Andrea Konečná Gažová

Deviateho marca 2020 ešte v Bratislave nakrúcala. O deň nato však koronavírus spomalil svet nás všetkých. A keďže sa zrazu zrušili všetky hromadné aktivity vrátane nakrúcania filmov, kde ju obsadili, tak sa s manželom Martinom (frontmanom skupiny Heľenine oči) a dcérkou Emou rozhodli odísť do Prešova. V dome so záhradou je im predsa len príjemnejšie než medzi stenami ich bratislavského bytu, hoci bežný život vo svojej štvrti majú veľmi radi. Na východ chodia pravidelne vždy, keď sa im podarí nájsť si dva týždne voľného času, aby tam Gabikin manžel mohol pracovať s kapelou. Lenže teraz je všetko iné. Rovnako ako náš rozhovor, ktorý sme robili na diaľku.&nbsp;

Ako teraz vyzerajú vaše dni? Väčšinu času venujeme hre a&nbsp;zabávaniu našej dcérky. Keď som pri nej, nestíham nič iné. Ja teda popri nej neviem navariť a tak. Až keď som sa stala mamou, pochopila som, že nikdy nemôžete súdiť inú mamu a&nbsp;hovoriť jej, čo všetko by mala alebo nemala popri dieťati stihnúť, lebo každé dieťa je iné. Naša Ema sa napríklad teraz budí asi každú pol až trištvrte hodinu, a&nbsp;tak v&nbsp;tých medzičasoch sa snažím dobiehať to, čo nestíham, keď je hore. A&nbsp;to my máme len jedno dieťa. Moja sestra má tri, takže my sa vôbec nemáme právo sťažovať. A&nbsp;ani sa nesťažujeme. Dvakrát denne s&nbsp;Emou vybehneme na záhradu, striedame sa pri nej, vtedy ten druhý varí či upratuje... Alebo si idem zabehať.

Sú rodičia, ktorí celý svoj život prispôsobia dieťaťu, a&nbsp;takí, ktorí sa usilujú o&nbsp;presný opak. Kde sa v&nbsp;tomto spektre nachádzate vy? Asi niekde v&nbsp;strede. Predtým, než sa nám Ema narodila, som dúfala, že sa bude vedieť viac začleniť do nášho života. Ale potom som pochopila, že dieťa sa nedá nahovoriť na všetko, čo chcem ja, a&nbsp;občas sa treba prispôsobiť jeho temperamentu. Niekedy sa musíme prispôsobiť my jej a&nbsp;inokedy sa prispôsobuje ona nám.

Napríklad? Napríklad sa mi ju nedarí prinútiť, aby sedela v&nbsp;autosedačke, ona tam doslova trpí. Čiže keď cestujeme napríklad do Prešova, tak ide muž autom a&nbsp;ja s&nbsp;Emou vlakom, kde je šťastná. Ak sa nedá alebo neodporúča cestovať vlakom, ako napríklad teraz, tak cestujeme autom v noci, aby spala. Ale aj vtedy sa občas prebudí a&nbsp;keď zistí, kde je,&nbsp;tak musíme vystúpiť z&nbsp;auta von a&nbsp;uspávať ju inak, aby zabudla, kde sa nachádza.

Na koho sa podala? Manžel bol vraj ako dieťa na hranici hyperaktivity a&nbsp;Ema to má podobne. Je večne rozpohybovaná.

A&nbsp;vy? Aké dieťa ste boli? Ja som bola vraj veľmi usmievavé, energické, pozitívne a&nbsp;poslušné dieťa. Od istého veku vždy zahĺbené v&nbsp;knihe. Ale možno si to v&nbsp;spomienkach moji rodičia len idealizujú. (Úsmev.)

Na čo z&nbsp;najútlejšieho detstva si pamätáte? Ja si z&nbsp;nejakého nepochopiteľného dôvodu pamätám najmä tie chvíle, keď sa mi niečo nevydarilo alebo keď som sa pre niečo cítila zahanbene či trápne. Z&nbsp;môjho pohľadu som bola skôr také utiahnuté dieťa, ktoré&nbsp;pozorovalo, čo sa okolo neho deje. Ale z&nbsp;druhej strany mi hovoria, že to také nebolo. Je zaujímavé, že okolie a&nbsp;jednotlivec môžu mať na jednu a&nbsp;tú istú vec úplne rozdielny pohľad.

Možno je to tým, že ste tú svoju vnútornú neistotu dokázali vždy zakryť. Možno.

