Kniha má trochu zimomriavkový názov – Ženy, ktoré zostali. O&nbsp;tom, aké je žiť v&nbsp;komunite, kde rozvod neprichádza do úvahy, ani keď ste manžela nevideli dekádu, nám porozprávala Magdaléna.

Mexičanka Flor má dvadsaťtri rokov, v&nbsp;náručí drží svoju štvorročnú dcéru a&nbsp;čaká, či jej manžel podpíše rozvodové papiere. Nevidela ho už niekoľko rokov, nepozná jeho adresu ani mu nemôže len tak zatelefonovať. Vie len, že žije v&nbsp;Spojených štátoch a&nbsp;že si založil novú rodinu. Rozviesť sa však nechce, a&nbsp;keďže na rozvod v&nbsp;Mexiku potrebujete súhlas oboch manželov, Flor stále dúfa, že jej muž napokon dostane rozum a&nbsp;zbaví ju ťarchy nefunkčného manželstva. Ani po rozvode to však nebude mať jednoduché. Spoločnosť rozvedené ženy odsudzuje a&nbsp;pozerá sa na ne krivo. Ak je žena rozvedená, musela to predsa byť jej chyba. Asi spravila v&nbsp;manželstve niečo zlé. Flor je však ochotná čeliť tlaku komunity a&nbsp;žiť svoj život single matky naplno, ako sa len v&nbsp;Oaxace bude dať.

Indka Pušpá mala pätnásť, keď jej otec našiel ženícha a&nbsp;rýchlo ju za takmer tridsiatnika vydal. Na svadbe videla Džívana druhý raz vo svojom živote. Pár dní po obrade vycestoval za prácou do mesta vzdialeného tristo kilometrov a&nbsp;neukázal sa doma dva mesiace. Muži v&nbsp;mnohých častiach Indie, ktorí migrujú za prácou, sú však vnímaní ako starostliví a&nbsp;ambiciózni, a&nbsp;ak domov posielajú mzdu, na čo sa môžu manželky vlastne sťažovať? Aby si rodičia Enikö a&nbsp;Feri mohli dovoliť v&nbsp;Rumunsku väčší byt, rozhodli sa svoje dcérky Orsi a&nbsp;Szidoniu nechať u&nbsp;starých rodičov a&nbsp;sami šli za prácou do Talianska. V&nbsp;tom čase Rumunsko ešte nebolo v&nbsp;Európskej únii a&nbsp;návrat cez „čiaru“ znamenal mať dosť peňazí na úplatky colníkom, ale aj mesiace šetrenia na cestu domov. Dievčatká zostali na všetko samy, no s&nbsp;rodičmi si aspoň pravidelne telefonovali a&nbsp;nevedeli sa dočkať prázdnin, keď sa konečne všetci vyobjímajú. Dnes sú z&nbsp;dievčat mladé ženy a&nbsp;svoj domov našli v&nbsp;zahraničí. Ich príbeh však patrí k&nbsp;tým šťastnejším. Mnohé iné osudy však mali podstatne trpkejšiu príchuť.

Čo vás motivovalo zaznamenať práve príbehy žien migrantov? Pre mňa bol prvý podnet, keď si ku mne a&nbsp;k&nbsp;môjmu manželovi Noelovi prisadol v&nbsp;lietadle neznámy Kubánec. Leteli sme z&nbsp;Cancúnu do Bruselu, a&nbsp;hoci to bol dlhý let, vôbec sme nespali a&nbsp;celý čas sme sa rozprávali. Bol to jeho prvý let z&nbsp;Kuby, doma nechal manželku a&nbsp;dcéru a&nbsp;vôbec nevedel, čo ho v&nbsp;Belgicku čaká. Nepoznal jazyk ani pomery v&nbsp;krajine. Brat mu tam však zohnal prácu, a&nbsp;tak sa rozhodol tú príležitosť využiť. Lenže mne napadlo, ako asi žijú tie ženy, ktoré zostali doma bez mužov? Neskôr, keď sme sa načas presťahovali do Oaxacy, som sa dočítala o&nbsp;dedinách, v&nbsp;ktorých bývajú len ženy a&nbsp;deti, prípadne starší muži. Väčšina mužov v&nbsp;produktívnom veku nie je prítomných, odišli za prácou vzdialenou aj tisícky kilometrov. Povedali sme si s&nbsp;manželom: Poďme sa s&nbsp;tými ženami rozprávať. Lenže netušili sme, že to prerastie až do takých rozmerov. A&nbsp;čím viac sme sa rozprávali, tým sme mali viac otázok ako odpovedí.

