Foto: Eva
#Lifestyle

5 dní na morskej hojdačke

Foto: Eva
#Lifestyle

5 dní na morskej hojdačke

12.6. 2009 15:00 Pokiaľ ide o môj vzťah k moru, odkedy som doň prvýkrát nesmelo namočila nohu, tak je vysoko pozitívny.

V mori som sa naučila plávať, dala sa nahovoriť na prvé šnorchľovanie a znesiem aj jachting. To všetko mi nerobí problém, ak je to dávkované v rozumnej miere a nekráča ruka v ruke s prehnaným vlnobitím, ktoré rozhodne nie je moja šálka kávy. Zistila som to, keď som sa pred pár rokmi vybrala v Amerike s kamarátmi na rybačku na otvorenom oceáne a po hodine romantického hojdania sa na vlnách som celkom neromanticky ozelenela a začala prosiť všetkých svätých, „nech sa to, preboha, skončí“. To bolo dávno. Skoro by som na to zabudla.

Duša naivná
Prístav na Malte pôsobí rozprávkovo. ... nebyť jednej neodolateľnej ponuky na 5-dňovú plavbu výletnou loďou okolo Talianska. V decembri. Waw! Taliansko predsa milujem. Lode som síce od onoho nepríjemného zážitku v USA až tak veľmi nemusela, ale všetci mi povedali, že na takom obrovskom kolose nič nepocítim, že to je, ako keby som bola v lietadle, že blá, blá, blá. A ja, duša naivná, som sa na to spoľahla a súhlasila som. Po prečítaní rozsiahlej brožúry a prezretí impozantných fotografi í som sa už videla, ako si užívam spoločenský život ako Rose na Titaniku (viem, vzhľadom na jeho koniec dosť bizarná predstava, ale v tej chvíli som nemyslela na dôsledky), a balila som do kufra najfajnovejšie módne výstrelky. Keď zážitok, tak vo veľkom štýle! Viac než očakávania
Na výlet sme vyrazili v počte kusov štyri. Pohlavie: ženské. Dedukcia: nábeh na výbornú dámsku jazdu. Bojový plán znel: Lietadlom sa dostaneme z Viedne do Milána, kde nás vyzdvihne taxi lodnej spoločnosti Costa Cruises a odvezie na miesto nalodenia – do Triestu. Musím povedať, že keď som prvýkrát stála pod tým obrovským gigantom s názvom Costa Fortuna, cítila som sa ako miniatúrny mravček. Zároveň sa však vo mne ozval nečakaný duch dobrodruha-piráta, ktorý sa nevie dočkať, kedy sa dostane na loď, vytiahne kotvy a odlepí sa od brehu. Rýchlo som teda prešla kontrolou dokladov a ponáhľala sa objaviť prekvapenia, ktoré sa ukrývali vnútri lode. Samotný zážitok bol však omnoho silnejší než všetky moje očakávania. Interiér kopírujúci starosvetskú atmosféru lodí podobných Titaniku, kajuta s vybavením, za aké by sa nemusel hanbiť žiadny hotel, balkónik s výhľadom na more (kam inam, všakže!), príjemný personál, jednoducho, paráda. Vybalila som sa, nahodila sa do elegantných šiat a vyšla do ulíc... teda, pardón, do lodných chodieb a neskôr na terasu, kde mi vietor rozstrapatil starostlivo upravené vlasy. Ten pocit však stál za to. Po prvej plavbe na gigantickej výletnej lodi som pochopila, že táto zábavka nie je o kompromisoch. Buď ju milujete, alebo nenávidíte, neexistuje nič medzi tým... O ľuďoch a prekvapeniach
Prekvapení sa skrývali na lodi kvantá. Jedenásť poschodí s fantastickými reštauráciami, živou hudbou, kurzmi tanca, super výhodnými butikmi, saunou, fi tneskom, kozmetickým salónom a bohviečím ešte – to všetko bol len začiatok. Nečakala som, že tu natrafím na všetky vekové kategórie vrátane vitálnych dám okolo sedemdesiatky (doteraz si neviem predstaviť moju starú mamu, ako vyráža na takýto výlet, ale za pokus by to stálo) a také množstvo národností. Bavilo ma pozorovať všetky tie sorty ľudí. Zamilované a sem-tam aj pohádané páry, ktoré dúfali, že na otvorenom mori vietor odveje všetky ich problémy. Žmurkajúci talianski machovia, ktorí si mysleli, že s nagélovanou hrivou a replikou drahých značkových hodiniek dostanú do postele každú ženu, na ktorú ukážu prstom. A občas mi zrak spočinul aj na očividne nerovných párikoch starnúcich pánov a dievčiniek vo veku ich potenciálnych dcér či vnučiek, ktoré sa k nim dôverne tisli. Namiesto zamýšľania sa nad tým, čo drží takéto páry spolu, som si radšej s mojou dievčenskou družinou pripila na odchod z prístavu a bavila sa na historkách Marianny, ktorá kedysi pracovala na podobnej lodi, ibaže v Karibiku. Najviac sa mi páčil príbeh o Američanovi, ktorého nesmierne zaujímalo, kde prespáva lodný personál. Ktorýsi čašník mu vraj zo žartu odvetil, že vždy v noci po nich chodia helikoptéry, ktoré ich odvážajú na pobrežie a ráno privážajú naspäť. Nemohol tušiť, že milý Amík to vezme ako fakt a na druhý deň sa bude sťažovať, že v noci nemohol spať kvôli pristávajúcim helikoptéram. Prvý deň na lodi uplynul ako voda. Zaspala som ako zarezaná. Sexuálny budíček
Veru tak. Prvé ráno na lodi bolo vzrušujúce. Do slova a do písmena. Sexuálne aktívny taliansky pár vo vedľajšej kajute mi pomohol pochopiť, prečo sa istý televízny seriál z prostredia výletnej lode volal Loď lásky. Nuž, takýto budíček zrejme dokáže vyvolať reťazovú reakciu, teda... ak máte poruke niekoho, kto by stál za hriech. Ja som si radšej dala studenú sprchu a vybrala sa objavovať krásy našej prvej zastávky – čarovného mestečka na juhu Talianska, Bari. Pri prechádzke starobylými uličkami som sa usmievala nad tým, že tu nemusím nosiť zapnutý kabát a že domorodci nemajú problém mať na balkóne namiesto vianočnej výzdoby kvetináče s rozkvitnutými kvetmi. Iný kraj, iný mrav. V Neapole platí jediné pravidlo: Prežiť. A svet sa točí...
Začalo sa to večer, po vytiahnutí kotvy v prístave Bari. Najskôr pršalo, potom lialo, vietor fučal ostošesť a vlny tancovali ako divé. Hm, december na mori. Inokedy pokojný gigant pod vplyvom nárazov rozbúreného mora akoby strácal rovnováhu. Prvýkrát som si to výraznejšie všimla počas večere v reštaurácii, odkiaľ som si odskočila tam, kam aj králi musia pešo. Nechtiac som sa tak stala svedkom, ako vo vedľajších kabínkach stratilo žalúdočnú rovnováhu niekoľko žien. V ten večer som už nejedla, vynechala som aj posedenie s dievčatami pri predstavení v lodnom divadle a po príchode do kajuty som myslela na jediné. Musím si nájsť takú polohu, aby som necítila, nepočula, nevidela. Napokon som zaspala v pozícii rozčapenej žaby objímajúcej obrovskú posteľ zo všetkých strán. Pomohlo. Nehrdinský koniec hrdinského pokusu Na tretí deň ma prebudilo krásne slnko. Vietor však neustal, a tak som tackavým krokom dokrepčila na raňajky v nádeji, že vlny čoskoro utíchnu. Loď, ktorá mala kapacitu 2 500 ľudí, vyzerala zrazu pozoruhodne prázdna. Pre istotu som si vybrala light raňajkové menu, no dievčatá poznamenali, že nemám práve najzdravšiu farbu. Pravda bola, že mi bolo všelijako. No bola som odhodlaná zostať nad vecou a nepoddať sa evidentným príznakom morskej choroby. Na znak môjho hrdinského odhodlania som ešte pozvala dievčatá na pohárik vínka. Popíjajúc prvý dúšok som si však uvedomila, že na to, aby som ovládla nepríjemné pocity, ktoré sa ma zmocňovali, som príliš malá hrdinka.