O&nbsp;čom ste vtedy snívali? Spomeniete si? Asi naozaj o&nbsp;tom, že raz budem herečkou. Alebo že raz zo mňa bude niekto zaujímavý. Tým, že som bola večne ponorená do kníh, tak ma fascinovali rôzne osudy, o ktorých som čítala, a&nbsp;túžila som ich prežívať a&nbsp;vyvolávať v&nbsp;ľuďoch emócie, ktoré som zažívala ja pri čítaní kníh alebo neskôr pri sledovaní filmov. Zároveň som si však hovorila, že na to nemám a&nbsp;že k&nbsp;tomu nikdy nedospejem.

Ale podarilo sa. Kto vás na ceste za týmto snom najviac povzbudzoval? V&nbsp;tom útlom detstve? Nikto. Ja som sa totiž s&nbsp;vlastnými myšlienkovými pochodmi nikomu nezdôverovala. Svoje emócie a&nbsp;sny som ukrývala dokonca aj pred rodičmi, ktorí boli úžasní a&nbsp;priali by mi všetko, po čom som túžila.

Predpokladám, že keď ste si podávali prihlášku na VŠMU, tak o&nbsp;vašich vnútorných pochodoch už vedelo viac ľudí. Áno, to som už mala takého spolužiaka, s&nbsp;ktorým sme si v&nbsp;tomto veľmi rozumeli. On chcel študovať réžiu, ja herectvo a&nbsp;spolu sme verili, že to je možné a&nbsp;venovali sme tomu všetok svoj voľný čas. On nakoniec skončil na jednej z&nbsp;najlepších filmových škôl, v&nbsp;Berlíne.

A&nbsp;vy na VŠMU v Bratislave. Ešte predtým sa však zdalo, že vašou osudovou disciplínou bude šport... Obaja rodičia boli športovci, ale keď sme im prišli do života ja s&nbsp;mojou sestrou, tak na šport veľa času nemali. Na druhý stupeň ZŠ som však nastúpila na športovú školu a šport ma sprevádzal až po koniec gymnázia. Lenže prišiel moment, keď sa zistilo, že nemám chrbticu stavanú na to, aby som sa mu mohla venovať ďalej. Vtedy som sa prihlásila na dramatický krúžok a&nbsp;začala som spolupracovať s&nbsp;jedným ochotníckym krúžkom, čo ma nakoniec priviedlo až na VŠMU.

Rozprávate o&nbsp;tom s&nbsp;takou ľahkosťou, akoby ste to zdravotné obmedzenie a&nbsp;s&nbsp;ním súvisiace zmeny nikdy neprežívali. Boli to zlomové momenty môjho života. Ale ako sa veci diali, tak som sa im prispôsobovala.

Bolo pre vás prijatie na VŠMU tiež zlomovým bodom? Rozhodne! Ešte pred tým, ako ma tam prijali, mi však zavolal pán profesor Martin Huba, že by ma chcel vidieť jeden režisér z&nbsp;Prahy, takže som šla na kasting, ktorý som vyhrala a&nbsp;dostala som tak svoju prvú filmovú úlohu na filme, nakrúcala som popri štúdiu vysokej školy. Vtedy som začala veriť, že by sa mi ten môj herecký sen mohol splniť.

A zdá sa, že k&nbsp;vám ten sen prišiel bez toho, aby ste oň nejako extra usilovali. Správne. Moja životná filozofia je taká, že treba snívať o&nbsp;tom, čo by človek chcel robiť, byť pripravený na to, že sa to môže stať, a&nbsp;keď to príde, tak sa treba chytiť šance. A&nbsp;keď šanca nepríde, tak si nájdite nový, iný cieľ.

Šport a&nbsp;herectvo sú dve úplne odlišné veci. Pre vás sú obe dôležité. Čo vás fascinuje na športe? Keď človek športuje od siedmich rokov, tak sa nedá z&nbsp;toho len tak vystúpiť. Chýba vám to. Aspoň ja to tak mám. Najdlhšie obdobie, čo som nešportovala, bolo deväť mesiacov počas tehotenstva a&nbsp;šestonedelia. Potom som sa už veľmi tešila na to, že sa pôjdem aspoň trochu prebehnúť.

Čiže u&nbsp;vás to nie je o&nbsp;pocite nútenia sa do pohybu, ale skôr o&nbsp;potrebe, áno? Odkedy sa narodila Ema, tak by som povedala, že beh je pre mňa odmena. Chvíľu som robila aj crossfit, s&nbsp;mužom sme skúšali thajský box a na takej elementárnej úrovni sa venujem joge, ale z&nbsp;logistického a&nbsp;praktického hľadiska je pre mňa beh najlepší. Kdekoľvek sa človek nachádza, tak mu stačí len prezliecť sa a ísť si zabehať.

