V exkluzívnom rozhovore nám titulková hviezda marcového čísla EVY okrem iného prezradila:

Aké obdobie práve prežívaš?

Veľmi pokojné a láskyplné. A obe časti tohto slova ho vystihujú – aj lásky, aj plné. Presne tak to cítim. Práve vo chvíľach, keď človek prestane príliš premýšľať, riešiť a cielene niečo vyhľadávať, mu do života vstúpi niekto či niečo celkom prirodzene a zlepší ho. V mnohých súvislostiach mne osobne prišiel do života taký všeobecný pokoj, za ktorý som veľmi vďačná.

Čo sa týka tej lásky, je to pre každého z nás citlivá a krehká záležitosť, no ty k tomu všetkému máš ešte tlak zvonka, zvedavosť a bulvár. Kedy si si povedala, že nastal správny čas zverejniť nový vzťah?

Prirodzene do toho situácia vyústila. Už o tom vedelo veľa ľudí a eventuálne Pavlovi prišiel prvý telefonát z bulvárneho plátku, kde ho so mnou priamo konfrontovali. Povedali sme si, že než o tom bude písať niekto cudzí a bude mať to právo, mandát veci prvýkrát pomenovať, predstaviť svetu a dávať tomu svoje prívlastky a označenia, môžeme nad tým prevziať kontrolu. Vedeli sme, že v nejakom momente o tom budeme musieť hovoriť, pretože sme obaja verejne známe osoby, hoci sme po tom nijak zvlášť netúžili. Vôbec tam neboli momenty, že by sme sa tešili, kedy to už konečne všetci budú vedieť! (Smiech.) Práve naopak, užívali sme si ten luxus súkromia, ktorý sme v začiatkoch získali vďaka tomu, že náš vzťah vznikal a rástol v cudzine. V Taliansku, kde Pavel žije, nehrozilo, že nás niekto bude priamo prenasledovať. Hoci je známy aj tu a ľudia ho bežne zastavujú na ulici a chcú sa s ním fotiť. V začiatkoch ma dokonca prekvapovalo, že až v takom meradle, ale moji kamaráti znalí futbalu ma hneď uviedli na pravú mieru a vysmiali ma! (Smiech.) Inak ako Grande Paolo ho tu ani nevolajú. To som však pochopila až po jeho boku pri tom, aké množstvo ľudí ma požiadalo, aby som ich s ním odfotila. A ja vždy ochotne fotím, takže som si už aj nacvičila novú rolu fotografky. (Smiech.)

A toto sa ti ako kombinuje – Taliansko a Praha?

Úplne najlepšie! Vidím to ako najoslobodzujúcejší element, vôbec nie ako zaťažkávaciu skúšku typu – vzťahy na diaľku nefungujú. Nefungujú len v prípade, že ste od seba naozaj ďaleko, to sa dá robiť iba chvíľu. Ale Taliansko je kúsok, hodinka a pol lietadlom. A ja som flexibilná, od začiatku pandémie sa moje tempo, inak nastavené nonstop na 120 percent, spomalilo. Naozaj si nepamätám v živote moment, keď by som mala nejako pomenej práce a aktivít, moja rutina bola vždy rýchla a bez zastavenia. Dva roky sú však už dostatočne dlhý čas, aby sme si odvykli od bežného režimu. Prvých pár mesiacov tu síce ešte bol pocit, že sa nevieme dočkať, kedy sa vráti pôvodný stav a naskočíme späť, no po dvoch rokoch si navyknete fungovať inak, s novými zvykmi, v novom systéme. A teda do môjho nového a spomaleného režimu vkročil muž, ktorému som mala aj priestor venovať čas, odísť za ním, prísť na to, či je to niečo, čo obaja chceme. Momenty chvíľkových flirtov má človek v dospelom veku dávno za sebou, no toto sa začalo tváriť úplne inak.

Vďaka čomu si to začala tak cítiť?

