zážitkov. Lepšie neskoro ako nikdy, to platí pri objavovaní sveta viac ako pri čomkoľvek inom.