Aj dnes však žijete v&nbsp;mexickej Oaxace a&nbsp;mnoho príbehov pochádza práve odtiaľ. Áno, príbehy sme zbierali najskôr v&nbsp;Mexiku, ale v&nbsp;tom čase mi ešte nenapadlo, že to bude taká veľká téma. Po Mexiku sme chceli vedieť viac o&nbsp;životoch žien v&nbsp;iných krajinách. Šli sme do Senegalu a&nbsp;Etiópie, lebo odtiaľ sa migruje aj do Európy. V&nbsp;Etiópii sme napríklad stretli Rumunku Orsi, ktorá nás pozvala domov, lebo sa chcela podeliť o&nbsp;svoj príbeh. K&nbsp;niektorým ženám sme sa dostali cez organizácie a&nbsp;expertov a&nbsp;expertky a&nbsp;k&nbsp;iným náhodou. Niektoré nás „našli“ samy.&nbsp; Ja som o&nbsp;„svojich“ ženách písala články, žili sme s&nbsp;nimi, spoznávali sme ich prostredie, komunitu, rodinu a, prirodzene, ich život v&nbsp;kocke sa do novinového článku nezmestil. Vtedy mi napadlo napísať o&nbsp;nich knihu. Vnímala som to ako príležitosť rozpovedať celý ich príbeh.

Bola vám táto téma blízka aj pred písaním knihy? Téme ľudských práv som sa venovala dlho, rovnako téme migrácie či životného prostredia. A&nbsp;hoci my sme zaznamenávali individuálne príbehy žien, mnohé z&nbsp;tých príbehov ovplyvňujú globálne výzvy, ktorým čelíme naprieč svetom, napríklad klimatická kríza. Kým u&nbsp;nás sa ešte len objavovali kde-tu správy&nbsp; o&nbsp;klimatickej zmene, v&nbsp;takom Senegale už muži nasadali na lode do Európy, lebo dosahy klimatickej zmeny dlhodobo cítili, napríklad na nedostatku rýb.

Dokázali sa vám všetky tie opustené ženy, matky, dcéry, mnohé žijúce v&nbsp;uzavretých komunitách, otvoriť? Pustiť niekoho cudzieho k&nbsp;sebe domov nie je také jednoduché, nehovoriac o&nbsp;tom, že sa mali podeliť o&nbsp;svoj príbeh. To záviselo krajina od krajiny. Napríklad v&nbsp;Mexiku sú ženy veľmi otvorené. Naopak, v&nbsp;Indii žili ženy z&nbsp;našich príbehov v&nbsp;zapadnutých oblastiach, kam sa veľmi ťažko vôbec dostať. Vtedy sme využívali pomoc miestnej neziskovej organizácie, ktorá s&nbsp;nimi pracuje a&nbsp;ktorá nám mnohé z&nbsp;nich predstavila. Nie všetky, samozrejme, chceli svoj príbeh rozpovedať. Pre niektoré je samotná predstava, že sa rozpráva so zahraničnými novinármi a&nbsp;bez prítomnosti muža, veľmi nekomfortná a&nbsp;môže zmeniť dynamiku celej rodiny. Pri niektorých som zas mala pocit, že sa s&nbsp;nami rozprávajú preto, lebo samy potrebujú o&nbsp;svojom živote vypovedať a&nbsp;my sme ich ochotne počúvali. Viem si predstaviť, že ak by boli ich muži doma pri nich, nedokázali by rozprávať tak otvorene.