Vďaka pocitu pokoja, ktorý na jednej strane ide aj z neho samotného, aj z opory, ktorú mi ponúka. Spočíva v jeho schopnosti rozptýliť moje obavy, ktoré vo svojom živote mám ako žena samoživiteľka, žena, ktorá sa nestará len o seba a svoju dcéru, ale aj o celú skupinu ľudí, ktorí so mnou pracujú. Je prirodzené, že potom premýšľam aj v iných súvislostiach, nepremýšľam len o svojom šťastí a o tom, či mám na novú kabelku, ale je to omnoho širšie spektrum obáv a povinností voči ľuďom, voči plánom. V istých momentoch som sa aj sama seba pýtala, dokedy sa budem takto naháňať štýlom musím. Teraz mám prvýkrát pocit, že nemusím. A niežeby som to vyhľadávala, viem, že všetko dokážem a zvládnem sama, čokoľvek, čo som si pre seba zariadila, som dokázala sama. Nevyhľadávam a nepotrebujem mať po svojom boku niekoho, kto mi bude pomáhať, to nie. Ale keď mi do života vstúpil niekto, kto mi sám od seba, celkom prirodzene a opakovane zdôrazňuje – nemusíš, ja viem, že vieš, ja viem, že môžeš, ale nemusíš – je to pre mňa nový pocit. Ešte som to nezažila pri nijakom partnerovi. Ja mám pocit, že ostatným bolo v podstate aj pohodlné, že nemuseli. Nikdy neprejavili žiadnu starosť alebo aktivitu navyše, že ak nechceš, tak vieš čo, oddýchni si, nechoď tam, neurob, zober si viac voľna… Lebo o toto sa dokážem postarať ja ako tvoj partner a ako tvoj muž. Žiadny chlap v mojom živote toto nikdy neurobil. A naraz je tu niekto, kto mi kryje chrbát a o koho sa môžem oprieť. Niekto, kto mi chce pomôcť, kto sa zaujíma a stará o môj svet, má nápady, ako veci čo najlepšie realizovať. Jednoducho, ako naozajstný partner.

Takže to je ten pokoj, ktorý si spomínala.

Áno, presne tak. Stačí mi robiť veci, ktoré ma bavia, bez pocitu, že musím. Vlastne som si to asi aj pritiahla, vieš, ako sa hovorí, že vyšleš tú myšlienku a vesmír to zariadi. Veľakrát som spomínala, že mám v pláne zvoľniť tempo, nebaví ma každý mesiac sedieť stovky kilometrov v aute a niekam sa presúvať. Veď ja som ako regulárny kamionista, v aute trávim hodiny. (Smiech.) Vždy mi tento čas pripadal premárnený, so svojou energiou a hlavou s kučeravými myšlienkami som sa šla zblázniť, ale vedela som, že za prácou skrátka cestovať musím. V mojich snoch a predstavách bolo dostať sa do takého režimu, kde by som nemusela toľko koncertovať, aby som utiahla svoje životné potreby a nároky. A keďže ma baví žiť na úrovni, na akej žijem, človek sa musí obracať. Musí mať veľa koncertov, činností, spoluprác, byť v pohybe. Priestoru na vzťah a na to bežné ničnerobenie či výlety už potom veľa neostáva. Nakoniec sa situácia vyvinula s pandémiou sama od seba a do spomalenia som bola nútená, ja som ho však potrebovala, pretože stále sa niečo dialo. Niekedy do mňa vstúpil hnev, keď som dala fotku z dovolenky a v komentároch sa niekto ozval, že bože, zas je na dovolenke! V duchu som si hovorila – áno, na štyri dni som si dovolila odletieť po tom, čo som každý deň vstávala o šiestej a chodila spať som o štvrtej v noci po návrate z vystúpenia. Nikto z tých ľudí, ktorí sú najväčší kritici, by to neutiahol ani deň. A potom niekto povie, že zas je na dovolenke, akoby som nič nerobila.

Dokážu ťa takéto rypnutia vyviesť z miery?

No jasné! Som človek s citmi a emóciami a ešte aj s poriadnym ohňom! Ale našťastie nejde o niečo, čo by ma zas dokázalo položiť. Zažívame to asi všetci, ktorí máme pečiatku na čele. Na Instagrame mám takmer 700-tisíc ľudí, čo je naozaj masa energie, ktorá denne prúdi a ktorá je ku mne vysielaná, a ja ju cítim, pretože som empatická osoba. Komentáre čítam, zaujíma ma, čo si ľudia myslia, ich odkazy, písmenká, slová a emócie, pre nich to koniec koncov všetko robím. Chcem vedieť, že sa tešia somnou, že ich to baví, a neprekáža mi ani konštruktívna kritika. Neznášam však vulgárnych ľudí, takých, ktorí majú potrebu niekomu len ublížiť a rypnúť si. To ma dokáže rozčúliť.