Pred pár rokmi na konferencii Umenie byť ženou ma prekvapilo vaše úprimné priznanie, že nie ste so sebou spokojná. Vždy som si myslela, že športovci vďaka neustálej práci so svojím telom nemajú dôvod byť nespokojní. U&nbsp;mňa je to také detinské. Vždy sa mi páčili štíhle vysoké modelky, ale je mi jasné, že s&nbsp;mojou stavbou tela k&nbsp;tomuto ideálu nedospejem, ani keby som zabehla desať maratónov po sebe. Takže som sa musela zmieriť s&nbsp;tým, že niektoré ideály si splniť nemôžem.

Na druhej strane ste si splnili iné ideály ako manželstvo alebo materstvo. Túžili ste po nich? Keď som mala 12 rokov, tak možno áno. Neskôr, keď som bola na VŠMU, tak mi celý umelecký svet pripadal taký zaujímavý, že sa stal pre mňa na určité obdobie úplnou prioritou. V&nbsp;nasledujúcich rokoch, keď som mala nejakých partnerov, tak v&nbsp;určitých obdobiach som ich vnímala ako svojich potenciálnych manželov, ale napokon sa vždy ukázalo, že by to nebola správna voľba. Ten pocit viery v&nbsp;manželstvo a rozhodnutie vstúpiť doň prišli&nbsp;až pri mojom manželovi. Odvtedy pracujeme na tom, aby nám to vydržalo.

Veľa ľudí si myslí, že manželstvom sa nejaká práca na vzťahu končí, ale ona sa len začína... Áno. A na to, aby to fungovalo, treba oveľa viac. Nedávno som čítala rozhovor s&nbsp;jedným psychológom, ktorý tvrdil, že v&nbsp;živote je dôležité mať tri piliere: rodinu, prácu a&nbsp;koníčky. Je jasné, že v&nbsp;každom období ide niečo viac do popredia a&nbsp;iné do úzadia, ale mojím cieľom je žiť tak, aby boli všetky tieto tri elementy v&nbsp;harmónii. Viem, že čas pre seba a&nbsp;svoje koníčky je extrémne dôležitý na to, aby som bola dobrá aj k&nbsp;svojmu okoliu. Ale je mi jasné, že pri malom dieťati je priorita kladená na uspokojenie jeho potrieb, takže musím pracovať s&nbsp;vedomím, že teraz je to takto, ale v budúcnosti to bude chcieť väčšiu rovnováhu.

Úplne súhlasím. Treba si to v&nbsp;hlave a&nbsp;srdci vedieť upratať. Mimochodom, aký dôležitý je pre vás poriadok a&nbsp;termíny? Potrebujete ich k&nbsp;životu alebo máte radšej živelné plynutie života? Viem žiť tak aj tak. Aj s&nbsp;poriadkom v&nbsp;domácnosti, ale ak sú iné priority, tak neporiadok neriešim. Po niekoľkých dňoch síce začnem trochu trpieť, ale nerozčuľuje ma to tak, že by som neprežila.

Dokážete žiť aj bez práce? Len tak, zo dňa na deň? Je pravda, že najdlhšie som bola bez práce, keď som bola tehotná. Ale tam som vnímala, že pracujem veľmi intenzívne na inej práci a&nbsp;to isté sa dá povedať aj o&nbsp;období po narodení Emy, keď ma zamestnáva starostlivosť o ňu. A keď náhodou neviem, čo s&nbsp;časom, ak mi ho nenapĺňa niekto iný, tak si ho rada naplním aj sama. Či už nejakým cvičením, čítaním, alebo skúšaním nových receptov.

V&nbsp;rámci aktuálnej situácie sa asi všetci zamýšľajú nad tým, ako zužitkovať svoje talenty, či už z&nbsp;hľadiska práce z&nbsp;domu, alebo pre potešenie druhých. Hudobníci robia obývačkové koncerty, niektorí herci čítajú z&nbsp;kníh a ďalší ľudia organizujú rôzne online vzdelávania. Nezišlo vám na um, že by ste mohli niečo podobné robiť tiež? Nie. Nechcem sa ľuďom ukazovať sama za seba. To sú presne tie dve moje polohy, ktoré sa vo mne navzájom bijú. Na jednej strane veľmi rada hrám, milujem nakrúcanie a&nbsp;divadlo, ale keď vystupujem sama za seba, tak sa na seba nerada pozerám a&nbsp;nemám pocit, že to by bolo pre ľudí niečím zaujímavé. A&nbsp;vlastne sa mi ani nechce. Užívam si to, že teraz nič nemusím.