Príbehy ste zbierali so svojím manželom, ktorý je fotograf. Ako vnímali prítomnosť cudzieho mužského elementu? Usilovali sme sa čo najmenej zasahovať do chodu domácnosti a&nbsp;na začiatku skôr ich život pozorovať, nejakým spôsobom ich navnímať. Môj manžel má však veľký dar toho, že sa dokáže priblížiť k&nbsp;ľuďom. Myslím, že jeho prítomnosť nevnímali ako prekážku či rušivý element možno aj preto, že ak mala žena so mnou rozhovor, Noel zatiaľ fotil alebo sa hral s&nbsp;deťmi. Deti, ktoré vyrastali bez otca a&nbsp;chýba im mužský vzor, vítali v&nbsp;dome Noela.

Takže skôr mali problém s&nbsp;rozhovormi samotní muži? V&nbsp;Mexiku sa nám bežne stávalo, že muži ženám telefonovali a&nbsp;kontrolovali ich, zisťovali, či tam ešte sme a&nbsp;čo nám vlastne porozprávali. To, že porozprávala svoj príbeh, svoje trápenie, jej však prinieslo úľavu. Konečne ju niekto počúval. Odlišné to bolo napríklad v&nbsp;Senegale, kde muž, takisto migrant cestujúci za prácou, rozprával za svoju ženu a&nbsp;ona skôr počúvala, čo hovorí, prípadne nám otvorene povedal, že jeho žena nie je zvyknutá rozprávať.

Prečo je pre ženy, ktoré ostali samy, také komplikované vycestovať za manželom? Je za tým len zlá ekonomická situácia? Peniaze zohrávajú významnú úlohu, to áno. Ale nie sú jedinou prekážkou. Niekedy ich limituje vlastná myseľ a&nbsp;predstava o&nbsp;tom, ako by mal ich život vyzerať. Prekonať takú vzdialenosť, akú prekonal ich muž, je pre ne absolútne nepredstaviteľné, pretože často nemajú financie ani na to, aby išli do najbližšieho mesta. A&nbsp;ak žene bolo vštepované od detstva, že sa má vydať čím skôr, porodiť deti a&nbsp;nechať muža, aby rozhodoval o&nbsp;tom, ako budú žiť, nevzprieči sa spoločnosti. Nám sa zdá riešenie jednoduché – vezmi deti a&nbsp;seba a&nbsp;choď za mužom. Ale napríklad ženy Ádivásiov v&nbsp;Indii alebo ženy zo zapadnutých častí Senegalu či Mexika však často ani nevedia, kde presne ich muž vlastne je. Navyše mnohé ani nechcú niekam vycestovať. Túžia len, aby ich muž bol doma, aby neboli na všetko samy.

Niektoré príbehy z&nbsp;vašej knihy však naznačujú, že mnohé ženy vlastne túžili aj študovať, odísť do väčšieho mesta, postaviť sa na vlastné nohy. Nenapadlo vám, že ste im možno trochu pootvorili dvierka, aby zmenili svoj život alebo zabezpečili inú budúcnosť svojim deťom? To je zaujímavá otázka. Keď tak nad tým rozmýšľam, nikdy som sa ich na to vlastne nespýtala. Ja sama však neprichádzam za nimi s&nbsp;tým, že by som ich chcela nejako inšpirovať, ako inak môže ich život vyzerať. V&nbsp;každom prípade my sme cudzí element prichádzajúci do rodinného prostredia, ktoré je často kultúrne úplne odlišné od nášho, najmä, ak ide o&nbsp;krajiny globálneho Juhu. Tie ženy žijú svoje vlastné príbehy a&nbsp;ak sa chcú mať inak-lepšie, tak je to v&nbsp;rámci ich možností, napríklad práve túžia poslať deti do školy, kam ony samy nechodili, nie viesť život, ako je ten náš. Ale som si celkom istá, že tam po nás niečo ostáva.