V hodine dvanástej som vyrazila na recepciu s prosbou o tabletky proti morskej chorobe. Rýchlo som jednu zapila pohárom čistej vody. Ale už bolo neskoro. V inkriminovanom okamihu som si spomenula na známu vetu: „Nech sa to, preboha, skončí.“ Ibaže som si k nej domyslela nový slogan: „Dobre ti tak, keď sa hráš na hrdinku.“ Na lodi si nájde každý to svoje. Či už ide o intelektuálne posedenie pri klavíri, alebo relax v bazéne či vo vírivke. Prudko návyková
Našťastie zvyšok pobytu prebehol bezproblémovo. Zázračné tabletky zatočili s vytočeným žalúdkom jedna radosť, a tak som si mohla spokojne dopriať všetky kulinárske a vínne špeciality a naplno si vychutnať výlety na Maltu aj do bláznivého Neapola, kde, ako povedal náš sprievodca, platí jediné pravidlo: „Prežiť.“ Pri vylodení v Savone mi nakoniec aj bolo ľúto, že tých päť dní ubehlo tak rýchlo. Cestou domov sme sa s dievčatami ešte zabávali na našich rozhojdaných centrách rovnováhy, vďaka ktorým sme mali pocit, akoby sme sa stále plavili na rozbúrenom mori (alebo stiahli sud vína). Už teraz sa teším, ako otestujem plavbu v lete na niektorej z ďalších výletných lodí. Naozaj platí, čo mi Marianna povedala pred odchodom zo Slovenska: „Ak sa ti plavba na výletnej lodi zapáči, pochopíš, že je to prudko návykové.“

Diskusia  ()

Video

Diskusia
#evahriesnedobra