V&nbsp;posledných rokoch slovenské televízie investujú čoraz viac do seriálovej tvorby, v&nbsp;rámci ktorej ste vy konkrétne pomerne často obsadzovaná. Je si z&nbsp;čoho vyberať? Mám šťastie, že si môžem vyberať. Niektoré veci som odmietla, lebo by som to nezvládla s&nbsp;Emou alebo preto, lebo som už kývla na iné veci.&nbsp; Občas odmietnem preto, že scenár pre mňa nie je až taký zaujímavý.

Aké ťažké bolo rozhodovanie o&nbsp;seriáli Pán profesor, ktorý ste nakrúcali pre Markízu? Na kasting som šla s&nbsp;tým, že som ani nevedela, o&nbsp;čo presne ide. A&nbsp;pravdupovediac som nebola obsadená ako prvá voľba. Ale vďaka súhre náhod sa nakoniec rozhodli, že obsadia mňa s&nbsp;Tomášom. V&nbsp;podstate som nemala čas ani zamyslieť sa nad tým, či úlohu Klaudie prijať, alebo neprijať. Ale som veľmi rada, že som ju prijala. Bola to príjemná postava a&nbsp;práca na nej bola pre mňa oddychom od domácich povinností. Nenakrúcalo sa to veľmi rýchlo, dobre to vyzerá a o&nbsp;všetkom sme sa dosť rozprávali. Čiže to bola podobne kvalitná práca ako na filme.

Keď je reč o&nbsp;filme, nie je to tak dávno, odkedy prišiel do kín film Sviňa, inšpirovaný reálnymi udalosťami, ktoré sa stali na Slovensku. Bolo iné hrať vo filme s&nbsp;týmto vedomím? Mala som trochu dilemu, keď som sa rozhodovala, či do toho ísť. Kládla som si otázky, do akej miery film odráža realitu a&nbsp;čo je v&nbsp;ňom vymyslené. Či ľuďom film pomôže, alebo niekomu aj ublíži... Nakoniec som sa rozhodla, že budem zameriavať svoju pozornosť na postavu, ktorú som mala hrať. Tá bola pre mňa veľmi zaujímavá, pretože predstavuje fenomén niektorých dnešných žien, ktoré svoj výzor povýšili na absolútnu prioritu, hodiny venujú svojim vlasom,&nbsp;nechtom alebo plastickým operáciám, naučili sa manipulovať mužmi, s&nbsp;pomocou ktorých sa posúvajú vyššie a&nbsp;vyššie na spoločenskom rebríčku. To je pre mňa nepredstaviteľný svet, ktorého absurdita ma fascinuje. Ale musím povedať, že som ocenila celý film aj ako divák.

Vy ste už hrali dokonca aj vo filme o&nbsp;zombíkoch! (Úsmev.) Áno, film sa volá Attack of the Lederhosen Zombies.

Videla som trailer! Pozoruhodná záležitosť... Vás tento žáner nejako zaujíma? Ja sama by som to ako divák asi nepochopila, ale zistila som, že existuje skupina ľudí, ktorí to ocenia. (Smiech.)

Ozaj, ešte máte toho svojho amerického agenta? Nie, momentálne už nespolupracujeme.

Dlho som premýšľala, ako sa dozvie niekto v&nbsp;Hollywoode o&nbsp;slovenskej herečke alebo hercovi. Ale v&nbsp;tomto je zrejme dosť nápomocná sila internetu a&nbsp;sociálnych médií, však? Áno, sociálne siete sú na jednej strane veľmi nápomocné pri práci, ale na druhej strane mi to pripadá aj veľmi umelé a&nbsp;neprirodzené. Ja som vyrastala v&nbsp;inom svete a&nbsp;nechcem si zvyknúť na to, že by som si budovala na sociálnych sieťach nejaký imidž alebo tam prezentovala svoje súkromie. Je pravda, že ma do toho agenti chvíľu nútili, ale ja si neviem urobiť ani len selfíčko pri práci, tak si myslím, že to so mnou už vzdali. (Úsmev.)

Marcinková sociálne siete odmieta: Sú umelé a neprirodzené, neviem si urobiť ani len selfíčko!

Výber pre vás

Marcinková sociálne siete odmieta: Sú umelé a neprirodzené, neviem si urobiť ani len selfíčko!

Súvisiace články

Osem dôvodov, prečo si dopriať ranný sex: Poteší vás najmä bod číslo 6!

Máte milenca, ktorý sa v posteli správa takto? POZOR, je v tom láska!

Najluxusnejšie bývanie, aké si dokážete predstaviť! Vitajte u Cristiana Ronalda

Výber pre vás