Spomínali ste, že napríklad v&nbsp;Mexiku žena, ktorá ostane sama a&nbsp;jej manžel má už druhú rodinu v&nbsp;cudzine, sa nemôže vymaniť z&nbsp;manželstva, aj keď je nefunkčné. Ale v&nbsp;knihe naznačujete, že súčasná generácia žien to má predsa len trochu jednoduchšie v&nbsp;rámci komunity, než to mali povedzme ich matky. Môže si nájsť nového partnera? Každá generácia prežíva trošku iné situácie, s&nbsp;ktorými sa musí vyrovnať a&nbsp;tým si hľadať vlastné cesty. Dnes určite cesty hľadáme úplne inak, než si ich hľadali naši rodičia. Vývoj sa dotýka aj malých zapadnutých komunít a&nbsp;mladšie ženy to majú možno jednoduchšie ako ich mamy, respektíve vedia oveľa viac možností pre ďalší život. Spomínam si však na konkrétny prípad päťdesiatničky, ktorá manžela nevidela dvadsať rokov a&nbsp;sama s&nbsp;plačom rozprávala, že už ten vzťah medzi nimi ani nie je, ale vzhľadom na život v&nbsp;tej malej komunite si nemôže nájsť iného muža a&nbsp;bude jednoducho musieť ostať sama.

Čo by sa stalo, keby predsa len porušila nepísané pravidlá a&nbsp;na­šla si nový vzťah? Viete si predstaviť, aký rozruch by to spôsobilo už len v&nbsp;nejakej našej malej dedine. Aj slovenské dedinské prostredie môže byť veľmi konzervatívne. V&nbsp;Mexiku je život ovplyvnený katolicizmom a&nbsp;žiť s&nbsp;iným mužom, než za ktorého sa žena vydala, je neprijateľné. Najmä ak nie je rozvedená a&nbsp;rozvod zas nie je technicky možný, pretože nemá podpísané papiere.

Starajú sa muži o&nbsp;manželky, aj keď už majú novú rodinu&nbsp; v&nbsp;cudzine? Závisí od situácie. Niektorí peniaze posielajú, iní neposielajú. Väčšina si však uvedomuje tlak komunity a&nbsp;zažité spôsoby života. Od muža sa očakáva, že sa o&nbsp;rodinu postará. Ak aj nie je roky prítomný a&nbsp;peniaze posiela, plní si z&nbsp;pohľadu komunity svoju úlohu bez ohľadu na to, že nie je v&nbsp;kontakte s&nbsp;rodinou. Videli sme však aj ženy, ktoré od manželov nedostávajú roky nič.&nbsp;

Väčšinu žien v&nbsp;zahraničí ste vyhľadávali vy, ale ten slovenský príbeh v&nbsp;knihe si vás našiel sám. Aj na Slovensku je dosť rodín, ktoré otcovia opúšťajú, aby zlepšili finančnú situáciu doma. Podľa odhadov ich sú stovky až tisíce. S&nbsp;Patríciou sme sa stretli na výstave fotografií a&nbsp;svoj príbeh, teda príbeh migrujúceho otca, nám porozprávala sama. Neskôr sme mali možnosť porozprávať sa aj s&nbsp;jej rodičmi, ako to prežívali. A&nbsp;či sa rozprávame o&nbsp;Indii, Senegale, Mexiku, alebo o&nbsp;Slovensku, motivácia k&nbsp;presunom je rovnaká: zabezpečiť rodinu. Patríciini rodičia si obaja vyskúšali prácu v&nbsp;zahraničí, mama sa však domov po čase vrátila a&nbsp;otec chodí na týždne i&nbsp;mesiace za hranice. Na Slovensku by nezarobil piatim deťom na školy a&nbsp;študijné pobyty. Ale aj teraz, keď väčšina ich detí vyrástla, stále chodí.