Všimla som si, že je to zároveň miesto, ktoré nevyužívaš len striktne pracovne, veľakrát sa k témam rozpíšeš, vpúšťaš ľudí do svojho sveta a myšlienok.

Celú platformu som uchopila po svojom, aby mi bola sympatická. Sama osebe mi pripadá iba ako ďalší spôsob zabíjania času. Špeciálne v lockdowne, v bode, keď ťa už nebaví ani čítať, ani pozerať filmy, vonku si už bola, jedlo sa už viac do teba nezmestí, som mala tendencie zobrať do ruky telefón a ani nevieš ako, hodina-dve preč. Na druhej strane ma vždy zaujímala schopnosť ľudí využiť Instagram vkusne a príjemne, ako možnosť prihovoriť sa či uviesť veci na pravú mieru, povedať ich tak, ako naozaj sú, tisícom naraz. To je super! Dnes nepotrebujem žiadny bulvár na to, aby som ľuďom povedala, ako to je a hlavne, ako to nie je. Veľmi mocné médium.

Aj ja to takto vnímam. Dáva ľuďom priestor budovať si vlastný naratív, hlavne tým verejne známym. To je niečo, čo pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi nemali.

Rozhodne. Mne je sympatické aj to, keď niekoho odoberám a pustí ma hlbšie. Nemyslím to úplne tak, že mi ukáže svoju spodnú bielizeň a spálňu, ale keď ma pustí do hlavy a duše.

Hovoríš teda, že si v spomalenejšom režime – menej koncertovania a stretnutí. Ale mám pocit, že aj tak sa nezastavuješ! Nová kolekcia, parfum, diár… Kde sa berie tvoj drajv prinášať stále nové nápady a projekty?

Myslím, že je to moja prirodzenosť, bez úsilia. Nemusím sa do toho každé ráno nejako štelovať, som tak nastavená. Nedokázala by som si predstaviť zaspávať s pocitom, že som zas nič neurobila, a vlastne mi to počas lockdownu aj reálne robilo problém. Práve vďaka extra času som sa venovala ostatným snom, akým je napríklad moja značka, ktorá konečne dostala priestor. Hovorievala som si, že raz na staré kolená, keď už budem unavená a ak bude mať moje meno stále zvuk, sa začnem venovať svojej značke. Nielen v rámci hudby, ale aj čo sa týka iných produktov – vône, móda, krémy, jednoducho všetko, čo používam. Tak, aby som vedela priniesť tým, ktorých zaujímam, ktorí chcú používať či obliekať si a jesť to, čo Dara, všetko pod vlastnou značkou. Dlho som o tom kamarátom rozprávala a teraz nastalo zhmotenenie. Vznikli mi aj nové zodpovednosti, no tie sa dajú riešiť rovnako z Prahy ako z Turína. Značka nepotrebuje moju stopercentnú prítomnosť ako vystúpenia, ktoré by som aj do budúcna chcela ponechať trošku zredukované. Aktuálne sú zredukované príliš aj na môj vkus, ale ideálne by bolo odohrať, dajme tomu, tri mesačne, popritom rozvíjať značku, a, samozrejme, nahrať nový album! Sebarealizácia v hudbe mi chýba, bola v poslednom čase bokom a už ma nebaví spievať dokola rovnaký repertoár. Potrebujem vliezť zas do inej kože. No a zvyšok času chcem tráviť s Lolou a so svojím mužom, venovať sa vzťahu.

A okrem času, čo je pre teba vo vzťahu dnes nevyhnutné?

Žiaden vzťah neprežije, keď mu neprispôsobíme podmienky. Ako keď zasadíš rastlinku, musíš sa o ňu starať, polievať ju. Predstava, že sa nič nezmení, len mi do môjho supernastaveného a naplánovaného života niekto vkročí a pokryje medzery, bude tam, keď ho budem potrebovať, a nebude, keď sa mi to nebude hodiť, nemá zmysel. Vzťah potom nemá šancu nabrať hĺbku a zapustiť korene. Ide o kompromisy. A treba povedať, že tie sa robia omnoho ľahšie v tomto veku, keď už máme obaja nejaké zázemie. Už si ich môžem dovoliť, je to jednoduchšie v momente, keď má človek na čom stavať. Vieš, čo myslím?

Áno, lebo ten tvoj vlastný svet je na dostatočne pevných základoch. A myslím si, že je to aj jeden z dôvodov, prečo ťa ľudia radi sledujú nielen ako speváčku, ale aj ako osobnosť. Pretože z teba ide taká silná viera v seba.

Za to, myslím, môžu aj úspechy. Je dobrý pocit, keď sa ti snaha, ktorú do niečoho dávaš, vracia ako pingpongová loptička. Keď sa o niečo snažíš a vkladáš do toho čas, ale to ocenenie, rešpekt či peniaze – to je jedno – sa ti nevracajú, je to akoby si len „odpinkávala“ a akoby ti nikto neprihrával naspäť. Potom ťa to, pochopiteľne, nebaví. Ja som veľmi vďačná za to, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou a väčšinou sa všetky moje pokusy končia dobre. Málokedy sa mi stáva, že by som investovala energiu do niečoho bez zadosťučinenia. A práve tento pocit vo mne ostane a nakoniec sa podpíše aj pod sebavedomie, istotu a povzbudí ma do ďalších výziev. Keď sa podarilo jedno, hádam sa podarí aj ďalšie a tak ďalej. Skúsme ešte toto, poďme to spraviť dlhšie, väčšie, z jedného textu spravme viacero a nech je to rovno diár… Rovnako to mám s hudbou, s produktmi, ktoré vznikajú pod VERMI. Nemám v sebe to pochybovanie, že čo ak to nevyjde, radšej to nechajme tak. Vždy vidím pohár poloplný!

Jedna z posledných vecí, ktorá ti takto vyšla, je aj tvoj prvý parfum L’ Aura. Aký príbeh je za ním?

Vlastný parfum bol takisto dlhodobo na pláne. Keď som mala možnosť ísť do Paríža s kamarátom, ktorý má v priemysle skúsenosti, pomohol mi skontaktovať sa s tamojšími parfumérmi. Tam sme začali moju vôňu vyvíjať na základe ingrediencií, ktoré sú mi blízke a páčia sa mi. To, že vôňa vo svojom názve skrýva meno mojej Laury, neznamená, že je navrhnutá pre ňu, vlastne aj ju ho vyskúšala, povedala, že je na ňu dospelá a ženská. Od začiatku som však vedela, že parfum má symbolizovať skôr mňa, respektíve ženu ako takú. Je niche, hlboký a mystický. Jediné, v čom sa odráža Laurin svet a zároveň stále aj môj, lebo som decko navždy, je dizajn. Ten je svieži a ľahký, postaral sa oň náš obľúbený umelec a kamarát, ktorého tvorbu máme aj doma, Pasta Oner. Máme ho veľmi rady a chcela som ho na dizajn flakónu osloviť, aby bol kontrastný k samotnej vôni. Keďže verím svojej intuícii, šli sme do toho. A teraz mám veľkú radosť, lebo moju predstavu dokonale vystihol. Na flakóne je oko ako pohľad do duše a hravosť, ľahkosť, dievčenskosť – ten vrkoč, ktorý zdobí obal, dopĺňa hlbokú, vyspelú vôňu.

EXKLUZÍVNE Dara Rolins nám prezradila, ako sa cíti v novom vzťahu!

Výber pre vás

EXKLUZÍVNE Dara Rolins nám prezradila, ako sa cíti v novom vzťahu!

Súvisiace články

Dara Rolins žiari šťastím: Priznáva, že je opäť ZADANÁ!

Týmto všetkým si speváčka Dara Rolins prešla vo vzťahoch!

Dara Rolins na fotení: Pozrite, ako perfektne vyzerá!

Výber pre vás