Nelákalo vás napísať pokračovanie knihy o&nbsp;mužoch, ktorí opúšťajú rodiny a&nbsp;takisto zostávajú na svojich cestách sami? Možno by bolo ešte zaujímavejšie pripraviť knihu o&nbsp;mužoch, ktorí zostali doma s&nbsp;deťmi a&nbsp;ich manželky odišli pracovať do zahraničia. Napríklad na Filipínach je to bežná prax, ženy odchádzajú do arabských krajín a&nbsp;muži sa starajú o&nbsp;deti. Kamarát novinár mi vravel, že podobne to funguje v&nbsp;Gruzínsku.

Príbehy ste začali zbierať v&nbsp;roku 2017. Ste s&nbsp;niektorými z&nbsp;„vašich“ žien ešte&nbsp; v&nbsp;kontakte? S&nbsp;niektorými sme stále v&nbsp;kontakte, napríklad s&nbsp;Rumunkou Orsi alebo so Slovenkou Patríciou aj s&nbsp;niekoľkými ženami z&nbsp;Mexika. S&nbsp;inými si občas napíšeme, o&nbsp;mnohých však veľa neviem.

Keď sa obzriete späť, ako vás osobne poznamenali príbehy, ktoré ste zozbierali? Trávila som veľa času s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;menej rozvinutých krajín už pred písaním príbehov o&nbsp;nich. Čas strávený s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;iných kultúr a&nbsp;socio­ekonomických pomerov mi veľmi rozširuje obzory. Všetci vyrastáme v&nbsp;prostredí, ktoré nás formuje, učí nás, aký svet je, ale ten svet vlastne môže byť úplne iný. A&nbsp;je dobré uvedomiť si, že tá moja realita je realitou strednej Európy, aj to nie všetkých ľudí. Ale realita ľudí z&nbsp;iných skupín a&nbsp;iných krajín môže byť úplne iná. Aj to, ako vnímajú svet oni, môže byť diametrálne odlišné od toho, ako ho vnímame my. Verím, že je dôležité preniknúť do inej reality a&nbsp;učiť sa ľudí počúvať, keď nám chcú niečo povedať. A&nbsp;stačí to počúvanie. Nikdy sa nestalo, že by sme ženy chceli zachraňovať, naopak, mala som pocit, že sa od nich môžem inšpirovať v&nbsp;tom, ako dôstojne prijali svoje osudy. Žijú svoj život najlepšie, ako vedia. A&nbsp;v&nbsp;tom spočíva ich neskutočná sila.

Freelance novinárka Magdaléna Rojo: Niektoré ženy sa nerozvedú, ani keď muža nevideli 10 rokov

Výber pre vás

Freelance novinárka Magdaléna Rojo: Niektoré ženy sa nerozvedú, ani keď muža nevideli 10 rokov

Súvisiace články

Kaderníčka Martina vytvára fantastické premeny, no dostať sa k nej je takmer nemožné

(Rozhovor) Fertility koučka: Cesta za bábätkom môže byť ťažká, preto je dôležité veriť si

Luxus, aký by ste nečakali: Pod Kriváňom nájdete chatu ako vystrihnutú z čarovných Álp

Vitajte na Severke: Hausbót Mariky Majorovej budete chcieť vyskúšať na vlastnej koži

Moderátorka Katka Jesenská prehovorila o veľmi ťažkom ROZVODE: Odrazila som sa z DNA!

Miss Daniela Vojtasová: Na mužovi ma zaujme jeho charizma aj vôňa

ROZHOVOR: Seriálová Iveta ZEA si za honoráre dopriala TENTO drahý fashion kúsok!

Výber pre vás